Košičanka si otvorila taliansku reštauráciu na Karibiku
Osud si s nami vie niekedy zahrať poriadne škaredú hru. Inokedy vie pripraviť krásne momenty a my zabudneme na všetky sklamania a prehry. S Košičankou Erikou Batovou (40) sa však veľmi nemaznal. Po náročnom období na Slovensku, pekných, ale náročných rokoch v Taliansku, ťažkých časoch v Paname sa odsťahovala do Kolumbie. So svojím priateľom Eziom si pred dvoma rokmi otvorili reštauráciu pri Karibskom mori v meste Cartagena de Indias. Dnes patrí medzi najlepšie talianske v tejto oblasti.
Košičanka si vyskúšala žiť vo viacerých krajinách sveta. No aj napriek tomu sa cíti byť stále hrdou Slovenkou, aj keď zo svojej rodnej krajiny odišla pred vyše pätnástimi rokmi.
Má dve krásne deti, a to 20-ročnú Lenku a 16-ročného Lacka. Rozviedla sa, keď boli ešte malé. Život vtedy nebýva ľahký asi pre nikoho. Preto keď sa jej naskytla možnosť pracovať v talianskom meste Maranello, rozhodla sa z Košíc odísť. Začať žiť nanovo v krajine plnej histórie, dobrého jedla, vína a temperamentu? Prečo nie… no nebolo to až také jednoduché.
[ad][/ad]V Taliansku našla lásku
„Pomohli mi vtedy svokrovci. Za deťmi som chodila každý mesiac. Určite by mnohí rozmýšľali tak ako ja. Zobrať deti do krajiny, kde som nemala istotu, by bola hlúposť. Na Slovensku som si však pri malých deťoch nevedela nájsť prácu. Po desiatich mesiacoch sa mi podarilo vybaviť pracovné povolenie a trvalý pobyt, a tak sme sa tam všetci mohli odsťahovať.“ Erika pracovala v kaviarňach, a aby vyžili, mala dve práce.
Človek po rozvode a pri množstve povinností na lásku len málokedy pomyslí. Osud jej však v tomto prípade doprial. „Našla som si priateľa Ezia, ktorý mal tiež syna. Spojili sme tak dve rodiny dokopy, taliansku a slovenskú.“
Taliansko je krásna krajina, no život je tam veľmi ťažký. Vraví, že sedem mesiacov pracujete, aby ste zaplatili dane, a zvyšné preto, aby ste sa uživili. „Jedného dňa prišiel za mnou Ezio do práce, že čo by sa stalo, keby sme sa odsťahovali do Kostariky. Povedala som, že je blázon, veď Kostarika je na druhej strane sveta a taký dlhý let ani nevydržím,“ smeje sa dnes pri spomienkách.
Kostariku vymenila za Panamu
Obaja milujú varenie a často pre svojich priateľov cez víkendy organizovali obedy. Vtedy im skrsla myšlienka, že by si mohli otvoriť reštauráciu a vyskúšať tento druh biznisu. „Nápad odsťahovať sa niekde, kde je celý čas teplo, každý deň sa kúpať v mori a mať pritom vlastný biznis, bolo lákavé. Keď sme si z času na čas pozerali fotky na internete a hľadali informácie o Kostarike, často som narazila na obrázky Panamy. Vtedy som si pomyslela, že možno táto krajina by bola pre život lepšia. Zhodou okolností mal môj priateľ známeho, ktorého synovec vlastnil reštauráciu v Paname. Možno náhoda a možno osud.“
Erike a Eziovi nič nebránilo v tom, aby sa tam vybrali aspoň na dovolenku a zistili možnosti. „Stretli sme sa s našou ,spojkou‘ a nezáväzne sa rozprávali o tom, kde by sme si mohli otvoriť reštauráciu a koľko by to stálo. Panama sa nám celkom zapáčila. Nehovoriac o tom, že neďaleko sa nachádza súostrovie San Blass, čo je jedno z najkrajších miest v Strednej Amerike.“
[ad2][/ad2]Sen, ktorý sa zmenil na nočnú moru
Na dovolenku sa tam vybrali ešte dvakrát. Predsa odsťahovať sa na opačnú stranu zemegule nie je až taká sranda. „V tom čase si náš známy spolu s manželkou chcel otvoriť ďalšiu reštiku. Spýtali sa nás, či nepôjdeme s nimi do toho.“ Sen sa tak postupne stával skutočnosťou.
Ezio predal dom v Taliansku a Erika svoj byt v Košiciach. „Peniaze sme mali, a tak sme investovali. Nič nám však nevychádzalo. Do reštaurácie sme vrážali svoje úspory a návratnosť bola nulová. Vždy nastane problém, keď je v biznise viac spoločníkov. Veľakrát od nás chceli, aby sme robili všetko tak, ako povedia oni. My sme však do toho dali kopu peňazí a nesúhlasili sme so všetkým. Naše vzťahy sa naštrbili.“
Panamu Košičanka trochu precenila. Sen o tom, že budú žiť pri mori a v teple, však bol miestami nočná mora. „Je tam veľmi vlhko, špinavo, nesmierne draho a ľudia sú uzavretí. Boli sme z Panamy znechutení. Za reštauráciu nám spolumajitelia nevrátili ani polovicu a ja som začala uvažovať o tom, že sa vrátime do Talianska.“
Osud však opäť zaúradoval. Reštauráciu v Paname často navštevoval Talian žijúci v Kolumbii, konkrétne v meste Cartagena de Indias. „Raz nám povedal, prečo tam neprídeme. Ja som však už na to nemala nervy. Zase začínať od začiatku? No aj napriek tomu sme sa tam išli pozrieť a užiť si aspoň dovolenku.“
Začiatky v Kolumbii neboli podľa predstáv
No aj po návrate mala Erika zmiešané pocity. „Nechcelo sa mi sťahovať. Priateľ ma však presvedčil, že si máme dať poslednú šancu. Na na tzv. street zóne sme si otvorili ,reštauráciu‘ s domácimi cestovinami. Okolo však bolo množstvo kuchýň z rôznych kútov sveta. Cez mexickú až po libanonskú. Nikde však nebola klíma a bez nej sa v Cartagene fungovať nedá. Zistili sme však, že všetci ľudia, ktorí sa do tejto zóny prišli najesť, chodia k nám. Netrvalo dlho a dostali sme zaujímavú ponuku od Španiela, ktorý tam vlastnil hotel. Chcel, aby sme si u neho otvorili reštauráciu. Nemali sme čo stratiť. Prijali sme to.“
Dnes majú až dve reštaurácie
Reštauráciu s názvom Casa della Pasta otvorili 26. decembra 2017. Erika bola za kasou a robila predjedlá, jej syn mal vtedy prázdniny, a tak obsluhoval, priateľ varil a jeho syn zase umýval riad. „Nechceli sme brať zamestnancov, pretože sme nevedeli, či nám to vôbec pôjde. O dva dni sme však mali plno a odvtedy je plno vlastne stále. Museli sme rýchlo zohnať personál. Behom týždňa sme prijali troch zamestnancov.“
Casa della Pasta je typická talianska trattoria s klasickým talianskym menu a s nezameniteľnou atmosférou. Varia tam cestoviny, pripravujú tradičné predjedlá ako bruschetty s paradajkami a bazalkou, mušle či šalát caprese.
V ponuke nechýba lahodné víno či likér limoncello.
Reštaurácia sa im rozbehla natoľko, že si pred polrokom otvorili ďalšiu. „Je však menšia. Prvá má kapacitu 34 ľudí, druhá do 20. Radšej malá a plná ako veľká a prázdna. Dokopy máme dvanásť zamestnancov. Tá druhá je lasagneria, kde pripravujeme lasagne či piadinu. Je to druh tenkej pšeničnej placky, plnená je syrom, salámou, zeleninou…“
V Cartagene je cez tisíc reštaurácií rôznych kuchýň. Podľa Eriky sa však len málokde viete dobre najesť, aj keď všetky navonok vyzerajú pekne. „Na Trip Advisore sme zo sto talianskych reštaurácií na piatom mieste. Za dva roky sme sa dostali do špičky a máme veľmi dobré recenzie. Som veľmi šťastná. Práca sa chváli sama.“
Aj keď už roky žije v zahraničí, Slovenkou sa cíti na sto percent. „Som vďačná za to, že som z našej malej krajiny. Slováci sú vychovaní a slušní ľudia. Vedia poďakovať, poprosiť, pomôcť. Minule som sa v Košiciach pýtala okoloidúceho na nejakú ulicu. Skoro som zabudla, že tu sa za radu nedávajú peniaze. Byť na Slovensku je pre mňa detox. V Kolumbii vám nikto v autobuse neuvoľní miesto a nepodá ruku.“ Domov ju však aj napriek tomu neťahá. Priateľa má predsa Taliana a v Kolumbii biznis. „Ak by som raz odišla tak asi do Španielska, vraj sa tam žije celkom dobre a španielčinu už ovládam. Najviac mi chýba naše jedlo. V Košiciach som bola počas Vianoce a veľmi som sa tešila na kapustnicu. Kolumbijské jedlo mi veľmi nechutí. Najčastejšie tu konzumujú kokosovú ryžu, pečené ryby pargo a mohár. Typické sú pre nich aj čerstvé džúsy z ananásu, maracuje či papáje,“ dodala.
Košičanka nám prezradila, že v Kolumbii žijú dva typy ľudí. Tí, ktorí neustále otravujú turistov, a potom sú takí, ktorí nabrali európsky štýl a sú nám podobní. O Kolumbijčanoch vraví, že väčšina z nich je neseriózna, nezodpovedná, nič sa im nechce a všetci sa dajú podplatiť. „Veľakrát sa nám stalo, že si u nás rezervovali stôl a jednoducho neprišli. Zaviedli sme tak rezervačný systém. Buď nám zavolajú, že meškajú a my stôl podržíme, alebo počkáme desať minút. Ak nedôjdu, majú smolu a uvoľníme ho ďalším.“ Rozčuľuje ju aj to, že majú na všetko čas. „Napríklad ja v obchode viem všetko nakúpiť za dve minúty, ale v rade na pokladňu stojím aj hodinu. Nepoznajú slová ako ďakujem, prosím, s dovolením. Idem z obchodu, pribehne domorodec, zoberie mi tašky. Prídem k autu a pýta za to 2 000 pesos, teda asi 70 centov. Ak mu ich nedám, zazerá na mňa. Za všetko pýtajú peniaze. Vládne tu aj veľká korupcia. Pokojne môžete šoférovať bez vodičáku, ak vás policajt zastaví, dáte mu povedzme 15 eur a môžete ísť ďalej.“ Košičanka nám prezradila, že ak Slovák chce žiť v tejto krajine, musí byť veľmi trpezlivý. Sú to dva úplne rozdielne svety. „Som tu tri roky a stále si tu neviem zvyknúť.“
[ad3][/ad3]
