„Dedko sa musí v hrobe obracať…“
Vnuk továrnika Karol Marsovszky.
Každý rok začiatkom marca zájde Košičan Karol Marsovszky na Verejný cintorín. Na hrobe svojich predkov zapáli sviečku, položí kyticu kvetov.
„Ležia tu len pradedo a prababka. Dedko zomrel v zajateckom tábore v Sovietskom zväze. Nik nevie presne kedy, ani za akých okolností. Babka dostala úmrtný list, podľa ktorého ho vyhlásili za mŕtveho 2. marca 1945. Ani jeho hrob sa nikdy nenašiel… Symbolicky ho pochovali pri jeho rodičoch,“ vysvetľuje vnuk továrnika Karola Poledniaka.
TRAGICKÝ KONIEC
Karol Poledniak mladší (*1894) patril k najvýznamnejším osobnostiam Košíc prvej polovice 20. storočia. Zanechal po sebe hlbokú stopu v rozvoji mesta. Bol majiteľom továrne na stroje, zlievanie železa a stavbu mlynov, ktorá niesla jeho meno, podporoval rozvoj športu, turistiky, poľovníctva…
Továrnika odvliekli transportom do Sovietskeho zväzu krátko po oslobodení Košíc. Rodina mala posledné správy z baníckeho mesta Jenakijevo na Donbase, kde podľa výpovedí svedkov, ktorí gulag prežili, aj zahynul.
„Po príchode sovietskej armády zopár vojakov bolo ubytovaných priamo v areáli fabriky. Zamestnanci opravovali ich autá, všemožne sa im snažili pomôcť. Dedka pozvali na vojenské veliteľstvo, vraj s ním chcú prejednať nejaké projekty. Rodina ho viackrát nevidela…“
UDANIE
Karola Poledniaka udal Sovietom jeden zo zamestnancov. Vo fabrike bol pomocnou silou, väčšinou zametal dvor, rád pozeral na dno pohárika. Lumpenproletár obvinil továrnika z kolaborácie s fašistami, z maďarského šovinizmu, z neľudského zdierania robotníckej triedy…
Podľa dobových dokumentov Karol Poledniak počas vojny masívne investoval do nákupu nového zariadenia, inovácií, dostavby areálu. Zamestnával tristo až štyristo robotníkov, ktorým v roku 1942 zvýšil mzdy o 23 percent, o rok neskôr o ďalšiu takmer štvrtinu. Podnik mal v tom čase 40 až 50 učňov, z ktorých vychovával vlastných zamestnancov…
Firme sa aj počas vojny darilo najmä vďaka zavedeniu veľkovýroby banských vozíkov, ktoré aj počas vojny išli na odbyt. „Pred koncom vojny Nemci zhabali veľkú časť strojov, materiálu, ba dokonca aj hotové výrobky – zariadenia pre mlyny, na ktoré sa výroba špecializovala. Aj keď továreň bola pod vojenskou správou, dedko s viacerými zamestnancami niektoré stroje poukrýval. Z toho, čo sa nedalo skryť, urobili aspoň nákresy. Vďaka tomu mohli krátko po oslobodení obnoviť výrobu, ktorá sa stala základom strojárenskej tradície v Košiciach,“ vysvetľuje Karol Marsovszky. Vnuk továrnika si dodnes myslí, že dedko urobil chybu. Mal radšej zavrieť továreň a odísť…
DEDIČSTVO
Fabrika Karola Poledniaka fungovala od založenia v roku 1886 až do uvalenia národnej správy v roku 1945. Jej zakladateľom bol Karol Poledniak starší (*1853 v Bialsku, Poľsko). Vyučený strojný zámočník a absolvent skúšky na obsluhu parných strojov spolu so strojníkom Jozefom Haraszim založili na niekdajšej Prešovskej ceste svoju prvú strojno-zámočnícku dielňu v roku 1886. O rok sa osamostatnil, rozšíril svoje aktivity a začal hľadať nové priestory. Našiel ich na vtedajšej Moldavskej okružnej 6 (dnešnej Štúrovej 44).
Od výroby malých poľnohospodárskych strojov postupne prešiel k produkcii parných kotlov, vodných kolies, až k výrobe kompletných zariadení mlynov. Zakladateľ prosperujúcej firmy v roku 1915 náhle zomrel. Syn Karol v tom čase študoval na technike v Zürichu. Po roku musel opustiť štúdium, aby prevzal vedenie firmy. Mal len dvadsaťjeden rokov.
V roku 1922 kúpil z Nemecka licenciu na výrobu a stavbu moderných vodných Francisových turbín. Prvú vyrobili a postavili v Spišskej Teplici. „Starý otec bol nesmierne cieľavedomý, prísny človek nielen na robotníkov, ale aj na seba. Na druhej strane sa snažil vytvárať pre svojich zamestnancov čo najlepšie pracovné i sociálne podmienky. Všetok čas, energiu a peniaze investoval do firmy. Babka sa neustále sťažovala, že fabrika bola preňho stále prvoradá, na rodinu nikdy nemal čas,“ spomína vnuk Karol.
BEZMOCNOSŤ
Po revolúcii sa pozostalí rozhodli uplatniť svoj reštitučný nárok na pozemky a budovy bývalej továrne. Karol Marsovszky zastupoval rodinu na súdoch.
Medzitým sa viackrát zmenili majitelia, firmy sa ale dostali do konkurzu. “Proces sa ťahá od roku 1991. V roku 2002 súd uznal náš nárok, odporca sa však proti rozsudku odvolal. Odvtedy trvá nekonečný ping-pong. Stratil som zdravie, nádej i chuť ďalej bojovať…”
Vnuk Karola Poledniaka býval na Moyzesovej ulici neďaleko dedovej fabriky. Často chodil okolo a sledoval, čo sa deje. “Kým tam za socializmu vyrábali špeciálne automobily, bol som hrdý, že základy moderných strojární postavili moji predkovia. Terajší majitelia prenajímajú priestory kadekomu. Predávajú tu kachličky a obkladačky, v jednej z budov je sexshop… Je mi smutno. A dedko sa musí v hrobe obracať…”
Foto: Ivan Fleischer
Súčasný stav časti areálu bývalej Poledniakovej továrne. Foto: Ivan Fleischer
