Košičan navštívil jedno z najzáhadnejších miest v Rusku

Väčšina z nás má rada typickú dovolenku pri mori či v horách. No sú aj takí, ktorí vyhľadávajú dobrodružstvo, a to doslova. Košičan Jozef (31) cestuje do krajín, ktoré sa nedali nazvať rajom na zemi. Navštívil už Kirgizsko, Tadžikistan či Kazachstan. 

V októbri 2018 sa rozhodol svoje cesty ešte vygradovať. Vybral sa na Ural a spolu s troma kamarátmi kráčal po stopách jednej z najmysterióznejších udalostí  v ruských dejinách.

Bol 2. február 1959. Pre deväťčlennú skupinu ruských horolezcov osudný deň. Cieľom ich výpravy bola hora Otorten v severnom Urale. V jazyku miestnych domorodcov, Mansijov, znamená „nechoď tam“. Na Otorten však nedorazili. Všetci záhadne zahynuli  pod horou Cholat  Sjachyl (Hora mŕtvych). Ich telá sa našli zmrzačené, niektorým chýbal jazyk, oči, mali tiež vytrhnuté svaly v oblasti čeľuste. Na niektorých objavili známky radiácie. Členovia výpravy ležali v snehu len v spodnej bielizni, pritom vonku bola vtedy teplota tridsať stupňov pod nulou. To vyvolávalo dojem, že sa niečoho zľakli tak, že vybehli zo stanu do mrazivého počasia takmer úplne nahí. Dodnes sa nevie, čo ich zabilo. Preto sa o udalosti začali vytvárať mnohé konšpiračné teórie…

Ítečkár chcel dobrodružstvo 

Rovnakou trasou akou išla ruská expedícia sa vybral aj Jozef s kamarátmi. „Pracujem v Prahe v IT oblasti. Žijem v podstate šablonovitý život. Vždy som rád, ak môžem raz za čas zažiť dobrodružstvo. Asi desať rokov dozadu som čítal na internete o tejto výprave. Už vtedy ma to zaujalo. Pred troma rokmi vyšla o tom aj kniha, kde sa popisovala táto mysteriózna udalosť. Bol to spúšťač toho, že sa tam čoskoro vyberiem,“ povedal.   

Jozef napísal svojim kamarátom, s ktorými chodí na netradičné cesty pravidelne. Na ich kladnú odpoveď nemusel dlho čakať. Košičan rád navštevuje miesta, ktoré nie sú turisticky sprofanované. „Človek tam vie zažiť nepredvídateľné veci,“ hovorí.  

Leteli z Prahy do Jekaterinburgu. Tam si požičali terénne auto UAZ a odtiaľ putovali sedemsto kilometrov. Nocovali často pod holým nebom, niekedy si postavili stan, párkrát prespali v moteli. „Nie sme však typy, ktoré by vyhľadávali nocľah v hoteloch. Vyhovuje nám spať pod širákom.“ 

Mali ich za zvedov 

Košičan už na začiatku svojej cesty  mal pocit, že ich Rusi v tejto oblasti berú skôr ako zvedov než turistov. „Asi si mysleli, že sme špióni. Chceli sme si kúpiť sekeru na drevo, keďže sme spali vonku a potrebovali sme sa zohriať pri ohni. Takisto sme potrebovali aj petardy na plašenie medveďov. Jedného pána sme sa preto opýtali, kde to zoženieme. Na Slovensku by vám bez problémov poradil každý druhý. On sa nás hneď začal vypytovať načo nám to bude, kde ideme, za akým účelom, kto sme. S takými otázkami sme sa stretávali pravidelne,“ opisuje kontakt s miestnymi obyvateľmi.  

Za jednu zo zastávok si zvolili mesto Severouralsk. Ich zvedavosť zaujala obrovská fabrika. Dodnes nevedia čo vyrábala, na internete o nej nenašli informácie. 

„Pôsobilo to na nás veľmi tajomne. Vyšli sme z auta, jeden z nás urobil fotku a zrazu za nami prišiel policajt s tým, že nás obviňuje z priemyselnej špionáže. Povedal, že okamžite máme ísť na výsluch. Videli na nás, že nie sme miestni. Mali sme turistické oblečenie a dvaja kamoši mali dlhé vlasy, čo v Rusku nie je zvykom. Niektorí súhlasili, že pôjdeme. Podľa mňa to ale nebol dobrý nápad. Bál som sa, že niekde zmizneme, človek nikdy nevie,“ hovorí Jozef.  

Útek pred políciou 

Preto povedal policajtovi, že fotku vymažú. Chceli odísť preč, keď už pomaly kráčali k autu, policajti sa za nami rozbehli. UAZ, ktorý si požičali, mal šesť kľúčov, každý od iných dverí, preto rýchlo s autom vyštartovať nebolo jednoduché. 

„Keď som utekal, v hlave som rozmýšľal, ktorý kľúč je od akých dverí. Potreboval som rýchlo odomknúť dvere ostatným,  vložiť kľúč do zapaľovania  a naštartovať. Podarilo sa. Naskočili sme do auta, vycúval som,“ spomína na dramatické momenty.  

Policajti ale cez vysielačku informovali kolegov, na ceste z fabriky už preto stálo iné policajné auto s majákmi a policajti  im dávali pokyn, aby zastavili. „Cesty späť už ale nebolo. Vyhol som sa im a ušli sme. Počas celého výletu som mal potom  divný pocit, že nás polícia sleduje a že si nás niekde odchytia. V Rusku je zakázané fotiť vojenské fabriky a objekty,“ tvrdí. 

Predtým, ako sa vybrali priamo na miesto, kde sa stala tajuplná tragédia, zastavili sa v potravinách. Nakúpili zásoby jedla, natankovali auto. Cesta tam aj späť totiž trvá šesť dní. Ide sa len lesnými cestičkami, ktoré neustále križujú rieky. Veľakrát sa jeden zo skupiny musel vyzliecť, vliezť do vody a zistiť, či sa dá cez rieku prejsť autom. V mobiloch mali stiahnuté navigačné aplikácie. Pomáhali im zorientovať sa v jednotvárnej krajine, v ktorej stratiť sa nie je ťažké. 

Zaniknutá dedina 

Dorazili na miesto, kde kedysi stála dedinka Ušma. V čase osudnej výpravy tam žili ľudia. Teraz sú tam len schátrané domy. Bolo tam úplné ticho. 

„Pociťoval som akúsi osamotenosť a opustenosť. Nemáte sa ako ozvať domov, ak by sa niečo stalo. Nie je tam žiadny signál, nikto o vás nevie. Boli sme tam iba my štyria a boli sme na sebe závislí. Keď jeden z nás išiel nazbierať drevo, aby sme mali oheň, zvyšní sme len mĺkvo sedeli a čakali na neho. Všade bolo nepríjemné, nehostinné prostredie. V živote som nezažil taký pocit odpútania sa od civilizácie. Čím ďalej, tým viac to pôsobilo na našu psychiku,“ vraví Košičan.  

Ich záchranným bodom bolo auto. Jozef dokonca v noci, keď spal, mal pod hlavou sekeru. „Asi by to nepomohlo, ale aspoň pre istotu. Stále sme však mysleli na ten incident vo fabrike.“   

Konšpiračné teórie

Vedúcim expedičnej skupiny v roku 1959 bol 23-ročný Igor Djatlov. Podľa lekárskych správ nájdení členovia výpravy boli poranení tak, ako keby boli vystavení tlaku podobnému nárazu auta. Čo ich však zabilo, sa dodnes nevie. 

Autori konšpirácií tvrdia, že to mohlo byť UFO, iní zas, že snežný muž. Ďalší obviňujú vládu bývalého ZSSR z testovania tajných vojenských zbraní, ktoré im mohli ublížiť. Hovorí sa aj o lavíne, ktorá ich mohla zasiahnuť, či o tom, že počuli zvuk vzdialenejšej lavíny, ktorý mohol členov expedície vystrašiť, preto povychádzali zo stanov a zmätení sa nevedeli vrátiť späť. Objavila sa aj verzia, že im mohol ublížiť kmeň Mansijov, ktorý v tejto oblasti žije. 

Košičan vraví, že na paranormálne veci neverí a strach z nich nepociťuje. „Jedna vec je však istá. Nič sa nestane len tak samo od seba. Bol som však veľmi šťastný, keď sme sa vrátili do civilizácie a nám sa na mieste úmrtia deväťčlennej výpravy nič podobné nestalo. Na ten pocit samoty nikdy nezabudnem,“ dodáva.  

Pred návštevou bane ich sledovali tajní  

Po ceste naspäť do Jekaterinburgu sa Jozef so spoločníkmi vybral do azbestovej bane. Neďaleko sa nachádza aj mesto, ktoré má názov „ Asbest“. Dnu sa nedostali, keďže prehliadku nemali objednanú. Preto sa rozhodli navštíviť smaragdovú baňu v meste Smaragd (Izumrud). 

V miestnom penzióne  si cez recepčnú vybavili jeho prehliadku. Odfotila si ich pasy a nasledovali zaujímavé otázky. Slovákov sa pýtala, kto vôbec sú, prečo prišli, kde pracujú, či koľko zarábajú. Ubytovaní v penzióne neboli, šli spať do lesa. Založili oheň a znova začali mať nepríjemné pocity. Keď už išli spať, zazreli svetlo. 

„Ležím a zrazu počujem prechádzať auto. O pätnásť minút sa vrátilo, zastalo pri nás. Vstal som a išiel som  k nemu. Vedel som, že to nebudú len okoloidúci. To jednoducho vidíte. Pravdepodobne to bola tajná polícia. Muži nám opísali totiž celý náš deň,“ hovorí Jozef. 

Chlapi vedeli, že sa zastavili v potravinách aj že si na recepcii hotela objednali na zajtra prehliadku bane, poznali presný čas a miesta, kde sa cestovatelia pohybovali. 

„Prikázali nám, aby sme okamžite odišli.  Pýtam sa, kam preč?  Odpovedali, že im to je jedno, ale musíme odísť. Že tu kde sme, je zlý les. Nakoniec som dohodol, že odídeme ráno o siedmej. Presne v tom čase prišli znova vyprevadili nás z lesa,“ pokračuje Košičan. 

Sprievodkyňa, ktorá ich čakala na recepcii, im prezradila, že od  roku 2013 bolo v podzemí len trinásť turistov. „Porozprávala nám históriu bane, ukazovala najväčšie smaragdy… Neustále nás však strážila ako oko v hlave. Aj SBS nás kontrolovala, aby nám niečo nespadlo do vrecka. Bolo to celé divné,“ dodal.