Neviditeľný zabijak zmenil temperamentný Madrid na mŕtve mesto

Štyridsaťosem mŕtvych za jeden deň! Veľa? Málo? Na Slovensku by toto číslo vyvolalo zdesenie. V Španielsku sa lekári tešia… 

Doktorka Martina Steiner pochádza z Košíc. Aj ona bola súčasťou totálneho nasadenia vo vojne proti nevyspytateľnému nepriateľovi. Ani ona neváhala do úmoru bojovať v prvej línii za záchranu ľudských životov. Aj ona na vlastnej koži pocítila, ako sa neviditeľný zabijak dokáže s človekom „pohrať“…

Všetko mohlo byť inak

Španielske ministerstvo zdravotníctva vo štvrtok minulého týždňa informovalo o 48 úmrtiach na koronavírus za posledných 24 hodín. Je to najnižšie číslo od vyhlásenia celoštátneho stavu ohrozenia, ktorý zaviedli v krajine 14. marca. 

„Je to hrozný paradox… Zomrelo 48 ľudí a my všetci, lekári a zdravotníci, máme z toho neskutočnú radosť! Veď v čase, keď pandémia vrcholila, zomieralo denne 900 ľudí. Bolo to ako vo vojne,“ vysvetľuje lekárka, ktorá pracuje v Univerzitnej nemocnici infanty Sofie v Madride. 

Zdravotnícky systém v Španielsku je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) jedným z desiatich najlepších na svete. Na frontálny útok nového, neznámeho koronavírusu však nebola krajina pripravená.

„Bol to šok, ktorému sa však mohlo predísť. Lenže nikto, okrem odborníkov, neveril tomu, čo sa dialo v Číne, podcenili sme informácie z Talianska. Všetko sa malo zavrieť oveľa skôr. Myslíme si, že oneskorené rozhodnutia našich politikov spôsobili smrť desiatok tisíc Španielov. Keby sme reagovali skôr, zrejme by choroba neexplodovala tak dramaticky. Sme nahnevaní, že u nás nezaviedli včas také opatrenia, ako napríklad na Slovensku, v Česku či v susednom Portugalsku. Všetko mohlo byť inak…“ 

Mobilizácia

Počet pozitívne diagnostikovaných a mŕtvych rástol v Španielsku, a najmä v Madride, do polovice apríla geometrickým radom. Kapacity nemocníc nestačili na taký dramatický nárast chorých. 

„V našej nemocnici len na internom oddelení zdvojnásobili počet postelí z 300 na 600, na jednotke intenzívnej starostlivosti ich zvýšili z 24 na 45. Podobne sa transformovali jednotlivé oddelenia vo všetkých 30 štátnych a ďalších súkromných zdravotníckych zariadeniach v Madride. Ani to nestačilo…,“ 

Regionálna vláda sa rozhodla vybudovať „poľnú nemocnicu“ na madridskom výstavisku IFEMA, ktoré sa stalo symbolom zdravotníckej krízy v regióne hlavného mesta. 

„Smiali sme sa z Číňanov, ktorí postavili nemocnicu za desať dní, pochybovali sme o tom, akú úroveň môže mať starostlivosť o pacientov v takomto zariadení, nedokázali sme si ani len predstaviť, že by sa niečo také dialo u nás…,“ spomína lekárka. 

V obrovskom pavilóne výstaviska, ktoré je dejiskom prestížnych svetových výstav a veľtrhov, hospitalizovali stovky ľudí, zväčša ľahšie prípady. Na „ostrove nádeje“ liečili v provizórnych podmienkach od jeho otvorenia do likvidácie, teda za mesiac a pol, 4 000 pozitívne testovaných Španielov. „Boli na smrť vyľakaní, ale aj šťastní, že sa o nich mal aspoň kto postarať…“

Improvizácia

V nemocnici, v ktorej doktorka Steiner pracuje, zastavili všetky plánované operácie, všetky oddelenia sa zmenili na interné, všetci špecialisti z rôznych odborov sa venovali výlučne pacientom s diagnózou COVID-19. A všetci pracovali do vyčerpania.

Úmornú prácu zdravotníkov komplikoval akútny nedostatok ochranných prostriedkov. „Je pravda, že keď choroba prepukla, nebolo možné zo dňa na deň zásobiť tisícky lekárov v celom Španielsku ochrannými prostriedkami. Lenže ešte aj dnes si ich sami kupujeme. Je to problém, pretože napríklad v lekárňach nedostať 96-percentný ani 70-percentný alkohol, ktorý je najúčinnejším dezinfekčným prostriedkom. A všetci sa pýtame – ako je to možné?“

Lekári na jednotke intenzívnej starostlivosti boli prednostne vybavení kombinézami. Ostatní zdravotníci museli improvizovať.

„Používali sme oblečenie, ktoré sme si vyrobili z vriec na odpadky… Denne sme sa museli x-krát prezliekať, pretože je prirodzené, že nemôžete ísť od jedného pacienta k druhému v tom istom oblečení. Keď ide lekár od pacienta s covidom do takzvanej čistej zóny, napríklad k onkologickým pacientom, musí sa vyzliecť, vystriekať sa alkoholom, a keď sa vráti, musí sa znovu obliecť. Takáto manipulácia znamená najväčšie riziko nákazy…“

Selekcia

Preťaženosť nemocníc, nedostatok lôžok na jednotkách intenzívnej starostlivosti, extrémne vysoké počty chorých ľudí odkázaných na pľúcnu ventiláciu a ďalšiu špeciálnu, život zachraňujúcu starostlivosť viedli Asociáciu lekárov a zdravotníkov k drastickým opatreniam. Nemocnice mali chorých na COVID-19 triediť podľa veku a zdravotného stavu… 

„V nemocnici bola listina čakateľov na umiestnenie v JIS. V tých najťažších dňoch sme mali okolo štyridsať pacientov, ktorí by tam za normálnych okolností dávno ležali. Teraz museli vydržať na oddeleniach. Niektorí sa toho ani nedočkali…“

Španieli sa dožívajú vysokého veku. Osemdesiatnici, ktorí sa vedia o seba postarať, žijú spoločenským životom a nemajú väčšie zdravotné problémy, majú za normálnych okolností nárok na hospitalizáciu v jednotke intenzívnej starostlivosť, vysvetľuje lekárka.

„Počas koronakrízy sme však stiahli zo dňa na deň hranicu pre umiestnenie na JIS o dvadsať rokov! Takže nám pred očami zomierali relatívne mladí ľudia, ktorí práve odišli do dôchodku, boli de facto zdraví, no odchádzali za dva-tri dni, lebo nemali nárok na nič… Zomierali osamote, bez svojich najbližších, ktorí ich ani nemohli navštíviť. Dostali akurát urnu s popolom. Bolo to desivé.“ 

Kým do štvrtka minulého týždňa podľahlo v Španielsku ochoreniu COVID-19 takmer 28-tisíc ľudí, na Slovensku ich zomrelo tisíckrát menej… Márnice boli preplnené, krematóriá nestíhali spopolňovať mŕtvych. A tak telesné pozostatky obetí koronavírusu ukladali v truhlách na klzisku v obchodnom centre Palacio del Hielo…

Trauma

Čo zažíva lekár, keď mu pod rukami vyhasínajú desiatky životov?

„Pozerať sa bezmocne na ľudí, ktorí zúfalo potrebujú pomoc a vy im ju neviete poskytnúť, je strašne ubíjajúce… Prežívať to deň za dňom, vidieť stále to isté, cítiť neustále prítomnosť smrti silne poznačí aj profesionálov. Niektorí kolegovia nedokážu spať, berú lieky na spanie, niektorí siahajú večer po alkohole, aby mohli zaspať, ďalší hľadajú iné riešenia, aby sa dostali z depresie. Je to ťažká psychická trauma…“

Podľa svetových štatistík ochorenie postihlo z celkového počtu nakazených až 10 percent zdravotníkov. Patrí medzi nich aj doktorka Martina Steiner. 

„COVID-19 je veľmi zradná choroba. Začína teplotou, človeku je tri – štyri dni zle, cíti sa byť hrozne unavený, nevie ani klipkať očami, leží bez toho, aby sa dokázal postaviť, má závraty, silné bolesti brucha, hnačky… Na piaty či šiesty deň akoby uťal, človek sa teší, že sa cíti oveľa lepšie, ale… na siedmy, ôsmy deň sa to vráti rovnako intenzívne, alebo dokonca horšie ako predtým. Nikto dodnes nevie, ako je možné, že pri vírusovom ochorení sa človek po dvoch týždňoch cíti, akoby bol na začiatku choroby. O tomto ochorení vieme veľmi, žiaľ, stále veľmi málo. Takže byť ľahostajný je to najhoršie, čo človek môže urobiť…“

Nemocnica v detskej izbe

Doktorka Martina Steiner je reumatologička, jej manžel Alfredo Taggaro, uznávaný pediater, špecialista na intenzívnu starostlivosť o detského pacienta, tiež pracuje v Univerzitnej nemocnici infanty Sofie. Podobne ako väčšina špecialistov aj on sa podieľal na liečbe ľudí nakazených koronavírusom. Manželia majú dve dcérky – deväťročnú Emu a sedemročnú Leu. 

„Prvý mesiac, keď sme sa vrátili z práce domov, sme sa nedokázalili rozprávať o ničom inom, len o koronavíruse. Každý deň vychádzali na internete desiatky nových odborných štúdií, ktoré sme spoločne s Alfredom študovali a vyhodnocovali. No a popritom bolo potrebné sa aj s deťmi učiť… Priznám sa, nie stále sme to zvládali. Nepokoj a obavy, ktoré sme prežívali, sa prenášali aj na ne… Našťastie, každý večer o ôsmej všetci susedia vychádzali na balkóny, tlieskali počas piatich minút, ďakovali zdravotníkom. Vtedy som prvýkrát v živote od našich detí počula, že by chceli byť lekármi… Potešilo ma, že si uvedomujú dôležitosť našej práce, že rozumejú, o čo teraz ide…!“

Dievčatá si v izbe zriadili aj nemocnicu. Červenou temperovou farbou napísali na bielu stenu slovo „HOSPITAL“, intubovali svojho najobľúbenejšieho plyšového medveďa, dávali mu infúzie, injekcie, starali sa oň. „Našťastie, maco sa vyliečil a obidve sú veľmi šťastné…,“ usmieva sa Martina. 

Mŕtve mesto

Po prepuknutí pandémie zaviedli v ohniskách nákazy, teda aj v Madride, mimoriadne prísne pravidlá, najprísnejšie v Európe. Za ich nedoržanie hrozila pokuta od 100 eur až do 30-tisíc eur, pri závažnom porušení dokonca štvormesačné väzenie. Deti boli uväznené doma, dospelí mohli opustiť svoje domovy len v najnutnejších prípadoch. V Madride niektorí psičkári požičiavali svojich psov za päť až desať eur na hodinu, pretože venčenie bolo povolené… Rozšafná a temperamentná metropola Španielska sa premenila na mŕtve mesto. 

Španielska vláda od 11. mája začala s uvoľňovaním prísnych opatrení zavedených ešte v marci s cieľom zabrániť šíreniu nákazy.

Množstvo zákazov, príkazov, obmedzení však zostalo aj naďalej platiť v oblasti Madridu, odkiaľ stále hlásia najviac prípadov nákazy, i na väčšine územia Katalánska a v častiach autonómneho spoločenstva Kastília a León. 

„Chápem, že Madridčania napriek tomu, koľko životov si ochorenie vyžiadalo, chcú sa čím skôr vrátiť do predchádzajúceho režimu. Rozumieme tomu, pretože ani my neznášame túto šialenú situáciu, ktorá každého totálne obmedzuje. Zodpovednosť je však životne dôležitá, je to otázka života a smrti,“ zdôrazňuje lekárka.

Odkaz na Slovensko

Martina Steiner žije v Madride 21 rokov, je však so svojimi rodičmi v Košiciach v dennom kontakte, pozorne sleduje dianie na Slovensku. Slováci sa nemajú podľa nej na čo sťažovať. 

„Neboli ste v podstate nijako obmedzení, nikto vám nezakázal ísť sa prejsť, sadnúť si na bicykel a vybehnúť do prírody, alebo do auta a urobiť si výlet. My sme počas siedmich týždňov nemohli nos vystrčiť z domu, deti nemohli vyjsť ani len na ulicu. Teraz, po zmiernení opatrení, môžeme sa pohybovať maximálne kilometer okolo miesta bydliska, nemôžeme ísť naraz dvaja rodičia s deťmi von, mimo svojho domova môžu byť deti maximálne hodinu, všetky parky sú zatvorené, každého kontrolujú… Takže väčší stres je ísť sa prejsť ako zostať doma…“

Šok i skúsenosť

„Z osobného hľadiska to, čo sme prežili, je pre mňa najväčší šok v živote. Na druhej strane zažívame, dúfam, jedinečnú príležitosť spoznať novú chorobu, stali sme sa súčasťou hľadania spôsobu liečby, súčasťou obrovského tímu, ktorý sa cíti byť užitočný. Vrátili sme sa k primárnej medicíne, keď človek vidí bezprostredne výsledky svojej práce, keď denne zachraňuje desiatky životov. Ak sa nám to podarí, je to pre nás obrovská satisfakcia.“

Španieli majú zrejme v génoch spoločenský život, sú extrovertní, potrebujú stretávať sa, dotýkať sa navzájom, posedávať v reštauráciách a baroch, tešiť sa spoločne zo života. Patrí to k ich mentálnej výbave… Zmenia po tejto drastickej skúsenosti svoje zvyky, životný štýl? 

Lekárka sa zamyslí: „…Nie som optimistka. Predpokladám, že síce zmenia svoje správanie, ale len dovtedy, kým táto choroba bude trvať…“

Aké poučenie vyplýva z tragickej skúsenosti?

„Nový koronavírus je pre nás veľkou neznámou. Veľa politikov zneužíva túto situáciu vo svoj prospech. Najsmiešnejšie a zároveň najtrápnejšie je, že v kríze, ktorú sme nezažili za posledných sto rokov a v ktorej by všetci mali ťahať za jeden koniec povrazu, politické strany bojujú proti sebe, navzájom sa obviňujú, kto, kedy a ako niečo zanedbal, prečo nie je všade dostatok ochranných prostriedkov či testov. Lenže koronavírus žije svojím životom. A doplácajú na to obyčajní ľudia…“