Dravé vtáky ani zanietení ornitológovia nepoznajú hranice
Zhruba pred mesiacom ochranárska organizácia MME v Maďarsku udelila Cenu sokola rároha, ktorý je národným symbolom Maďarska (turul), košickému ornitológovi Jozefovi Mihókovi. Prevzal ju s istou dávkou hrdosti, pretože celý svoj dlhý život venoval vo veľkej miere práve ochrane dravých vtákov.
Prvý náš pocit bol údiv nad tým, že cenu udelila maďarská organizácia. „Vtáky nepoznajú hranice,“ povedal k tomuto faktu. „Potrebujú ochranu všade, kde im hrozia riziká, že neprežijú, že im niekto alebo niečo môže ublížiť. Z Košíc do Maďarska je blízko, a tak mnoho dravých vtákov lieta tam aj späť a cestou sa im čokoľvek môže prihodiť.“
Jasne z toho vyplýva, že hranice, ako ich bežne vnímame, nič nehovoria ani ornitológom. „U našich susedov je ochranárska organizácia veľmi silná, má v štáte rešpekt. Sokolovi rárohovi, ktorý je aj mojím obľúbeným druhom, venujú zvláštnu pozornosť,“ hovorí Mihók. „To, čo pre tieto vtáky robím, nachádza u nich odozvu.“
SLOVENSKO OCHRANU LEN PREDSTIERA
Zákonite sa vnucuje otázka, ako je to na Slovensku. „Úprimne poviem, že u nás je ochrana vtáctva len predstieraná vec. Vôbec v praxi neexistuje. Aspoň nie cez nejakú inštitúciu. Nebyť zopár nadšencov, bola by to ešte väčšia bieda.“
Jozef Mihók si servítku na ústa neberie, keď hovorí o prístupe štátnych úradov či už ministerstva alebo úradov životného prostredia. „Nevedia zabezpečiť ani pokoj pre vzácnych vtákov v čase hniezdenia tým, že by zakázali v tom čase ťažbu dreva alebo iné rušivé činnosti lesníkov i poľovníkov. Vedia veľmi málo o ochrane vtákov a ich potrebách, sú to len dosadení úradníci, ktorí míňajú minimálny rozpočet určený na ochranu na rôzne nepotrebné školenia, semináre alebo takzvané tábory ochrancov prírody.“
V rozhorčených výčitkách pokračuje: „Najhoršie sú asi Mestské lesy Košice. Tí dokázali viackrát nehoráznym spôsobom zlikvidovať hniezdenia orla kráľovského v Čermeľskej doline, orla skalného v Kojšove alebo zrúbať les i s búdkami sov dlhochvostých.“
Na prekvapenie, že také vtáky tu máme, reaguje: „Máme v okolí Košíc také druhové zastúpenie dravých vtákov, že rovnaké nenájdeme ani v Národných parkoch Slovenska. Všeobecné presvedčenie, že doménou orlov sú práve veľhory, je mylné. Okrem už spomínaných ohrozených dravcov ako sokol rároh, orol kráľovský, orol skalný, hniezdi tu aj náš najbežnejší z orlov, orol krikľavý. A v podstate i všetky druhy sov okrem jednej, a tou je výrik lesný.“
TAKÁTO LÁSKA JE NA CELÝ ŽIVOT
Samozrejme, že nás zaujímalo, ako sa k ochrane dravých vtákov dostal. „U mňa je to od detstva, hovorievam, že som sa pre to narodil. Dravé vtáky ma priťahovali, pôsobia medzi vtákmi ako nejaká šľachta, ale sú veľmi zraniteľné činnosťou človeka, s čím si samé, bez ochrany, neporadia. Vedia zviesť boj len s primeraným nepriateľom. Sú to hrdí vládcovia výšin…“
… kým nepriletia broky, doplníme myšlienku. Na to je Jozef Mihók obzvlášť nahnevaný. „Ochranári majú desiatky príkladov, keď zraneným vtákom museli poskytnúť odbornú pomoc, doslova ich ratovať. Každý poranený dravý vták, ktorý sa mi dostal do rúk, mal v sebe broky. Je to robota poľovníkov, teda ľudí, ktorí sa často chvália, aký vzťah majú k lesom a prírode. Dokážu zastreliť dravca, ktorý práve hniezdi, alebo strieľať len tak, na živý terč. Ich ´vzťah´ naozaj vidno v prírode na každom kroku. Lesy v okolí Košíc sú ľuďmi necitlivo vydrancované, vyrúbané, zanesené špinou a odpadkami z okolitých dedín a chatových oblastí.“
ČO MÔŽE UROBIŤ ORNITOLÓG – OCHRANÁR
„Mám vo svojom rajóne, za ktorý považujem okolie Košíc s polomerom zhruba 35 kilometrov, toľko roboty, že nemám čas rozmýšľať o dravých vtákoch niekde inde alebo v zahraničí. Nikam ma to neťahá. Tu mám svojich obľúbencov, ako je sova dlhochvostá či sokol rároh, pre ktorého je toto územie akousi severnou hranicou rozšírenia v Európe,“ pokračuje vo vysvetľovaní.
Pre ornitológa Mihóka je istým zadosťučinením, že aj vďaka nemu sa populácia sokola podstatne rozšírila. „Predtým hniezdili najmä v horách na skalách. Navrhli sme spolu s mojím priateľom ornitológom Jánom Liptákom búdky na stĺpy vysokého napätia, ktoré s pochopením elektrární umiestňujeme. V súčasnosti už všetky známe páry na Slovensku hniezdia v týchto búdkach. V Košickej kotline a na nížine ich máme asi dvanásť párov.“
Jozef Mihók nemá v ochranárstve žiadne veľké plány alebo ciele, čo by chcel dosiahnuť. Táto robota je o každodennej starostlivosti od krúžkovania, stavania búdok pre vtáctvo alebo ošetrovania zranených. To chce aj vo veku 65 rokov takú kondíciu, aby pomocou špeciálnych stúpačiek dokázal vyliezť k hniezdam na vysoké stromy.
Priali by sme mu, aby ho takáto fyzická zdatnosť neopustila ešte mnoho rokov.
Foto: osobný archív jm
