Dobrodružné návraty východniarok z dovoleniek

Návraty domov sú v týchto dňoch pre mnohých dovolenkárov utrpením. Uzavreté hranice spôsobujú množstvo komplikácií, ktoré zažili aj dve východniarky. Svoje spiatočné cesty z dvoch rôznych exotických krajín nám opísali Mery Combová a Jana Babicová.

Mery Combová s priateľom mali naplánovaný odlet na Kubu 4. marca. V tom čase na Slovensku ešte len doznievali emócie z výsledkov parlamentných volieb a slovo koronavírus nebolo v spojitosti s našou krajinou spomínané. Jeho všadeprítomnosť však dvojica intenzívne pocítila pri spiatočnej ceste z dovolenky, keď ešte netušili, čo sa bude u nás diať.

Modlili sa za Prahu

Z Kuby odleteli v stredu 18. marca do prestupného Toronta v Kanade. Odtiaľ im však zrušili štvrtkový let do Viedne, tam už totiž zatvorili letisko. Na imigračnom oddelení im vzali pasy, zrušili víza a mohli sa pohybovať iba v tranzitnej zóne. 

„Všetko riešili za nás a hľadali nám letisko, kde by sme mohli priletieť. Možnosti boli Brusel, Frankfurt alebo Amsterdam. Nakoniec otvorili aj Prahu, tak sme sa modlili za ňu. Počas toho sme nemohli z imigračného vychádzať, keďže je tam zakázaný vstup pre cudzincov. Pasy nám vrátili až pred vstupom do lietadla. Ale mali to dobre zorganizované,“ opisuje zážitky z prestupného miesta Mery.

V Nemecku sa im smiali z rúšok

Nakoniec neodleteli ani do jedného zo spomínaných miest a skončili v nemeckom Mníchove. „Tam som volala na našu ambasádu, kde mali veľmi chabé informácie o tom, kedy tu príde autobus po našincov. Nejakým zamestnancom mi bolo povedané, že najskôr asi v pondelok. Na otázky inej možnosti dopravy nevedeli dať žiadne konkrétne odpovede. Tak sme sa vykašľali na celú ambasádu a šli sme vlakom po vlastnej línii k nemecko-českej hranici,“ opisuje začiatok „eurotripu“ Mery. 

„V Nemecku sa z nás smiali, že máme rúška. Prišiel za nami sprievodca vo vlaku, či sme chorí, že máme rúška. Nemali tam vtedy žiadne opatrenia, pozerali na nás ako na bláznov,“ hovorí Mery ešte o minulotýždňových reáliách v Nemecku, kde je v súčasnosti okolo 40-tisíc nakazených a počet mŕtvych viac než dvesto.

České vlaky zadarmo

Z vlakovej stanice prešli kilometer pešo s batožinou k hranici Železná ruda. „Česi nás pustili s tým, že sme museli vyplniť formulár o tom, že Českom len prechádzame ďalej. Potom rôznymi vlakovými spojmi do Prahy. Tie vlaky však boli úplne prázdne, lístky nepredávali a sprievodcovia ich ani nekontrolovali, lebo mali zákaz, no čistá anarchia. V piatok večer sme sa dostali do Prahy, kde sme si úplne zmorení aspoň na chvíľu oddýchli u kamarátov, s ktorými sme boli na Kube.“ 

V sobotu ráno vyrazili vlakom do Uherského Brodu a odtiaľ taxíkom na česko-slovenskú hranicu Drietoma. Tam ich už čakalo vlastné auto, ktoré im priviezla rodina.

Priatelia im radili, aby na dovolenke ešte ostali aspoň týždeň a prečkali prvotný chaos na letiskách. Našťastie tak nespravili. „Keby sme chceli letieť čo i len o pol dňa neskôr, nedostali by sme sa ani z Kuby. Možno ani najbližšie tri mesiace,“ hovorí Mery, podľa ktorej už na ostrove cítiť krízu. „Boli nahnevaní, lebo pre koronu im neprišli turisti, všetko bolo zrušené. Ku koncu nášho pobytu už nemali ani pečivo, jednoducho komunizmus.“ 

Slovákov nepustili do lietadla

Jana Babicová odišla na 15-dňovú dovolenku s rodinou na Bali 2. marca. V čase ich odchodu domov (17. 3.) bolo potvrdených v exotickej krajine do 30 prípadov, z čoho väčšina boli turisti. Z Bali odlietali v noci z pondelka na utorok do Dauhy v Katare, kde prestupovali do finálnej Budapešti. V tú noc boli uzatvorené hranice s Maďarskom. 

„Na letisku v Katare nás ubezpečovali, že nie je dôvod, prečo by sme nemali odletieť. Dokopy nás tam bolo trinásť Slovákov. Hodinu pred odletom prišiel pán so zoznamom, kde boli slovenské mená, všetkých nás otočili a do lietadla mohli vstúpiť iba maďarskí občania,“ hovorí o začiatku strastiplnej cesty Jana.

Náhradný let do Viedne

Začal sa tak kolotoč vybavovania, vysvetľovania a hľadia pomoci. „Na informáciách na letisku stále nechápali, že sme neodleteli. Celá tá informácia o uzatvorení maďarského letiska bola, akoby nikto o tom nevedel a bol zaslaný nejaký pokyn len konkrétnym osobám. Stále sa nás vypytovali, prečo sme do toho lietadla nenastúpili. Štyri hodiny trvalo, kým pochopili, že nám netreba ísť prioritne do Maďarska, stačí, ak sa dostaneme aspoň do Viedne,“ hovorí Jana. 

Najbližší odlet do Viedne bol možný o deväť hodín. Oskenované pasy poslali na viedenské letisko so žiadosťou, či tam môžu slovenskí dovolenkári pristáť. „Žiadosti vyhoveli pod podmienkou, že okamžite opustíme Viedeň a že nám Katar vybaví autobus na migračné. Nevedeli sme, čo si máme pod tým predstaviť. Po prílete nás tam, možno našťastie, nečakal žiadny autobus. Všetci sme okamžite odišli z letiska s tým, že bola ešte možnosť objednať si taxík.“

Gabčíkovo sa nekonalo

Na rakúsko-slovenských hraniciach bola situácia lepšia, ako očakávali. „Čakala som väčšiu katastrofu. Policajti boli milí, aj posrandovali. Zmerali nám teplotu, dali pokyny a posunuli nás bokom, kde sme počkali na naše rodiny, ktoré nám priviezli autá.“ 

Celá cesta z Bali nakoniec trvala dokopy 40 hodín. Jana hovorí o šťastí, keď ich nakoniec presmerovali na viedenské letisko. „Dozvedela som sa o viacerých letoch, ktoré Budapešť neprijala a otáčala naspäť. Išlo najmä o lety z Londýna. Šťastím bolo asi aj to, že po nás neprišiel ten autobus, pretože práve tie odvážali ľudí do karantény do Gabčíkova,“ hovorí teraz už spokojná Jana, ktorá oddychuje ďalej v domácej povinnej karanténe.