Príbeh o ľuďoch z parníka Pentcho
Bol to dobre zabudnutý príbeh. Týmito slovami začína Jaro Rihák doslov k svojej čerstvo vydanej knižke Pentcho, príbeh parníka. Rozpráva o mladých ľuďoch zo Slovenska, Čiech, Maďarska, Rakúska a Nemecka, ktorí začiatkom II. sv. vojny podnikli viac ako štyritisíc kilometrov dlhú plavbu za svojím snom.
Riečnym parníkom sa plavili po Dunaji a po mori do vysnívanej Palestíny. Cesta mala trvať štyri týždne, nakoniec to boli štyri neuveriteľné roky. Nikto nikdy nič také u nás nepodnikol. A boli medzi nimi aj naši rodáci. O knižke, ale aj košických súvislostiach sme sa porozprávali s autorom knihy Jarom Rihákom.
Začiatkom leta sa v kníhkupectvách objavil príbeh parníka Pentcho. Je skutočným, ale úplne neznámym príbehom našich dejín. Prečo sa mu už roky venujete?
Ešte nikdy som nepočul o takom strhujúcom príbehu, ktorý sa stal u nás. O betaroch sa nehovorilo, bolo to radikálne krídlo a dejiny ich úlohu vedome zmenšovali. Zakladateľ Revizionistickej strany Žabotinsky už v tridsiatych rokoch upozorňoval na kolaps európskej tolerantnej spoločnosti a snažil sa urýchliť židovskú imigráciu do Palestíny. Vtedy jeho apokalyptickým víziám verilo málo ľudí, ale prečo o nich mlčať dnes? Tí mladí vtedy nechceli čakať, chceli zobrať osud do vlastných rúk a byť pri niečom veľkom. Pri zakladaní svojej novej domoviny! A to je veľká vec. Skoro všetci sa rozhádali so svojimi rodičmi, ktorí ostali doma. Bol to veľký názorový aj generačný stret v hektickej dobe – a ukázalo sa, že mali pravdu. Všetko postavili na ostrie noža, nastúpili na hrdzavý parník a vyplávali v absurdnej dobe na absurdnú plavbu. Čo je mojich desať rokov práce, hľadania, cestovania a písania, proti ich veľkému snu a ich odvahe?
O ich osude ste najskôr napísali filmový scenár. Získal cenu za najlepší nezrealizovaný scenár v Karlových Varoch počas festivalu v roku 2010. Prečo ste ho ešte nenatočili?
Predseda poroty Ivo Mathé mal pravdu, keď pri udeľovaní ceny povedal, že je to „světový scénař, ale bude mít těžký život“. Má. Audiovizuálny fond tvrdil, že je to u nás nerealizovateľný scenár. Nie je to pravda. Bolo by to náročné nakrúcanie a nebolo by ani lacné. Film by sa ale dal ako koprodukčný nakrútiť aj u nás. Je to predovšetkým náš príbeh a príbeh o nás. Ak to mali betari ťažké, prečo by som to s ich príbehom mal mať ľahké práve ja? Pred pár dňami som na koncerte stretol ministra kultúry. Aj on sa pýtal, v čom je problém. Kde sú ľudia, tam je problém.
Raz s peniazmi, inokedy s intrigami či usilovnými plagiátormi. Ale jedno je isté. Film nakrútim. Otázka je len kedy a kde. Taký strhujúci príbeh ľudskej odvahy a plavby, aká sa ešte nikde a nikdy neuskutočnila, si to naozaj zaslúži. Len aby to nedopadlo ako s tou vzácnou Berniniho bustou, ktorú pre neprofesionálnosť, ľudskú hlúposť a malosť za smiešnu cenu predali do americkej galérie…
Minulý piatok ste na židovskom cintoríne v Košiciach vypátrali náhrobok, ktorý je ďalším kamienkom do vašej roky skladanej mozaiky o ľuďoch s veľkým snom a odvahou…
Pred rokmi ma bývalý košický rabín Jossi Steiner upozornil na zaujímavý hrob na košickom cintoríne. Mal byť na ňom betarský znak a betarské heslo „V krvi a ohni padla Judea, v krvi a ohni povstane“. O betaroch je málo archívnych materiálov. Neviem, kto bol takým verným betarom, že si svoju spolupatričnosť dal aj na náhrobný kameň. Jedno je isté, bolo to mimoriadne zaujímavé spoločenstvo ľudí silnej viery v budúcnosť. A to sú ľudia, ktorí seba aj iných posúvajú ďalej.
Som presvedčený, že kapitolku o betaroch na Slovensku ešte niekto kvalitne spracuje. Žiaľ, tých žijúcich betarov z parníka Pentcho, je už veľmi málo. Ale ako sa hovorí, nikdy nie je neskoro.
Európu dnes viac ako kedykoľvek predtým zamestnávajú utečenci. Riešime kvóty, kto je a nie je ekonomický migrant, koho máme, či nemáme prijať. Úvahy o slobode či ceste za životným snom sa z toho akosi vytratili. Čo nám dnes môže povedať starý príbeh ľudí z parníka Pentcho?
Kto vie, kto sú tí, ktorí sa dnes plavia na hrdzavých lodiach či nafukovacích člnoch do Európy? Iste, je to trochu iné, ale čo ak aj oni snívajú svoj sen o slobode? Možno sú to tí, ktorí našej milej, jemne fádnej a bohatej Európe s malou pôrodnosťou pomôžu. Možno sú to tí, ktorí ju zničia. Kto vie? Ani Briti vtedy do svojho mandátneho územia Britskej Palestíny nepúšťali židovských imigrantov z Európy. Museli pritom vedieť, čo sa tam už deje a že sa vlastne po dvoch tisícoch rokov vracajú domov. Koniec koncov, kto je kde doma? My všetci sme v rôznych dobách a za rôznych okolností odniekiaľ niekam prišli. Dejiny nie sú vždy o otvorených náručiach, skôr naopak. A navyše sa nekončia, ako sme dlho verili. Trvajú. Nie sme tu odvždy a predovšetkým nie navždy. Aj preto si myslím, že príbeh parníka Pentcho je veľký a večný ľudský príbeh. A vždy raz za čas sa zopakuje.
Kto boli betari?
Sionistické hnutie bolo súčasťou širokého spektra snáh a predstáv o založení a podobe budúceho židovského štátu. Od socialistických, marxistických, náboženských až po revíziu sionizmu Chaima Weizmanna a Davida ben Guriona.
Revizionistickú stranu s mládežníckym hnutím Betar založil ich oponent Vladimír Žabotinsky. Čím bola situácia v medzivojnovom období komplikovanejšia, tým bola pozícia Betaru silnejšia a tým viac sa organizácia radikalizovala. Najviac členov mal Betar práve na východe vtedajšej Československej republiky, predovšetkým na Podkarpatskej Rusi. Alexander Citron, veliteľ Betaru na Slovensku, ktorého vyhodili z rasových dôvodov z bratislavskej univerzity, pochádzal z vtedy československého Berehova (dnes Ukrajina).
Na palube parníka Pentcho však bolo veľa mladých ľudí z východu. Neskorší generál MUDr. Hercz bol od Trebišova, Marcel Friedmann z Plavča, ďalší pochádzali z Košíc. Potvrdzuje to aj aktuálny objav náhrobku Imre Pollaczeka.
Židovský cintorín
Je druhý najstarší (založený 1888) a zároveň najväčší zachovaný funkčný židovský cintorín v Košiciach.
Je tam pochovaných mnoho pozoruhodných a významných osobností spätých s dejinami židovskej náboženskej obce, mesta, ale pozoruhodných aj v širšom historickom medzinárodnom kontexte (herečka európskeho formátu Mária Bárkány, podnikateľ Miklós Bárkány a známy židovský výtvarník Ľudovít Feld). V ortodoxnej časti cintorína sa okrem najstarších náhrobkov nachádzajú aj tzv. ohely – hrobky významných rabínov a učencov, ktoré sa stali významným pútnickým miestom medzinárodného významu.
Za národné kultúrne pamiatky je vyhlásených sedem rabínskych hrobiek, v neologickej časti pohrebná kaplnka a tiež tri náhrobky spomínaných osobností.
Foto 4: Juraj Gembický
