Na ceste do pekla. Libanon na prahu občianskej vojny

BEJRÚT – Neschopní politici, hladní ľudia, neprávosti, nedostupné úspory v bankách, pocit zrady a chuť čo najskôr utiecť vystihujú dnešný Libanon omnoho viac ako kedysi populárne pomenovanie „Švajčiarsko Blízkeho východu“. Malá krajina na východnom pobreží Stredozemného mora je na kolenách, a to nielen pre masívny výbuch dusičnanu amónneho začiatkom augusta.

„Libanon smeruje do pekla,“ vyhlásil koncom septembra libanonský prezident, 85-ročný generál Michel Aoun. Aj keď to vzbudilo polemiku, či ako kresťan nehovorí náboženskou symbolikou, tentoraz to myslel doslovne. Zakladateľ najsilnejšej kresťanskej politickej strany a veliteľ libanonskej armády počas občianskej vojny, ktorá sužovala Libanon v rokoch 1975 – 1990, vie o krajine takmer všetko. Aj preto je dôvod obávať sa najhoršieho…

Bohaté dedičstvo

Libanon je malá krajina s rozlohou menšou ako východné Slovensko, no obdarovaný krásnou prírodou a bohatou históriou. Prvé zmienky o obývaní pochádzajú spred viac ako 7-tisíc rokov, pričom Byblos sa považuje za jedno z najstarších kontinuálne osídlených miest na svete. Neskôr bol Libanon domovom starovekých Feničanov, obchodníkov s vplyvom v celom Stredomorí aj autorov prastarého fenického písma, ktoré stojí za vznikom mnohých dnešných písiem – latinky, arabského, gréckeho aj hebrejského písma.

Neskôr bolo súčasťou Rímskej ríše a centrom šírenia kresťanstva už na prelome štvrtého a piateho storočia nášho letopočtu. Z tohto obdobia sa vo výnimočnom stave zachovali chrámy v Baalbeku, ktoré určite pri svojej návšteve Libanonu nesmiete vynechať. Rovnako tak ani úchvatný systém jaskýň Jetta Grotto, kde uvidíte najdlhší stalaktit na svete, ktorý má viac ako osem metrov.

Krajina kontrastov

Popri úchvatných pamiatkach ma však omnoho viac fascinuje spoločnosť. Svet, v ktorom len pár desiatok metrov delí odparkované luxusné ferrari či maserati od zúfalo chudobnej štvrti. 

„Svetová banka odhaduje, že ku koncu roka 2020 bude 45 percent libanonskej populácie žiť pod hranicou chudoby,“ vysvetľuje mi Malak Jaafar, hovorkyňa Svetového potravinového programu v Libanone.

Pobočky Organizácie Spojených národov a laureáta Nobelovej ceny mieru za rok 2020.

Za Alim sa vyberám do Tripolisu na severe krajiny. „Situácia v Tripolise je obzvlásť ťažká. Ľudia závisia od denného príjmu, a teda to, čo za deň zarobia, minú na jedlo. Sú rodiny, ktoré za deň zarobia 5-tisíc libanonských lír (cca 80 centov, pozn. aut.). Pritom kus chleba stojí dve tisícky, pardon, už tri,“ pomýli sa Malak.

Ceny v Libanone rastú raketovým tempom. Podľa údajov Svetového potravinového programu za necelý rok vzrástli ceny základných potravín, ktoré sú stále dotované štátom, o 109 percent.

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

Pod vlajkou al-Káidy

Ali ma čaká aj s partiou kamarátov v jednej z tripoliských kaviarní. Nad vchodom vlaje čierna vlajka známa z propagandistických videí teroristickej organizácie al-Káida. Ali v nej trávi celé dni, pretože dostane nápoj „na sekeru“.

V posledných dňoch zapíja smútok nad stratou svojho brata. Ten prišiel o život na loďke, ktorou sa spolu s ďalšími pokúsili preplaviť z Tripolisu až na približne dvesto kilometrov vzdialené pobrežie Cypru. Nepodarilo sa, Aliho brat zahynul v mori, keď sa počas neúspešnej plavby rozhodol doplávať k brehu po pomoc.

„Toto je nieže ťažký život… Ani náhodou. My tu umierame. Umierame každú minútu, každú sekundu, každý deň. Je to veľmi zlé, toto nie je život,“ hovorí Ali. O poslednú prácu ako taxikár prišiel, keď mu polícia zhabala auto. Nemal na pokutu za to, že auto šoféroval jeho brat bez vodičáku.

„Na to, aby som ho dostal naspäť, potrebujem milión a pol (zhruba 200 eur – pozn. aut.). Povedz mi, prosím, odkiaľ to nám zobrať,“ pýta sa ma zúfalým hlasom. Hovorí o tom, ako v 33 rokoch už nemá v živote žiadnu víziu a je ochotný aj zomrieť. Hoc aj na nebezpečnej ceste malou, preplnenou loďkou cez more. „Nemám teraz problém rozhodnúť sa, že odídem. Ja, moja žena, môj syn. Môžeme ísť, a aj keď zomrieme, je to v poriadku. Pretože už budeme odpočívať v pokoji,“ vraví.

Alebo aj vo vojne. „Chcem vojnu,“ vyhlasuje. Má dôvod. Tripolis si totiž pamätá ozbrojené strety v rokoch 2012 – 2014. Štáty, ktoré vtedy podporovali jednotlivé strany občianskej vojny v susednej Sýrii, „investovali“ aj do vojny medzi vyznavačmi rôznych náboženstiev v Tripolise. Chudobní obyvatelia na toto obdobie spomínajú tak, že ako žoldnieri konečne dokázali zarobiť peniaze na obživu svojich rodín.

Rok krízy

Už aj tak zlú situáciu ešte zhoršila ekonomická kríza. Pred rokom (17. októbra) milióny Libanončanov vyšli do ulíc, zvrhli vládu a naplno odkryli ekonomické problémy krajiny, ktorá dlhodobo žila na dlh, takmer nič neprodukovala a bola výrazne závislá od dovozu.

Štátny dlh v pomere k hrubému domácemu produktu je po Japonsku druhý najvyšší na svete. Olej do ohňa okrem vlády priliala aj centrálna banka, ktorá svojimi operáciami vytvorila unikátny systém viacerými analytikmi popisovaný ako „pyramídová hra“. Niečo ako nebankovky, ktoré na Slovensku hromadne krachovali začiatkom milénia. Akurát v Libanone je za tým centrálna banka, nie súkromní dobrodruhovia.  

Banky prestali vyplácať úspory, štát výplaty, narástla nezamestnanosť, ceny a systém sa zrútil. „Libanonská mena stratila viac ako 80 percent svojej hodnoty oproti doláru,“ hovorí Malak Jaafar.

Výbuchy, výpadky, nestabilita

Z atraktívnej krajiny s obrazom „Švajčiarska Blízkeho východu“ sa razom stalo miesto, z ktorého sa uteká. Neobišiel ich ani jarný lockdown pre pandémiu COVID-19 a marazmus dokonal masívny výbuch dusičnanu amónneho v prístave v Bejrúte začiatkom augusta. A beznádej pokračuje. V krajine odvtedy explodovalo niekoľko nádrží s benzínom aj nevybuchnutá munícia. Na dennom poriadku sú výpadky elektrickej energie.

A napriek zahraničnej snahe sa libanonskí politici nedokážu dohodnúť ani na tom, ako prijať ponúkanú pomoc zo zahraničia. „Museli by totiž vrátiť to, čo nakradli. A byť potrestaní,“ vysvetľuje mi tripoliský analytik Chadi Nachabe.

Po konci pätnásťročnej občianskej vojny totiž v krajine ostali dodnes vládnuť starí súperi z vojny. Medzi nimi aj radikálne militantné hnutie Hizballáh, ktoré viaceré západné štáty označujú za teroristickú organizáciu. V Libanone je však regulárnou politickou silou a súčasťou vlády…

Namiesto pomoci munícia

Po tragickom výbuchu dusičnanu v bejrútskom prístave sa občania na masovom proteste rozhodli vyjadriť nespokojnosť s vládou, ktorú vinia z výbuchu, aj hádzaním dlažobných kociek. Milície, ktoré spadajú pod predsedu parlamentu Berriho, však proti nim použili nepovolenú smrtiacu muníciu. Spôsobili tak stovky zranení.

„Namiesto toho, aby podali pomocnú ruku Bejrútčanom, ktorí sa stále vyhrabávajú z trosiek po výbuchu, libanonský bezpečnostný aparát napriahol päsť a udrel na demonštrantov so šokujúcou mierou násilia,“ hovorí Michael Page, blízkovýchodný zástupca Human Rights Watch, ktorá zásah vyšetrovala.

V krajine kolabuje zdravotníctvo, ktoré bojuje s pandémiou COVID-19. O pár mesiacov sa úplne vyčerpajú aj devízové rezervy, Libanon nimi dotuje základné potraviny, lieky aj benzín, očakáva sa preto ďalšia vlna skokového nárastu cien. Krajina bez peňazí a bez nádeje smeruje do pekla. Jednou z možností, ako si to peklo môžeme predstaviť, je ozbrojený konflikt. Mnohí analytici sa zhodujú, že na konflikt nie sú peniaze, ale nevylučujú ho… 

Foto: archív TASR/AP

(Matej Šulc)