Dobrá fotka sa musí odchodiť
Pri svojej práci prokurátora sa JUDr. Milan Filičko dennodenne stretáva so zlom a jeho následkami na ľudí. „Z prípadov často doslova srší negatívna energia. Človek potrebuje nejaký relax, uvoľnenie, oslobodenie od toho zla. Pre mňa je to práve fotografovanie,“ hovorí zanietený amatérsky fotograf.
O tom, že sa svojmu koníčku venuje na naozaj vysokej úrovni, svedčia ocenenia, ktoré dosiahol na rôznych výstavách na Slovensku i v zahraničí. Jeho práce vystavovali v Srbsku, Macedónsku, Anglicku, ale aj v Austrálii či Indii. V roku 2014 získal bronzovú medailu na súťaži čiernobielej fotografie v slovinskej Ľubľane. Práve teraz prebieha v priestoroch košického centra Optima jeho v poradí už jedenásta samostatná výstava s názvom Fotografie III.
Milan Filičko sa k foteniu dostal ešte počas štúdií na vysokej škole. „Fascinovala ma možnosť zastaviť čas a zachytiť neopakovateľný okamih, ku ktorému sa potom môže divák kedykoľvek vrátiť. Drží ma to dodnes,“ hovorí už skúsený fotograf.
„Prvý fotoaparát, ktorý mi za sto korún kúpil otec, keď som mal asi 12 rokov, mám dodnes. Teraz už fotím na digitál, ale plánujem sa ešte ku klasickej fotografii vrátiť. Chýba mi nostalgia červeného svetla v tmavej komore, vôňa vývojky a ustaľovača a najmä napätie pri vyvolávaní – vyjde snímka alebo nie? Dnes, keď sa už fotky finalizujú na počítačoch, je to iné. Samozrejme, že lacnejšie, ale už tam chýba tá atmosféra,“ myslí si M. Filičko.
Ako si fotograf vyberá námety? Ako sám vraví, niektoré fotky si vyberá cielene, iné sú dielom náhody. Najčastejšie vie, čo chce, kam a kedy má ísť. Musí najprv zistiť, kedy je na zaujímavom mieste najlepšie svetlo, kedy tam môže byť fascinujúca hmla alebo niečo iné. „Veľa fotiek treba pri krajinárskej fotografii doslova odchodiť,“ potvrdzuje starú pravdu fotografov.
U architektúry si treba ustrážiť najmä svetlo, aby vynikli prvky, ktoré chce zvýrazniť. Mal aj portrétnu výstavu, ale na figurálnu tvorbu sa doteraz neodhodlal.
Ktorú z vlastných fotografií si autor sám najviac cení? „Pamätám si napríklad na jednu, ktorá bola vyslovene dielom okamihu. Bol som práve na chate vo Fričovciach. Šiel som sa prejsť a ako som v jednej chvíli zdvihol od zeme zrak, objavil sa predo mnou fascinujúci výjav – kríž s vyobrazením ukrižovaného Ježiša bol celý posiaty akoby tŕňmi z námrazy. Ten okamih mi zostane navždy v pamäti a pocity si vždy viem vyvolať pri pohľade na vydarenú fotografiu, ktorá mala neskôr úspech aj na výstave,“ spomína M. Filičko.