Košičanka Danka prišla z USA, teraz je v karanténe v Liptovskom Jáne

Mnohí Slováci, ktorí uviazli  pre koronavírus v zahraničí, sa chcú vrátiť domov. Niektorí čakajú na „záchranu“, iným sa to už podarilo cez evakuačné lety. Košičanka Daniela využila možnosť repatriácie z USA. Po prílete bola aj s ostatnými Slovákmi prevezená do štátneho karanténneho zariadenia. Porozprávala nám o situácii v Amerike, o priebehu cesty na Slovensko, ale aj o povinnom karanténnom ubytovaní v Liptovskom Jáne, kde sa ešte stále zdržiava.

Pandémia koronavírusu sa v USA každým dňom zhoršuje… Vy ste počas zimného obdobia boli v stredisku Aspen v Colorade. Aká tam bola situácia pred vaším odchodom na Slovensko?
Aj napriek skupine nakazených prevažne Austrálčanov sa opatrenia v Colorade zavádzali veľmi pomaly. Nikto sa tým veľmi nezaoberal, a aj keď sa zaoberal, ľudia naďalej chodili spoločne na turistiku, usporadúvali sa párty a žili si svoj bežný život. Osobne som obyvateľov doliny v Colorade, kde som sa nachádzala, upozorňovala, že majú nosiť rúška a je potrebné sa chrániť. Ľudia to nebrali veľmi vážne. Tesne pred naším odletom boli však už všetky reštaurácie a podniky zavreté a bol nastolený príkaz zostať doma. Teraz, keď komunikujem s mojimi známymi, hovoria mi, že ľudia sa už konečne snažia chrániť. A sú si vedomí vážnej situácie. Ale pozor, aj napriek tomu napríklad rúška stále nikto nerieši. Zaviedli však povinnosť dodržiavať určitú vzdialenosť medzi sebou, určili hodiny na nákup pre seniorov, ľudia začali pracovať z domu. Momentálne je situácia v USA už úplne iná.

Na Slovensko ste prileteli evakuačným letom z Washingtonu minulý piatok v ranných hodinách. Viete nám popísať priebeh celej cesty?
O lete sme sa dozvedeli cez naše rodiny na Slovensku, ktoré nás informovali o možnosti letieť domov s pomocou slovenskej ambasády v USA. Ambasáda bola veľmi  nápomocná a veľmi rýchlo ma spätne kontaktovala ohľadom tejto možnosti. Len, žiaľ, zopár dní pred odletom neboli ešte známe informácie, kedy sa bude letieť, odkiaľ a koľko to bude presne stáť. Česká firma, ktorá organizovala let, vraj nestíhala. Nemali sme v rukách letenku a len veľmi málo informácií. Let stal  nakoniec 1 100 eur, čo bola dosť vysoká cena za jednu cestu. Bolo nám tiež povedané, že ceny sa možno znížia. Ale asi najviac stresujúce bolo to, že ani deň pred odletom sme nevedeli, či sa vôbec odlieta. Jednoducho, odkedy sa človek prihlásil na let, začal boj s informáciami a trval až do príchodu do karantény na Slovensko. Len niekoľko hodín pred odletom nám česká firma poslala informácie k letu. Dovtedy sa už veľa Slovákov pochopiteľne vybalilo naspäť. Mnohí z nich sa museli dopraviť do Washingtonu z iných štátov a mať všetko logisticky dobre naplánované. Keď sme na druhý deň prileteli do Washingtonu, po zapnutí telefónu mi bolo oznámené cez e-mail, že lietadlo je síce na ceste, ale bude sa odlietať o deň neskôr. Z toho sme boli, samozrejme, sklamaní a museli sme si zabezpečiť hotel. Ja osobne som sa tiež vystresovala, keďže let z Denveru do Washingtonu mi zrušili a presunuli o 2 hodiny skôr a SMS od leteckej spoločnosti mi prišla po polnoci, keď som už spala. Ledva som to stihla.

Aké opatrenia ste v rámci letu museli dodržiavať?
Určite zorganizovanie takéhoto špeciálneho letu je náročné a vyžaduje si množstvo povolení a organizácie. Čakanie v autobuse štyri hodiny pred odletom s rúškami bolo však dosť náročné. A nikdy nám nikto nič nevedel povedať a informovať nás, čo ďalej. Na letisku a v lietadle bola povinnosť mať rúška. V lietadle bola portugalská posádka a vôbec nebola zorganizovaná, ľudia si sadali, kde chceli. Na začiatku letu bola veľká zima, sedeli sme vo vetrovkách, chýbalo mydlo na záchode. To ma už dostalo. Teraz, keď je  hygiena taká potrebná?  Upozornila som na to stewarda a nakoniec mydlo zabezpečil. To, že nebola televízia, žiadna deka – to by sme aj prežili, ale tie tri sendviče, ktoré sme dostali ako jedlo… Mali sme dosť. Komické a strašidelné bolo, že väčšina z nás mala poctivo rúška na sebe počas celého letu. Tých, ktorí ich nemali, personál ani len neupozornil. Paradoxom je, že počas jedenia celé lietadlo bolo bez rúšok.

Ako ste sa dostali z bratislavského letiska do karanténneho centra v Liptovskom Jáne?
Keď sme pristáli, najprv nám oznámili, že môžu vystúpiť všetky národnosti okrem Slovákov. Leteli s nami Maďari, Česi a Slovinci. My Slováci sme dve hodiny čakali v rúškach v horúcom lietadle bez vody a bez informácií, prečo vlastne čakáme. Personál lietadla to sám nevedel. Bolo to náročné nielen pre nás, ale najmä pre rodiny s deťmi. Po dvoch hodinách sme nastúpili do autobusu a vyrazili na cestu. Vzadu v autobuse sme boli skupina mladých ľudí a mali sme dobrú náladu aj napriek všetkému. Šoféra sme sa pýtali, do akého štátneho zariadenia vôbec ideme, no neposkytol nám odpoveď. Všetci sme nakoniec išli do Liptovského Jána.

Ako vyzerá štátne zariadenie v Liptovskom Jáne?
Ubytovaní sme po dvoch, troch alebo dokonca po štyroch. Človek si pod slovom karanténa predstaví kompletnú izoláciu od ostatných a je tu riziko nakazenia od spolubývajúceho. Izba je skromná, ale má televízor a zopár z nás aj internet v mobile. Výhľad z balkóna na lesy a Nízke Tatry je krásny.  Presný počet, koľko nás tu je, neviem, ale sú tu dva naše autobusy a ešte jeden predchádzajúci turnus.

Ako funguje donáška jedla?
Sme celý čas v izbe a  izolovaní od ostatných. V izbe rúško nenosíme. Iba pri kontakte s personálom alebo ak si vyzdvihujeme jedlo spred dverí. Personál zaklope na dvere, oznámi donášku, odíde a my si jedlo zoberieme. Jedlo dostávame trikrát denne. Panie kuchárky varia výborne. Dostávame veľké porcie.

 
Testovali vás na koronavírus?
Testovali nás na piaty deň, čo bolo včera. Deň príchodu je deň nula. Výsledky budú do 48 hodín, oznámia nám to telefonicky z recepcie. Ak je človek negatívny, cestuje domov, najlepšie sám, a musí dokončiť 14-dňovú  domácu karanténu. V mojom prípade mi rodina donesie auto a ja si to sama odšoférujem domov, aby som s nimi nemala kontakt. Ak je človek pozitívny, zostáva v budove a o päť dní je testovaný opäť. Jeho spolubývajúci je ihneď oddelený do inej izby, a tiež je neskôr testovaný. Podľa mňa by ľudia mali byť ubytovaní po jednom, ale nie sú na to vraj kapacity.

Platili ste už niečo?
Platí sa vraj na konci, alebo faktúrou. Pravdupovediac, dostali sme len zopár informácií na začiatku, a ak máme teraz otázky, telefonujeme na recepciu. Všetci, čo sa o nás starajú, sú naozaj príjemní a milí.

Môžu vám vaši blízki do zariadenia niečo doniesť?
S rodinou a priateľmi, samozrejme, komunikujeme telefonicky. Myslím, že je možné aj doniesť balík na recepciu. Mne však nič netreba, všetko, čo potrebujem, mám so sebou. Možno tie sladkosti, ale tými ma moja super spolubývajúca zásobila.

Komu a čo by ste odkázali prostredníctvom nášho média? 
Určite sme všetci účastníci tohto letu vďační slovenskej ambasáde v USA. Mnohí z nás však majú pocit, že nás konzul vykreslil v médiách ako nevďačných Slovákov, ktorí najprv majú záujem o prílet domov, no let obsadili vraj na 60 percent. Nikto nevie, čo presne za tým stojí. My však vieme, že išlo o nedostatočné a veľmi neskoré informovanie zo strany spoločnosti, ktorá organizovala let, a to pred, po a aj počas letu. Asi najviac nás sklamala fotografia na FB slovenskej ambasády s titulom: Šťastní Slováci vychádzajú z lietadla, a pritom my sme boli dehydrovaní a s rúškami sme sedeli v horúčave v lietadle. Ti prví vychádzali Maďari, Česi a Slovinci! Aj keď to organizovala slovenská ambasáda, Maďari a Česi tam počas letu mali človeka, ktorý bol stále o nasledujúcom kroku informovaný. Sme však radi, že sme vo svojej domovskej krajine, hádam všetci zdraví a pripravení navrátiť sa k svojim rodinám. Ďakujeme slovenskej ambasáde za zorganizovanie tohto letu a českej spoločnosti, ktorá nás prepravila.