Košický muzikant v Hamburgu sa zo dňa na deň ocitol bez príjmu

Medzi ľudí, ktorých z existenčného hľadiska zrejme najviac postihla situácia s koronavírusom, patria nepochybne hudobníci. Svoje o tom vie aj košický muzikant, ktorý sa pred rokmi vybral na skusy do nemeckého Hamburgu.

Tomáša Ferka poznajú košickí muzikanti ako talentovaného hráča na klávesové nástroje a basgitaru. Keďže však slovenský hudobný trh je obmedzený, chcel sa skúsiť presadiť tam, kde je viac možností. Pred takmer siedmimi rokmi nabral odvahu, zbalil sa a aj s priateľkou sa presťahoval do Hamburgu. 

Sľubný rozbeh

„Išiel som s tým, že chcem hrať. Mal som dohodnutú prácu v stavebnej firme a popritom som chodil tam, kde je hudobná produkcia. Síce to bez počiatočných kontaktov nejaký čas trvalo, ale po dvoch rokoch som si už mohol dovoliť žiť len z muziky,“ opisuje svoje začiatky.

Najčastejšie hrával s parťákom z Mozambiku, spevákom a gitaristom, ktorý sa síce volá Joao Paolo Cumbana, ale každý ho pozná pod prezývkou „Džou-džou“. Domovskú scénu mali v podniku Herz Hamburg v známej hamburskej časti Reeperbahn, ktorú navštevujú hlavne turisti. Duo sa tam stalo hlavným ťahákom a o financie nebola núdza. 

Postupne prišli nadanému a všetrannému hudobníkovi ďalšie ponuky na hranie. Stal sa členom lokálne známej skupiny s názvom Nervling, s ktorou nahral album. Ako člen viacerých zoskupení hral na letných festivaloch či významných hamburských spoločenských udalostiach. 

„Najviac si však cením to, že som bol pozvaný do kapely, ktorá robila predskokanov ozajstných svetových hviezd, napríklad Erika Claptona, Ringa Starra, či skupiny Kings z Leon. Boli to veľké koncerty pre desaťtisíce divákov. Mal som z toho naozaj zimomriavky,“ spomína Tomáš.

Neprešlo ani pouličné muzicírovanie

A keď už mal sľubne rozbehnuté muzicírovanie, prišla pohroma. Zákazy zapríčinené koronavírusom postihli v prvom rade zábavné podniky, kde sa ľudia schádzali. A hudobníci sú práve na podujatiach, kde príde čo najviac ľudí, bytostne závislí.

„Viem, že to bolo 15. marca. O polnoci sa vtedy zavreli všetky bary. Po celom Reeperbahne chodili policajti a kontrolovali, či je všetko zavreté. Od začiatku marca síce boli náznaky, že niečo sa chystá, ľudí v baroch bolo menej, ale ešte sme hrali. Odvtedy už ani ťuk,“ opisuje Tomáš začiatok kritického obdobia, keď sa ocitol, tak ako stovky ďalších muzikantov v Hamburgu, úplne bez príjmov.

S parťákom z baru si povedali, že si skúsia zarobiť hraním na ulici. Našli si vhodné miesto a tri dni sa im aj darilo, zarobili si dokonca viac, ako čakali. Na štvrtý deň im to však polícia zatrhla. „Povedali nám, že nemáme akýmkoľvek spôsobom vyvolávať zhromažďovanie davu ľudí. Napriek tomu, že všetci, ktorí stáli a počúvali a tešili sa z našej muziky, boli veľmi disciplinovaní, držali si odstupy od seba a hrali sme na priestranstve, kde bolo miesta plno. Prišla však polícia a zrušila nás,“ hovorí s trpkým úsmevom Tomáš. 

Domáce koncerty

Podľa jeho slov je teraz v Hamburgu jediná šanca hrať na domácich koncertoch a vysielať to online na internete. Robí to veľa muzikantov po celom svete. A aj takých, ktorí tvoria skutočnú špičku hudobného priemyslu vo svetovom meradle. 

„Ak má človek veľkú fanúšikovskú základňu a ľudia zaplatia za to, že sa pozrú, ako hrá doma a potešia sa s ním, tak to môže byť celkom zaujímavá suma, ktorú za to dostane. Takých však nie je veľa. Moji kolegovia teraz robia nahrávky na internet s tým, že je tam uvedený link, kde ľudia môžu prispieť a pomôcť muzikantovi prežiť v tejto ťažkej situácii,“ opisuje snahy muzikantov jeden z nich. 

Tomáš sa snaží využiť čas aspoň na tvorbu projektov. Pracuje na vlastných pesničkách svojho parťáka z Mozambiku, aranžuje ich a pripravuje na to, aby ich nahrali. Záujem o ne medzi fanúšikmi bol už skôr, teraz je na to aj čas.

Nemci nesedia doma

Podľa skúseností človeka, ktorý žil sedem rokov v Hamburgu, doteraz zrejme nebrali Nemci hrozbu koronavírusu príliš tragicky.

„Myslím si, že by k opatreniam, ktoré už existujú, mohli pristupovať zodpovednejšie. Veľmi veľa ľudí tu chodí bez rúška, alebo nejakej ochrany tváre. Obmedzenia fungujú, ľudia napríklad dodržiavajú odstupy od seba, či trpezlivo čakajú, kým ich vpustia do obchodu či na poštu, kde môže byť len určitý stanovený počet zákazníkov naraz. Že by však extrémne ostávali doma a nechodili na bicykloch či na prechádzky do parku, tak to nie,“ tvrdí Tomáš. 

Ako príklad použil hamburský mestský park, takzvaný Stadtpark, ktorý je za pekného počasia plný ľudí. Rovnaké je to aj v okolí jazera uprostred mesta. Nemci teda nesedia doma. Na druhej strane sú však prázdne autobusy či metro. 

„Berú to športovo. Rešpektujú obmedzenia, ale nepreháňajú to,“ opisuje hudobník celkovú situáciu.

Situácia sa však zo dňa na deň mení a nikto nevie, čo a kedy príde. Raz sa však musí každá kríza skončiť. A niet pochýb o tom, že nemecká nátura potom vyženie ľudí za zábavou a muzikantom skončia zlé časy. Len nech to netrvá príliš dlho…