Na streche Afriky s hodinkami svojho otca. Splnila sen sebe aj jemu
Už ako trojročné dievčatko zlyžovala Skalnaté pleso. Liezla po skalách, prešla Tatry. Pred dvoma rokmi absolvovala trek do základného tábora Mount Everestu a pred necelým mesiacom vyliezla až na strechu Afriky – Kilimandžáro. Zuzana Gumánová je príkladom toho, že človek, ktorý sa raz zahľadí do hôr, sa ich už nikdy nedokáže vzdať.
Zuzka je príjemná, veselá Košičanka a aj keď svoje rodné mesto miluje, z času na čas ho vymení za svoj druhý domov – hory.
Lásku k prírode u nej pestoval otec od útleho detstva. Vladimír Kopaničák bol nielen zakladateľom rodinnej pekárne Vamex, ale takisto aktívny horolezec a skialpinista. Zdolal napríklad najvyššiu horu našej planéty mimo Ázie, ktorá je zároveň aj najvyšším vrchom amerického kontinentu a Ánd – Aconcagua ( 6 962 m n. m.).
„Spomínam si na to, ako ma trojročnú postavil na lyže a ja som sa spustila bez prilby zo Skalnatého plesa. Nikdy sa ničoho nebál, bol veľmi odvážny a viedol k tomu aj mňa. Pravidelne sme chodili liezť na Dreveník, neďaleko Spišského hradu. Vždy som mala rada adrenalín. V tom sme si boli veľmi podobní.“
[ad][/ad]Asi to bol osud…
Nečudo, že sa rozhodla ísť v jeho šľapajach. Pred dvoma rokmi bola v základnom tábore Mount Everestu, odkiaľ tí najzdatnejší začínajú expedície na najvyššiu horu sveta. Pre predstavu, výstup do „base campu“, ktorý sa nachádza 5 360 metrov nad morom, nie je až taký jednoduchý. S batohom na chrbte musíte kráčať aj desať dní, denne 6-7 hodín.
Pred siedmimi rokmi Zuzku otec opustil. Vedela, že jeden z jeho snov bolo vyliezť na najvyššiu horu Afriky – Kilimandžáro (vrchol Uhuru dosahuje výšku 5 895 m n. m.) Povedala si, že ju zdolá nielen kvôli sebe, ale aj pre neho. „Asi to bol osud, ale na cestu sme sa vybrali presne v deň jeho úmrtia 7. novembra.“
Na svete existujú len dve krajiny, kde na ich najvyššie hory musíte so sebou zobrať horského sprievodcu. Jedna z nich je Gerlachovský štít, druhá Kilimandžáro.
Okrem vodcu s platnou licenciou musíte mať zabezpečeného kuchára a nosičov. Možno sa niekomu budú zdať títo „pomocníci“ zbytoční, ale tak to v Afrike chodí. Na druhej strane nakoniec tieto služby oceníte.
Celý sprievodný tím si viete zabezpečiť aj priamo na mieste. Zuzka sa spolu s ďalšími dvoma východniarmi rozhodla, že pôjdu cez slovenskú cestovnú kanceláriu. „Pridali sa k nám aj západniari a ešte jeden Košičan žijúci vo Švajčiarku. Bolo nás dokopy 17 a mali sme 68 členov sprievodného tímu.“
[ad2][/ad2]Pokračovanie článku je na ďalšej strane.
[break][/break]Výšková choroba
Výstup na Kilimandžáro je možné zvoliť zo šiestich trás. Slovenská výprava išla cestou nazývanou Lemosho. „Je najdlhšia – trvá až osem dní, ale človek sa vďaka nej vie lepšie aklimatizovať na nadmorskú výšku.“ Čím kratšia cesta, tým menšia šanca, že na strechu Afriky vyleziete. Podľa oficiálnych údajov vrchol Kilimandžára dosiahne len niečo cez 50 percent ľudí, ktorí sa o to pokúsia.
Nad úrovňou 3 000 metrov nadmorská výška už totiž ohrozuje zdravie človeka. „Mnoho ľudí výstup nezvládne. Nie preto, lebo nemajú fyzickú kondíciu, ale pre výškovú chorobu. Niektorí členovia našej expedície predtým skúšali hyperbarickú komoru, ale ja po skúsenostiach z výstupu do základného tábora na Mount Everest som zistila, že našťastie má výšková choroba obchádza. Povedala by som to takto: buď ju máte, alebo nie. Boli medzi nami aj takí, ktorých bolel žalúdok, pociťovali nevoľnosť, a to po horách chodia naozaj často.“
Na tento problém existuje riešenie, aj keď určite nie je stopercentné. V hyperbarickej komore je možné simulovať rôznu nadmorskú výšku. Po niekoľkodňovom pobyte v takejto komore sa človek aklimatizuje na výšku aj 5000 m n. m. a počas výstupu na Kilimandžáro pravdepodobne nebude musieť bojovať s príznakmi výškovej choroby.
[ad][/ad]Štyri dažďové dni
Zuzka s ďalšími členmi výpravy letela z Viedne do hlavného mesta Etiópie – Addis Abeba. Odtiaľ sa letecky presunuli do Tanzánie na letisko Kilimanjaro. „Museli sme mať, samozrejme, negatívne testy na COVID-19. Inak by sme letieť nemohli. Keď sme sa vrátili na Slovensko, opäť sme absolvovali testy a boli v karanténe.“
Po prílete sa ubytovali v meste Arushi a na druhý deň vyrazili na expedíciu. Košičanka vraví, že počas ôsmich dní prespali v šiestich „base campoch“. Pričom každý deň priemerne prešli 15 kilometrov a kráčali približne sedem hodín. „Boli sme pripravení nielen psychicky, ale i výbavou. Mysleli sme si, že nás nič neprekvapí. Nuž, mýlili sme sa. Nič nie je horšie ako to, keď vám pri výstupe na Kilimandžáro prší, a nám pršalo štyri dni. Dúfala som, že budem prvé dni chodiť v kraťasoch a tričku, ale na druhý deň som si obliekla dlhé nohavice.Keď tam prší je naozaj zima a nemohli sme ochorieť.“
Trasa začína v dažďovom tropickom pralese, následne prechádzate cez pásmo krovín, holými skalami až sa ocitnete v „zasneženej krajine“. „Postupne sa dostane až do -20 až 25 stupňov. Mala som pocit, ako keby som prechádzala všetkými štyrmi ročnými obdobiami. Aj keď sme mali pršiplášte, boli sme mokrí a veci si nemáte kde vysušiť. Maximálne v stane vo vašom spacáku, keď spíte,“ dodáva s úsmevom.
Počas celého výstupu účastníci mali na chrbte približne šesťkilový ruksak. Zvyšok výbavy (okrem iného aj stany a jedlo) im niesli šerpovia
„Veľmi som ich obdivovala. Dokopy mali na sebe aj 20 kilogramov. Pripravovali nám raňajky, obed a večeru. Každý deň sme jedli avokádo a mango. Jesť mango na Kilimandžáre je naozaj zážitok. Okrem toho sme museli mať každý deň teplú polievku a vypiť minimálne tri litre vody. Raz nám dokonca urobili aj hamburgery.“
Pokračovanie článku je na ďalšej strane.
[break][/break]Všetko je v hlave
Zuzka vraví, že výstup určite zvládne ten, kto sa na to psychicky pripraví. „Všetko je v hlave. Musíte sa nastaviť tak, že to zvládnete a jednoducho tam vyjdete. Nie je to vždy o fyzickej kondícii. Hokejista Zdeno Chára napríklad výstup nedokončil. Samozrejme, začínajúcemu turistovi to určite neodporúčam. Človek by mal mať trochu niečo nachodené, musí byť zdravý a mať skúsenosti so spaním v horách v stanoch.“
Spomína, že jeden člen z jej výpravy sa na Kilimandžáro vybral už po druhý raz. „Prvýkrát výstup nedokončil. Otočil sa 100 metrov pred cieľom. Má za to môj veľký obdiv. Zvážil situáciu a rozhodol sa pre návrat. Tentoraz spolu s nami šťastne dorazil na vrchol.“
Najhorší bol pre ňu prvý a posledný deň. „Na úvod som dostala facku. Pomyslela som si: naozaj budem každý deň kráčať hore strmým kopcom? Bolo to zo začiatku náročné, ale telo si zvykne. Najnáročnejší bol posledný deň. Riadna makačka. Posledný úsek sme išli po dvojiciach (turista-šerpa) tesne za sebou. Myšacím krokom sme stúpali sedem hodín. Dýchať v tejto výške nie je jednoduché. Prvý udával tempo, ak ho totiž prepísknete, vrchol nezdoláte. Naspäť do base campu sme sa dostali za hodinu a pol.“
Všetci dorazili do cieľa
Všetci sedemnásti členovia výpravy nakoniec dorazili do cieľa. Myslela si, že bude plná eufórie, ale pocit mala – žiadny. Bola vyčerpaná, a tak si len sadla a pozerala do diaľky.
[ad][/ad]„Na vrchol som si zobrala hodinky svojho otca. Bol tak so mnou. Samozrejme, tešili sme sa, ale chcela som už ísť naozaj naspäť. Eufória prišla, až keď sme boli v základom tábore. Som šťastná, že som mala okolo seba perfektných ľudí. Celá výprava bola úžasná. Aj naši šerpovia, kuchári, sprievodcovia. Mimochodom, boli sme prvá výprava, ktorá tam bola od začiatku pandémie. Videla som, akí sú šťastní, že môžu s nami vystúpiť až na vrchol. Je to ich biznis a korona ich odrovnala. V normálnych časoch na horu vystúpila za mesiac aj dva-trikrát.“
Najviac zo všetkého sa tešila, ako sa osprchuje. „Verte mi, po ôsmich dňoch to potrebujete. V hoteli som sa sprchovala trikrát možno aj dve hodiny. Máte síce so sebou vlhčené utierky, ale sprcha je sprcha. Osem dní som si takisto nečesala vlasy, skoro mi v nich ostal hrebeň,“ dodáva s úsmevom.
Podľa nej to určite nie je jednoduchá prechádzka. „Je to naozaj náročný výstup, aj keď to mnohí možno takto nevnímajú. Dá to zabrať.“
Výstup na Kilimandžáro takisto nie je lacná záležitosť. „Celý výstup sj s ubytovaním, letenkami, šerpami a pod. sa vie vyšplhať aj na niekoľko tisíc. Samozrejme, je možné ísť aj lacnejšie. Nikdy však neviete, aký vodca s vami pôjde, aký vám dajú stan, aký vám bude ponúknutý servis. Som zástanca toho, že radšej si zaplatiť, ako potom ľutovať, že som sa kvôli zlému stanu a s tým súvisiacemu nevyspatiu nedostala na vrchol. Takýto výstup urobíte pravdepodobne len raz za život.“
Najbližšie Zuzka plánuje vyšliapať na najvyššiu horu Európy – Mont Blanc. Jej sen však siaha ešte vyššie. „Určite Mount Everest. Na to sa však treba už poriadne pripraviť. Pre niekoho je možno komerčný, ale stále je najvyšší. No nie?“
[ad2][/ad2]Foto: ZG
