Na Cypre varil pre amerických vojakov. Teraz sa z ostrova nevie dostať

Slováci žijúci v zahraničí sa za posledné týždne húfne vracajú domov. Niektorí sa na Slovensko dostali svojpomocne, iní v rámci repatriačných letov. Mnoho z nich je však ešte stále uväznených v cudzine. Niektorí sa rozhodli pandémiu prečkať, iným dochádzajú financie a nutne sa potrebujú dostať na Slovensko. Jedným z nich je aj Košičan Rudolf, ktorý uviazol na gréckej časti Cypru.

Na ostrov priletel začiatkom januára. Nie je to však prvýkrát, kedy za prácou vycestoval do zahraničia. V roku 2004, keď Slovensko vstúpilo do Európskej únie pracoval na tomto ostrove ako kuchár. „Počas štyroch rokov som tam chodil zarábať počas sezón. Okrem toho som pracoval aj v Nemecku, Holandsku, či Rakúsku.“

Vojakov začalo ubúdať

V decembri volal známemu, ktorý v meste Paphos, ktorý leží necelých 300 kilometrov od Bejrútu (hlavné mesto Libanonu), vlastní sieť reštaurácií. Zháňal totiž prácu a za Cyprom sa mu trochu aj cnelo. „Na ostrov som letel 13. januára. Až tam som sa dozvedel, že budem variť pre 380 amerických vojakov, ktorí tu pôsobia. Obedy som im mal pripravovať až do apríla,“ hovorí.

Košičanovi sa práca páčila, americkí vojaci boli nasýtení. Všetko vyzeralo idylicky. „Vyváral som im všelijaké pochutiny. Raz som im uvaril aj maďarský guláš. Na druhý deň mi prišla kontrola z hygieny. Mysleli si, že v jedle niečo bolo, čo mohlo nakaziť vojakov. Desať z nich malo zažívacie problémy. To sa však, samozrejme, nepotvrdilo. “

Rudolf si všimol, že vojakov po čase začalo ubúdať. „Koncom februára z 380 vojakov som varil obedy len pre niekoľko desiatok. Nakoniec som ich pripravoval len pre 25 ľudí. Mne povedali, že majú chrípku resp. mali také príznaky. Viete si asi domyslieť, čo niektorým nakoniec bolo. Následne som stratil prácu. Nebolo pre koho totiž obedy pripravovať.“

Na Cypre uviazlo 36 Slovákov

Nič iné mu neostávalo len si zbaliť kufre a vycestovať na Slovensko.

„Samozrejme, že keď som už chcel letieť domov zatvorili sa hranice, letecké spoločnosti zrušili všetky lety a ja som ostal visieť v Paphose. Volal som na slovenskú ambasádu, ktorá sídli v hlavnom meste ostrova – Nikózii. Pán, s ktorým som telefonoval bol veľmi milý. Povedal mi, že so mnou na ostrove je ešte 36 Slovákov, ktorí sa odtiaľ tiež nevedia dostať. Verím, že na ambasáde robia  však všetko preto, aby nám pomohli. Len nerozumiem tomu, že napríklad Rumuni, Bulhari či Švédi sú už dávno vo svojich krajinách a my stále trčíme na Cypre. Volal som aj na ministerstvo zahraničných vecí, tam mi povedali to isté, že musím čakať. Slovenská ambasáda sa nám snaží pomôcť, ale ja by som sa už naozaj potreboval dostať domov.“

Úspory sa mu pomaly míňajú. Mesačne za nájom apartmánu platí 450 eur a donáška jedla stojí aj 30 eur. 

Zbytočná nádej

Po našom rozhovore sa Rudolfovej manželke podarilo kúpiť letenku z Larnaky do Viedne  cez  portál Pelikán, predajcu leteniek, za približne 120 eur. Natešený nám písal, že sa pravdepodobne dostane 1. mája domov. O pár dní mu však prišiel mail, že let zrušili.

„Naozaj neviem, čo mám robiť. Ubytovanie mám vyplatené len do konca apríla. Našťastie ma môj šéf na istý čas prichýli u seba. Dosť mi pomáha, vyčíta si, že ma tu zavolal a ja som tu uviazol. Aj keď on za to určite nemôže. Tá letenka bola pre mňa nádej, ale rýchlo sa vytratila. Každý deň komunikujem s ambasádou. Sú tam veľmi milí, ale pomôcť mi zatiaľ nevedia.“

Košičan má možnosť si zakúpiť letenku cez Libanon do Varšavy. Tá však stojí od 500 do 700 eur. „Neviem si predstaviť, že mi zase zrušia let a mne toľko peňazí prepadne. Bojím sa ju kúpiť.“