Laco Šidelský kameru nosí stále v hlave

Natáčal, aj keď to mal zakázané. Trabantom precestoval veľký kus sveta, bez máp a bez cudzieho jazyka. S manželkou žil pred svadbou roky, len tak, na divoko. Na vtedajšiu dobu sa vymykal priemeru a radšej počúval vlastnú hlavu. V jednej veci však zostával zásadný. Na kravatu a sako nedal dopustiť. „Sme predsa páni obrazu,“ označuje svoje poslanie osemdesiatročný profesionál.

Na stenách malej obývačky sa ceria usmiate tváre z rodinných fotografií. Naproti nim sa v sekretári tisnú desiatky kníh, kde svoje čestné miesto má aj spomienka na zosnulú manželku. Byt je tichý a takmer nič nenasvedčuje, že jeho obyvateľ je dobrodruhom do špiku kostí.

„V šesťdesiatom deviatom roku sme chceli ísť do sveta, ale vtedy to bol problém. A predsa sme sa dostali až do Sýrie, do bájnej Palmýry, ktorú teraz islamisti vybombardovali,“ spomína Šidlo, ako ho volajú jeho blízki a priatelia, na ďalekú cestu. Vydal sa na ňu s dlhoročným kolegom a kamarátom, režisérom Ivanom Toronským. Svet im zachutil a o pár mesiacov po návrate vyrazili na ďalšie filmovanie. Tentokrát do Maroka.

Trabantom do Afriky

„Za mesiac sme nabehali viac ako 11-tisíc kilometrov. Náš starý Trabant pútal pozornosť, už len svojím zvukom. Pozerali na nás ako na idiotov. Ale nám to nevadilo. Nikto to dnes nechápe. Keď som videl terajšiu českú výpravu trabantom do Afriky, ako sa pripravovali… My sme vtedy nemali ani len mapy! Ivan zohnal nemecké vojenské knihy, ktoré boli veľmi spoľahlivé,“ popisuje dobrodružnú cestu po čiernom kontinente svetobežník.

Napriek tomu, že spolu v miniautomobile strávili stovky hodín, vraj sa nehádali. „Je tam jedna rarita. S pánom Toronským sme si vykali celý život. On si tykal s celou televíziou, aj s mladšími, ale so mnou nie. Pritom sme spolu cestovali dňom i nocou a kecali sme o všelijakých blbostiach. Ja som sa šiel vyčúrať, on som mnou. A hovorím mu – Ivan, ako to čúrate,“ spomína so smiechom čerstvý osemdesiatnik.

Z Casablanky na Slovensko

Z precestovaných miest ako Casablanca priniesli množstvo natočených materiálov. Filmovali, čo mohli.

„Súdruhom sa veľmi nepozdávalo, že ukazujeme cudzie krajiny a že môžu byť aj zaujímavé. Filmy nám zostrihali na pár minútové šoty a vysielali len skrátené ukážky,“ konštatuje kameraman s trpkosťou v hlase.

Obrovské množstvo záberov však prinášal nielen z ďalekých ciest, ale najmä zo Slovenska. Netrpezlivo vstáva z gauča a ponáhľa sa ukázať staré fotografie. Slovensko vraj pozná ako svoju dlaň.

„Viackrát som robil Poloniny, dobre poznám Morské oko, tak isto Tatry. Mal som tam veľa priateľov. Zaznamenal som napríklad aj Domašu, keď sa zalieval posledný dom a ľudí sťahovali preč. V archíve zistili, že som za moje pôsobenie v televízii v Košiciach vyrobil okolo 750 dokumentov a hraných filmov. Keby rátali šoty, tak by ich boli tisíce,“  vymenúva hŕstku zážitkov a miest, ktoré prešli jeho zábermi.

Svedok dejín

V roku 1968 natáčal v Čiernej nad Tisou stretnutie generálnych tajomníkov komunistických strán Československa i Sovietskeho zväzu, ktoré predchádzalo okupácii Československa. Rokovali v špeciálne upravenom vlaku.

Šidlo vtedy potajomky na šestnásťmilimetrovú kameru na pružinový pohon nasnímal stretnutie Leonida Iljiča Brežneva a Alexandra Dubčeka.

„Kameru som mal priviazanú kravatou pod sakom. Stará paillardka dokázala na jedno natiahnutie pružiny nasnímať šestnásťsekundový záber. Mal som preto dilemu, čo a ako natočím. Čakal som na rozhodujúci okamih a podarilo sa mi získať cenné zábery,“ konštatuje.

V tej dobe vraj obvykle trvalo dva dni, kým sa natočený materiál previezol z východného Slovenska do Bratislavy, nastrihal a pustil vo vysielaní. Kvôli týmto záberom však objednali aerotaxi a na obrazovky sa dostali už v ten  večer. Po odvysielaní sa na niekoľko dní skryl, pretože mal kvôli nim problémy.

Hoci jeho zábery boli svedkom dejinných udalostí, nerád ich pasuje do pozície najcennejších. „Dobrý reportér, či je to kameraman, alebo fotograf, si robí svoju robotu. Keď ju spraví dobre, výsledkom je obrázok, ktorý musí niečo hovoriť.  Nie je to hrdinstvo, ale povinnosť. Už ma ani nebaví o tom rozprávať. Natočil som, podľa mňa, oveľa vzácnejšie zábery. Rozhodne nimi nebola Čierna nad Tisou,“ ohradzuje sa.

Podľa neho si kameraman prejde všeličím. „Musí byť pohotový, aby zachytil to, na čo nemyslel ani režisér. Musí si uvedomiť, že toto je ten moment, ktorý chce mať. Momenty sú ďaleko vzácnejšie ako zohrané inscenácie. Taký človek by mal dokonale ovládať kameru. Ja som bol precízny, rýchly, málokedy mi niečo ušlo. Bol som divoký, púšťal sa do vecí v momente, keď prišli,“ zanietene popisuje svoje remeslo Šidlo.

Od kamery k réžii

Počas rokov praxe v televízii ho zlákala aj réžia. „Prešiel som rôznymi témami. Náboženstvo, menšiny, politika. Ku každej sa pristupuje iným spôsobom. Treba im zvlášť porozumieť a vedieť, čo je podstatné…“

Laco je síce už na dôchodku, no dokumenty si rád pozrie aj dnes.

„Opakujú sa veci, ktoré som kedysi nafilmoval ja, ale točia sa úplne iným systémom. Sú technicky dokonalejšie, 16 milimetrový film sa nedá používať v rovnakej kvalite. Dnes je v dokumentoch viac takzvaných hovoriacich hláv. Teraz sa vypráva a málo ukazuje. Za nás sa ukazovalo to, čo robia ľudia. Či to boli zvyky alebo práca,“ hovorí L. Šidelský.

„Neviem, prečo sa už toľko netočia dokumenty. Dnes je to o pohyblivej kamere, rýchlom strihu, rýchlom živote. Tak nejak sa všetko prispôsobilo tomu. My sme robili pomalšie,“ povzdychne si s pohľadom upretým na plachtou zakrytú televíziu v obývačke. Laco Šidelský študoval na chemickej priemyslovke. Ako sa dostal ku kamere? „Jednoducho, chcel som to robiť!“ Povolanie kameramana sa stalo jeho splneným životným snom. Doma žiadnu kameru ale nemá. Kameru vraj nosí stále v hlave.

Kto je Laco Šidelský 

Narodil sa 28. 8. 1935 v Prešove. Vyštudoval Strednú priemyselnú filmovú školu v Čimeliciach. Po štúdiu pracoval v chemických laboratóriách, ktoré, ako sám vraví, neboli pre neho to pravé.

Od roku 1959 začal pôsobiť ako kameraman v Československej televízii Bratislava. O tri roky neskôr sa presťahoval do metropoly východu, kde stál pri zrode košického televízneho štúdia. Počas svojej profesionálnej dráhy v televízii zažil výmenu 13 riaditeľov.

Okrem kamery však zakúsil aj réžiu. Slovenskú televíznu tvorbu obohatil o množstvo reportáží, inscenácií, dokumentov, ale aj zábavných a publicistických programov. Za dokument Spišský hrad z roku 1999 získal prestížnu Cenu Filmservice International za najlepšiu národnú prezentáciu.

Petra Pichaničová

Foto: Veronika Janušková