„Nelomcovala nami eufória. Skôr také tiché obavy“

Od Novembra 1989 vzniklo viacero novín či príležitostných príloh, ktoré boli súčasťou zabehnutých vydavateľstiev či periodík. 
V Košiciach sa však narodila prvá slobodná tlačovina – občasník Akcia. Jej šéfredaktorom bol Tibor Ičo. Známy komentátor Peter Schutz odštartoval v Akcii svoju novinársku kariéru.

„Na svoj zrod v slobodnej spoločnosti čakala pol roka, ale napriek tomu žila v hlavách niekoľkých nadšencov. Nuž a teraz, konečne, je Akcia v akcii. Vstupujeme na svetlo sveta s predsavzatím informovať verejnosť o hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN), občianskych iniciatívach, o živote nášho mesta a kraja z pohľadu novinárov – pozorovateľov,“ písal v prvom vydaní Tibor Ičo. 

Slobodné a nezávislé

Do 17. novembra i po hektických novembrových dňoch všetky noviny písali v prospech komunistov. Aj preto vznikla v našom meste potreba vydávať slobodné noviny. „Vznikli sme vďaka Koordinačnému centru Verejnosti proti násiliu v Košiciach. Mali sme ambíciu urobiť vlastné noviny. Slobodné, úplne nezávislé, ktoré budú mať vo svojom rodnom liste jasne zaznamenané, že s nimi prichádza nová éra žurnalistiky,“ spomína na začiatky T. Ičo. S prípravou sa začalo niekedy v decembri 1989, ale prvé číslo vyšlo v apríli 1990. Na Slovensku nič podobné dovtedy neexistovalo.

Nadšenci museli zohnať priestory, nájsť vhodných ľudí, ale aj financie. „Bol to chaos, keďže výmena moci je vždy obrovský chaos. Nakoniec sme boli radi, že sme stihli prvé číslo vydať pred prvými slobodnými voľbami do Federálneho zhromaždenia,“ konštatuje Ičo. Noviny vychádzali ako občasník a počas dvojročného trvania vyšlo zhruba sto čísel.

Redaktori? Úzky profil 

Zohnať v tom čase novinára, ktorý by bol ochotný začať niekde v novom médiu, bolo priam nemožné. „Bola to čistá improvizácia. Zabehnutí novinári vo svojich redakciách váhali, lebo nikto netušil, ako sa to celé vyvŕbi. Redakciu som vlastne vyskladal z nadšencov – amatérov, ktorí bez ohľadu na možné riziká či problémy, ktoré by mohli mať, do toho šli. V tom čase som odišiel z denníka Smena a vôbec som si nebol istý, či sa k žurnalistike vrátim. Ale požiadal ma Marcel Strýko z VPN, aby som sa do toho dal.“

Redakcia na začiatku sídlila na rohu Alžbetinej a Hlavnej, v priestoroch Únie výtvarníkov východného Slovenska. V prízemí budovy sa stretávali rôzni ľudia. „Povedal by som, že to boli davy, ktoré chodili do Koordinačného centra VPN. Tam sa každý vyrozprával, posťažoval… Ale z času na čas prišiel aj niekto s už napísaným článkom. A práve z týchto ľudí som si vyberal. Tak k nám vlastne nastúpil aj dnešný komentátor Peter Schutz. Jeho príspevok ma fakt zaujal, bol veľmi umne napísaný a to mu vlastne otvorilo cestu k žurnalistike. Dodnes je vidieť, že tú ‚školu‘ mal v začiatkoch veľmi dobrú.“ Neskôr sa objavovali aj ďalšie mená, napríklad dnes básnik Ľuboš Bendzák, Eva Bodnárová, ktorá predtým pracovala v podnikovom časopise Inžinierskych stavieb, či Darina Nosáľová, dnes vedúca redaktorka v Trende.

Prvé a zadarmo 

„Do decembra 1989 stále trvali rôzne pochybnosti, či to celé dobre dopadne. Hovorilo sa o nejakých novovzniknutých Ľudových milíciách a podobne. Zlomilo sa to až po príhovore Václava Havla z balkóna Štátnej vedeckej knižnice, keď ľuďom oznámil, že bol zrušený ústavný článok o vedúcej úlohe komunistickej strany. Začalo byť jasné, že sa to všetko pohne demokratickým smerom. Istoty však neboli žiadne. A musím povedať, že nelomcovala nami ani eufória. Skôr také tiché obavy. Kopírovalo sa však nadšenie ľudí, ktorí prichádzali s množstvom tém. Práve z týchto ľudských osudov vznikali ťažiskové témy.“ Podľa Iča to boli vôbec prvé noviny, ktoré sa rozdávali zadarmo. Financie získavali od rôznych darcov a sponzorov. Reálni podnikatelia ešte nefungovali, takže nebolo možné využiť ako zdroj nejakú platenú inzerciu.

Tisíce káuz 

Obdobie, počas ktorého Akcia vychádzala, bola jedna obrovská kauza, ktorá mala v sebe tisíce malých káuz. Kauzou bol život človeka, jeho trápenie, rôzne výsluchy. „Práve v tomto období sa objavil aj prípad upáleného Košičana Michala Lefčíka v apríli 1969, o ktorom nikto nič nevedel. Tam som to počul aj ja prvýkrát. Toto obdobie prinieslo odhalenie rôznych iných vecí. Riešili sme napríklad, či ešte existuje Štátna bezpečnosť. Nikomu to nebolo jasné a každý mal strach. Na povrch vychádzali témy, ktoré v čase totality nebolo možné ani otvoriť. Napríklad o množstve ľudí, ktorí boli odvlečení do ruských gulagov či na Sibír…“

Koniec po dvoch rokoch 

Po dvoch rokoch nastali tlaky, aby sa noviny zrušili alebo zaradili sa pod nejakého vydavateľa. „Hoci som sa snažil vysvetľovať, že to má zmysel, nepodarilo sa to. Marcel Strýko tiež o to bojoval. Vedel som, že keď vstúpime na nejakú pôdu vydavateľa, prídu jednoducho požiadavky, ktoré treba riešiť v súlade s vydavateľom. Ale zistiť, kto za ktorým vydavateľstvom stojí, bol v tom čase problém. V Košiciach boli rôzne skupiny, ktorých záujmy som nie vždy vedel prečítať. Po dvoch rokoch som odišiel. Chvíľu to viedol Peter Schutz. Potom sa to pretransformovalo do týždenníka Domino Forum. Zárodok, ktorý som do novín vložil, aj jeho zásluhou tam ostal.“

S Havlom sa stretával každý týždeň

Keď skončil občasník Akcia Tibor Ičo plynulo preplával na návrh Marcela Strýka do kancelárie prezidenta Českej a Slovenskej federatívnej republiky – Václava Havla. 

„Bol som kmeňovým zamestnancom bratislavskej kancelárie. Vytvorila sa však košická expozitúra. Šlo o monitorovanie situácie, poskytovanie informácií, čo sa týka médií. Mojou hlavnou úlohou bolo plánovanie a organizovanie ciest prezidenta na východe Slovenska. V priebehu jedného roka bol v našom meste viackrát. Tretinu času som trávil v Prahe, tretinu v Bratislave a tretinu v Košiciach. Každý týždeň sme mali poradu v Prahe za účasti pána prezidenta. Na jednej strane na to spomínam rád, pretože to boli asi moje najkrajšie dva roky života, na druhej strane je mi smutno, keď si spomeniem na obdobie, keď sa začal rozbíjať náš štát. Havel veril vo federáciu a bol jej zástancom. Nechcel však hnať krajinu do konfliktu. Rád si spomínam na jeho návštevy v Košiciach. Ľudia boli úžasní a vítali ho s obrovským nadšením. Trochu sa to dnes podceňuje, ale Havel bol duchovným otcom aj košickej ‚Nežnej‘ revolúcie. Bol veľkým priateľom Košíc a chodil k nám rád. Po tom, čo naňho hádzali v Bratislave vajíčka, už do Košíc neprišiel.“ 

Peter Schutz: Novinárske ambície som nemal

Jedným zo zakladajúcich redaktorov novín Akcia bol dnes už známy košický komentátor Peter Schutz. V tom čase mal 34 rokov, manželku a dve deti a nikdy predtým sa nezamýšľal, že by sa mohol venovať žurnalistike. 

Po strednej škole ho kvôli zlému kádrovému posudku nepustili na vysokú školu. Chodil odčítavať elektrinu, plynomery, brigádoval v bábkovom divadle. „Bol som zmierený s tým, že zo mňa bude povaľač,“ spomína Peter.

„S Marcelom Strýkom som sa poznal už dávno predtým. Boli sme najlepší kamaráti. Začiatkom 80. rokov sme sa akosi názorovo rozišli. On chcel mať okolo seba veľa ľudí, ktorí by ho počúvali a ja som tvrdil, že to nie je správne, pretože v tom čase bol každý štvrtý človek eštebák. Poviem pravdu, mal som obavy, že by som musel chodiť na ŠTB ako na klavír.“

V marci či v apríli v roku 1990 sa bývalí kamaráti opäť stretli len tak, na ulici. „Vedel som už, že je šéfom VPN v Košiciach. Začali sme sa baviť o Slovenskej národnej strane, o Mečiarovi… Keď videl, že tomu rozumiem, opýtal sa ma, či by som nechcel ísť pracovať do redakcie, ktorú teraz zakladajú.“ Peter dovtedy nenapísal ani riadok. Tým to pre neho vlastne skončilo a aj na to zabudol.

„O týždeň na to bola nejaká manifestácia Slovenskej národnej strany. A to ma tak naštvalo, že som zobral papier a ceruzku a na deväť A4 som to napísal a odniesol som to do redakcie. Dnes by som to neurobil, lebo by to bolo neprofesionálne. A oni mi to zobrali a uverejnili!“ Šéfredaktor mu povedal, že to bol úplne nový pohľad na vec, mimo všetkých vzorcov, podľa ktorých v tom čase novinári písali. O dva týždne ho zavolali, či niečo ešte nenapíše a o ďalší týždeň už pracoval ako novinár.