Má sedem titulov majstra sveta a Európy. Stále sa mu máli

O pár týždňov, v máji, bude mať 72 rokov. Košičan, veľký chlap, ktorý nemá čas chodiť po lekároch, sťažovať sa na svoje zdravie, či rozmýšľať, aký ťažký život majú v tejto dobe dôchodcovia. Stano Jurčišin žije naplno.  

Jeho život už veľa rokov ovplyvňujú silové športy. Dvíha železá od detstva. A nie iba tak na miestnej úrovni. Ešte aj v tomto veku sa zúčastňuje majstrovstiev sveta i Európy, odkiaľ pravidelne nosí zlaté medaily. 

Narodil sa v Košiciach v mestskej časti Džungľa, kde, ako sám hovorí, prežil tie najkrajšie roky života. Tam chodil do škôlky aj školy, hrával sa pri Hornáde, keďže v tom čase boli okolo iba lúky a polia. Všetko bolo blízko.

Začínal so „šinou“ 

„Keď som mal jedenásť rokov, videl som v novinách obrázky sovietskeho vzpierača Jurija Vlasova. Veľmi ma to zaujalo, a tak som v otcovej kôlni našiel asi 70 centimetrovú ‚šinu‘ (koľajnicu, pozn. red.), na ktorej sa vyrovnávali klince. Chodil som do kôlne a začal som ju jednoducho dvíhať. Každý večer som ich dvíhal a za rok som ju dokázal každou rukou dvihnúť sedemdesiatkrát,“ spomína Stano.

Po čase mu už „šina“ nestačila. Neďaleko, kde býval, bola prevádzka kovošrotu. Zašiel tam a poprosil, či môže nájsť železá, s ktorými by cvičil. 

„Pán, čo to mal na starosti, mi ukázal kolieska z vozíkov z magnezitky. Našiel som si tri veľkosti. Najmenšie malo 30 kíl, druhé 40 a tretie 50 kilogramov. Nechcel za to ani peniaze. A ja som mal s čím cvičiť. Pomáhal mi aj starší brat, ktorý liezol a učil ma robiť kliky nie na rukách, ale na prstoch. Mal som preto silné prsty, tak mi dvíhanie šlo veľmi dobre.“

Na tréning v obleku 

Bol húževnatý a napredoval. Keď mal necelých 15 rokov, prihlásil sa do klubu, kde trénoval aj Karol Gumán, známy košický vzpierač. On mal svoju partiu chlapcov, ktorí boli už veľmi dobrí a ostatní cvičili s iným trénerom. „Ja som tam prišiel vyobliekaný v obleku. Dosť čudne na mňa pozerali. Snažil som sa im rozprávať o svojich tréningoch. Veľmi ich to nezaujímalo a poslali ma k činke. Keď som ukázal, ako viem dať nad hlavu 70 kilogramovú činku, nikto už o mne nepochyboval. O dva mesiace ma preradili do Karčiho elitného tímu.“

Rok a pol na to, v deň svojich šestnástich narodenín, vyhral svoj prvý titul majstra Československa. Mal deväť platných pokusov v trhu, tlaku aj v nadhode. Titul o rok v Košiciach obhájil. 

Zranenie a baby  

„To som už mal osemnásť a musel som narukovať. Do základnej vojenskej služby som nastúpil v Dukle Plzeň. Bolo to úplne super, pretože sme mali veľa času na tréningy. Horšie už bolo, že som si zranil meniskus a moja kariéra musela skončiť. Lekári mi nedávali veľkú nádej, že ešte budem môcť športovať. Pritom dnes je operácia kolena úplne bežná.“

Zdravie bolo pre Stana na prvom mieste. Ale lákali aj nové životné skúsenosti. Začal „naháňať baby“ po Košiciach, a ani cigarete či pivku nepovedal nie. Cvičil, ale iba tak, sporadicky. 

Štyri roky po úraze som robil zapisovateľa na medzinárodnej súťaži v Košiciach. „Prišli tam nejakí Japonci a veľa divákov. V prestávke som našiel naložených sto kíl na činke a nedalo mi. Dvihol som ju nad hlavu a Karči, ktorý tam bol so svojimi zverencami mi povedal, že ešte vždy mám silu ako býk a mal by som sa k tomu vrátiť. Ale noha ma bolela stále.“

Veteránsky titul 

Roky plynuli, Stanislav žil ako každý iný človek. Oženil sa, pracoval v železiarňach, v relatívnom zdraví sa dožil dôchodku. Mal zrazu veľa voľného času. 

„Dal som sa dokopy s Bercim Verešom, ktorý kedysi tiež vzpieral, a začali sme spolu opäť cvičiť. Nuž a od roku 2007 som opäť začal pretekať, tentoraz v silovom dvojboji (trh a nadhod) a zbierať medaily. V Hlohovci na majstrovstvách Slovenska veteránov som hneď získal zlatú medailu. V ďalšej súťaži som mal smolu a tentoraz som si poškodil úpon na ruke. S dvíhaním činky som musel prestať.“

Našiel si nový šport

Pre tento problém sa vrhol na powerlifting, známy ako silový trojboj. V roku 2009 absolvoval v tejto disciplíne svoje prvé preteky, kde získal v trojboji zlatú a v tlaku na lavičke striebornú medailu. Ďalší rok si z majstrovstiev Európy v Maďarsku odniesol dve strieborné medaily. 

Následne na majstrovstvách sveta v Prahe získal dve zlaté medaily. Má sedem titulov majstra sveta, sedem titulov majstra Európy a vyše 40 titulov z jednotlivých majstrovstiev v Maďarsku, Česku, Srbsku.

Hovorí, že úspechov by mohol mať aj viac. Chcel by si zasúťažiť napríklad v Južnej Amerike, Severnej Amerike alebo Fínsku. Aj najbližšie majstrovstvá Európy, ktoré budú vo francúzskom Nice, sú pre neho nedostupné.

Chýba mu sponzor 

„Stále mi chýba sponzor. Cesta niečo stojí. Zato majstrovstiev sveta v maďarskom Egri sa určite zúčastním. To sú iba dve hodinky autom.“

Klub, ktorý siloví športovci mali, sa v Košiciach rozpadol. Ako hovorí Stano, je ich už iba päť. „Ja, Tibor Zvada, Jaro Šolc, Radko Szilagy a Martin Szilagy. Trénujeme v Myslave, tam, kde boli kedysi hasiči. Pomohol nám aj starosta. Posilku sme si vybavili svojpomocne a trénujeme na ďalšie preteky. A aby to nebolo len tak, vytvorili sme si nový Klub silových športov Myslava“ opisuje.  

Stanovi šport nestačí.  Od jari sa začne túlať po lesoch. „Huby sú moja druhá vášeň. Moja manželka ma zas uvidí až niekedy večer, keď pôjdeme spať. Za tie roky si už ale zvykla,“ dodáva. 

Osobné rekordy Stana Jurčišina

• mŕtvy ťah (RAW výkon) – 182,5 kg
• tlak na lavičke  (RAW výkon) – 110 kg
• tlak na lavičke (s dresom) – 152,5 kg
• drep (RAW výkon) – 175 kg
• drep (s dresom) – 200 kg
• trojboj 460 kg