Ekvádor odstrihnutý od sveta. Košičania na poslednú chvíľu odleteli do Európy

Košickému dokumentaristovi Michalovi Gálikovi sa naskytla možnosť vycestovať  na štyri mesiace do Južnej Ameriky. Mal natáčať 360° videá určené na virtuálne cestovanie. V Ekvádore sa však situácia ohľadom koronavírusu nečakane zvrtla. Vláda zo dňa na deň zakázala vychádzať von, zrušili takmer celú dopravu v krajine. Nemal na výber, vzdal sa zvyšku cesty a snažil sa čo najrýchlejšie dostať domov. Štát mu žiaľ nepomohol, musel si pomôcť sám.

Do Južnej Ameriky Michal vycestoval spolu so svojou priateľkou v polovici januára. Každý mesiac chceli stráviť v inej krajine. „Bola to taká polopracovná cesta, keďže našim cieľom bolo najmä cestovanie.“

Po dvoch mesiacoch strávených v Kolumbii a Ekvádore ich približne v polovici marca čakala posledná zastávka v meste Cuenca. Už dlhšiu dobu však sledovali situáciu ohľadom koronavírusu v Ekvádore.

„V tom čase bolo iba pár prípadov lokalizovaných v jednom meste. Situácia nebola ani zďaleka v Ekvádore taká, ako na Slovensku, preto nám prišlo rozumnejšie čakať a domov sa zatiaľ nevracať. Spočiatku sme nepremýšľali o tom, že by nám táto situácia mohla nejako skomplikovať cestovanie. Plánovaný odlet domov sme mali až o dva mesiace.“

Machu Picchu sa nekonalo

Michal s priateľkou dorazili do Cuency a začali postupne plánovať cestu do Peru. Situácia však začala z ničoho nič drasticky eskalovať. „Keď sme si pozerali autobus ku hraniciam, zistili sme, že Peru v ten deň bez varovania uzatvorilo hranice a zrušilo všetky lety do Európy. V tej chvíli sa rozplynula naša predstava o tom, že za tri týždne budeme stáť na vrchole Machu Picchu.“ 

Košičan začal prehľadávať všetky informácie o koronavíruse súvisiace s Ekvádorom. „Nikde sa nepísalo, že by sa mala táto krajina uzavrieť. Na druhý deň sme sa úplne náhodou na raňajkách v hoteli dozvedeli, že prezident Ekvádoru v noci nariadil úplné uzatvorenie krajiny, čo znamená zatvorenie hraníc, obmedzenie voľného pohybu po uliciach, úplné zastavenie vnútroštátnej dopravy a pozemnej medzinárodnej dopravy.“ 

Hotel museli ihneď opustiť

Mali tak posledný deň na to, aby sa niekam presunuli. „Zavolali sme na slovenskú ambasádu v Brazílii, keďže pod ňu spadá Ekvádor. Tam nám pani poradila niekoľko posledných letov z Ekvádoru do Európy. Následne sme však zistili, že lety, ktoré uviedla sú zrušené. Zavolal som jej preto znovu. Povedala, aby sme išli osobne na letisko a snažili sa letenky kúpiť priamo tam. Ísť dobrovoľne niekoľko hodinovú cestu do epicentra nákazy na letisko medzi stovky turistov a ostať tam bohviekoľko dní zaseknutí sa nám zdalo ako veľmi riskantné riešenie.“

Neskôr sa dozvedeli, že miestna vláda turistov vyslovene odrádzala od takéhoto správania, pretože na letisku sa tvoril obrovský dav ľudí, ktorý len urýchlil šírenie vírusu. Letisko dokonca uzatvorili pre všetkých, ktorí nemali platnú letenku. Letecké spojenie medzi Ekvádorom a Európou hľadali márne. Aby toho nebolo málo, vedúci hotelu, kde bývali im oznámil, že sa hotel zatvára a musia ho okamžite opustiť.

„Z vrúcnych a pohostinných ľudí sa behom chvíľky stali podozrievaví ľudia, ktorí na turistov pozerali ako na šíriteľov vírusu. Ostali sme na ulici, každý s 30 kg batožiny na chrbte.“

Nakoniec si cez airbnb zabookovali izbu na najbližšie dva týždne. „Keď už sme si mysleli, že aspoň ubytovanie máme zariadené, prišla nám od majiteľa správa, že nech sa nehneváme, ale v tejto situácii nás neubytuje. Našťastie sme objavili inú izbu.“

Aktualizácia informácií – žiadna

Na druhý deň ráno (17. 3.) začali platiť striktné opatrenia. Z domu mohli vyjsť len ak išli  na nákup a začal platiť prísny zákaz akejkoľvek medzimestskej dopravy a autobusov. „Nemali sme tak šancu sa dostať na letisko aj keby sme chceli. Najbližšie dni sme zúfalo rozposielali maily na všetky možné ambasády, že sme zaseknutí v Ekvádore a potrebujeme pomôcť s návratom domov. Zo slovenskej ambasády mi prišiel e-mail, že všetky aktuálne informácie o Kolumbii nájdem na stránkach ministerstva zahraničných vecí. Až na to, že my sme boli v Ekvádore…“ Mimochodom posledná aktualizácia o situácii v Ekvádore na stránke MZV je stále z 15. marca. 

Pomoc od slovenskej ambasády sa nekonala

Jediní dopravcovia, ktorí v tom čase ešte z Ekvádoru lietali boli KLM, Air France a Iberia. Lenže problém bol v tom, že na ich stránkach už žiadne letenky neponúkali a ich telefonické linky boli beznádejne obsadené.

„Opäť sme volali na ambasádu s prosbou, či nevedia náhodou o nejakých letoch, ktoré z Ekvádoru odletia. Pani mi odpovedala, že to si musíme zistiť sami od leteckých prepravcov a mám kontaktovať leteckú spoločnosť, ktorou sme prišli. My sme však mali spiatočnú letenku z Kolumbie s Turkish Airlines, ktorí do Ekvádoru vôbec nelietajú. Na to mi odpovedala, že to máme smolu lebo do Kolumbie sa už nedostaneme. Bohužiaľ, uveril som jej. Až neskôr som si uvedomil, že informácie od slovenskej ambasády nám viac škodili, než pomáhali. Do Kolumbie totiž stále púšťali ľudí, ktorí idú letecky na transfer, to nám neskôr potvrdila česká ambasáda.“

Michal vraví, že po každom telefóne so slovenským veľvyslanectvom  bol akurát zúfalejší a vytočenejší. „Pri otázke ako sa mám dopraviť na letisko, ak sa mi aj náhodou podarí získať letenku mi povedali, že my ako cudzinci máme právo sa voľne pohybovať po krajine, pretože sme prišli predtým, než koronavírus prepukol. Opäť ďalšia nepravdivá informácia, ktorá nás mohla dostať do problémov. Ľudia sú za porušenie zákazu trestaní pokutou 6 000 USD a  bez ohľadu na to, či ste domáci alebo cudzinec.“

Na ďalší deň sa opäť ozval ambasáde s tým, či nemajú aktuálne informácie o tom ako sa dostať v prípade potreby na letisko. „Na to mi bolo povedané: A vy akože nemáte internet? Sledujte stránky MZV, tam sú aktuálne info. Pomôcť nám teda nevedeli a zároveň nám podávali nepravdivé informácie, ktoré nám mohli pekne skomplikovať život. Boli sme odkázaní na Google Translator a vyhľadávanie najnovších správ v ekvádorských médiách.“

Problém bol, že letecké servery ako kiwi.com alebo skyscanner.com ponúkali letenky, ktoré boli dávno zrušené, MZV poskytovalo  neaktuálne informácie, ekvádorské média zas neriešili  situáciu ako sa môžu turisti dostať z krajiny. „V podstate nikto nič nevedel, všade vládla neistota. Veci sa menili zo dňa na deň.“

Česká ambasáda sa o nich zaujímala

Michal zistil ďalšiu nepríjemnú vec, a to že ich cestovné poistenie prestáva platiť v čase teroristického útoku, vojnového konfliktu, prírodnej katastrofy alebo pandémie. „Nikdy by som nepovedal, že niečo také ma na cestách skutočne čaká. Bola to pre nás podstatná informácia, pretože prípadná hospitalizácia by nás mohla celkom solídne zruinovať.“

Medzičasom sa skontaktovali aj s českou a nemeckou ambasádou. „Pani na českej ambasáde s nami komunikovala milo, snažila sa nám pomôcť a informovala nás o všetkých aktuálnych informáciách, ktoré mala k dispozícii. Po nepríjemných skúsenostiach so slovenskou ambasádou to bol fajn pocit vedieť, že sa o vás niekto naozaj zaujíma.“ Vďaka nej sa dozvedeli, akým spôsobom sa dostanú na letisko, ak sa im podarí kúpiť letenky. „Prepojil som ju s naším pánom domácim a ten nám pripravil všetky potrebné dokumenty, ktoré potrebujeme na to, aby nás pustili von z mesta a na letisko.“

Zázrak sa stal…

Po pár dňoch zúfalstva si už mysleli, že v Ekvádore strávia niekoľko ďalších mesiacov. No akoby zázrakom  sa im podarilo kúpiť dve miesta na let KLM do Amsterdamu. Išlo o posledný repatriačný let pre Francúzov a Holanďanov, na ktorý sa cestujúci dostávali cez svoje ambasády. „To, že sa na stránkach KLM objavili dve voľné miesta bola buď chyba systému, alebo zázrak. Rýchlo som informoval českú ambasádu, ktorá mi potvrdila, že by sa let mal uskutočniť.“

Do poslednej chvíle nevedeli, či ich polícia pustí do vedľajšej provincie, aby mohli ísť na letisko, či lietadlo skutočne odletí a či ich vôbec pustia do lietadla, keď nemajú ďalšie spoje na Slovensko. „Vstali sme o štvrtej ráno a spolu s ďalšími troma turistami  sme nasadli do auta, ktoré nás malo odviezť na letisko. Naše auto bolo jediné, ktoré dostalo od miestnej vlády povolenie na tranzit medzi provinciami.“

Konečne v Európe

Po celodennom čakaní pred letiskom ich konečne pustili dovnútra. Letisko bolo úplne prázdne, všetko lety okrem ich boli zrušené. „Keď nám povedali, že naše letenky skutočne platia a pustili nás cez check-in až vtedy sme si začali uvedomovať, že nakoniec sa nám asi ten Ekvádor naozaj podarí opustiť. Ostala nám ešte cesta z Amsterdamu domov. Až na niekoľko nepríjemností to už išlo hladko.“

Podarilo sa im kúpiť predražené letenky na posledný let z Amsterdamu do Prahy. „Síce nás cesta domov celkovo vyšla na nečakaných 2 500 eur, mali sme aspoň šťastie, že sme chytili úplne posledný let z Ekvádoru do Amsterdamu a úplne posledný let z Amsterdamu do Prahy. Na Slovensko sme už pokračovali vlakom a následne vlastným autom.“

Redakcia KOŠICE:DNES požiadala Ministerstvo zahraničných vecí SR o stanovisko k viacerým kritickým vyjadreniam na adresu pracovníkov slovenských ambasád v zahraničí počas koronakrízy. Do uzávierky dnešného vydania sme odpoveď nedostali.

(RED)

Foto: archív Michal Gálik