Riskoval život, aby ho mohol zachrániť iným ľuďom

Páter Mikuláš Lexmann ako mladý rehoľník.

Sedemdesiate výročie oslobodenia nášho mesta je dobrý dôvod pripomenúť si výnimočných ľudí, ktorí v časoch vojnového besnenia ukázali, čo je odvaha a ľudskosť. Patril medzi nich slovenský rehoľný kňaz Mikuláš Jozef Lexmann, jedna z najvýznamnejších osobností dominikánskej rehole na Slovensku. Nadčasový muž, ktorý ovplyvnil mnohých a svojím životom zanechal v Košiciach výraznú stopu.

ZÁCHRANCA

Keď v zime 1944-45 predstavitelia maďarskej pronemeckej fašistickej Strany šípových krížov (tzv. nyilašiovci) terorizovali a vraždili obyvateľov Košíc, vytvoril páter Mikuláš Lexmann v priestoroch pod dominikánskym kostolom úkryt. V odvetrávacej šachte poskytol možnosť schovať sa ľuďom bez ohľadu na ich politickú či náboženskú príslušnosť – odporcom režimu, komunistom, židom. Takto si na to spomínal jeden z ukrývajúcich sa, dnes už nežijúci katolícky kňaz Anton Harčar: „Mikuláš Lexmann prišiel s návrhom vytvoriť v priestoroch krypty pod kostolom úkryt pre ohrozených… Najprv zaviedol elektrický prúd na osvetlenie krypty. Potom sme spolu z uzavretého priestoru poprenášali ľudské kosti do susedného priestoru a miesto sme vyčistili. Krypta mala aj malý vetrací otvor vyúsťujúci na ulicu v blízkosti ozdobného stĺpa Najsvätejšej Trojice. Koncom decembra, keď nyilašiovský teror naberal na intenzite, do úkrytu sa nasťahovalo vyše 20 ľudí.“ Ešte žijúci obyvateľ krypty František Zámborský sa podľa A. Harčara vedel rozpamätať na týchto spoluobyvateľov: „Dr. Š. Kaifer, profesor Jozef Výrostko, Vojtech Kis a jeho syn Šebastián, boli to židia, Ing. Edmund Szenes a jeho syn Ján, Olivér Rácz, Herczog, Gejza Jaschko ml., organizovaný komunista. Dva dni pred oslobodením, keď „nyilašská“ zbesilosť vrcholila, prišli k stálym obyvateľom krypty ešte ďalší.“ Na Hlavnej ulici v Košiciach vtedy verejne popravili 12 ľudí tak, že ich povešali na stromy. Citáty pochádzajú z rozsiahleho materiálu dominikánskeho rehoľného kňaza Dominika Romana Letza, v ktorom približuje život a mnostrannú osobnosť pátra Mikuláša Lexmanna.

POD DOMINIKÁNSKYM KOSTOLOM UKRÝVAL VYŠE DVADSAŤ ĽUDÍ

V súvislosti s 2. svetovou vojnou v Košiciach sa spomína aj príbeh rodiny Zeleňovcov. Nyilašiovci v tom čase vydávali nové mobilizačné vyhlášky, vzťahujúce sa na mužov od 17 rokov. Jozef Zeleň ml. sa mal hlásiť v kasárňach a narukovať do Nemecka. Otec ho nechcel pustiť a syna ukryl doma na Vrátnej ulici. Medzitým však Jozef Zeleň st. dostal týfus a bolo ho treba pred smrťou zaopatriť. Zavolali k nemu pátra Mikuláša. Ten vychádzal z domu od Zeleňovcov práve v momente, keď tam chceli vojsť príslušníci gestapa, aby urobili prehliadku. Hneď, ako ich zbadal, prihovoril sa im po nemecky a povedal, aby do domu radšej nevstupovali, lebo tam práve zaopatroval chorého na týfus. Gestapáci sa zľakli a odišli. Keby boli mladého Zeleňa našli, bola by to jeho istá smrť. Páter Mikuláš mu tak zachránil život.

ZAKLADATEĽ VERITASU V KOŠICIACH

Páter Mikuláš pôsobil v dominikánskom kláštore v Košiciach od v roku 1924. Postupne sa stal najaktívnejším kňazom v komunite. Učil náboženstvo, viedol misie, poskytoval duchovné cvičenia slovenskej inteligencii, ale aj baníkom a robotníkom. Kázal v slovenčine, maďarčine i nemčine. Predstaveným košického dominikánskeho kláštora sa stal v júli 1933. Nemnohí vedia, že má veľké zásluhy nielen na rozvoji náboženského, ale aj slovenského kultúrneho života v Košiciach. Pri dominikánskom kostole dal pre Košičanov postaviť kultúrne stredisko Veritas, ktoré sa stalo jedným z najvýznamnejších centier vtedajšieho kultúrneho života. Hrávalo sa tam divadlo, premietali poučné i zábavné filmy, organizovali sa prednášky, hudobné vystúpenia, stretávala sa mládež, terciári i ruženčiari.

HORLIVÝ VODCA MLÁDEŽE

Dominik R. Letz píše, že dobrosrdečná a veselá povaha pátra Mikuláša bola priam magnetom pre mládež. Ako na „horlivého vodcu mládeže“ s láskou na neho spomínajú mnohí vtedajší košickí chlapci a dievčatá. V publikovaných spomienkových listoch s nadšením píšu, ako založil cyrilo-metodský skauting a každú nedeľu premietal nábožné filmy i zábavné chaplinovky. Jeho žiačka Mária Papugová, rod. Sopková, ktorú učil náboženstvo na dievčenskej meštianskej škole sestier dominikánok na Zbrojníckej ulici v Košiciach, ho charakterizovala takto: „Verte mi, nepoznám vhodné slová, ktorými by som ho opísala. Bol k nám milý a veselý, nikdy nebol nervózny a vždy z neho vychádzal akýsi pokoj a dobrota. Len raz prišiel nejaký roztrpčený a hneď od dverí nám povedal: – Dievčatá, neverte nikdy nijakému ,-izmu‘. A toto som si navždy zapamätala… nikdy som sa nestala členkou žiadnej strany.“

LIETAJÚCI MNÍCH

Páter Mikuláš bol nadčasovým človekom so zmyslom pre nové a praktické veci. Nadviazal na trhovú tradíciu na Dominikánskom námestí, keď vedľa Veritasu nechal postaviť prvú modernú krytú tržnicu v Košiciach, zameranú hlavne na predaj mäsa, ktoré sa v tejto časti mesta predávalo už oddávna. Už v 20. – 30. rokoch používal v Košiciach auto, bol prvým kňazom s vodičským oprávnením. Svoju zručnosť a odvahu neprejavoval len na zemi. Keď Aeroklub Masarykovej leteckej ligy v Košiciach organizoval pilotský kurz pod heslom „1000 nových pilotov“ na dvoch nových školských lietadlách, prihlásil sa na kurz. Po usilovnom tréningu 28. novembra 1935 na civilnom letisku v Košiciach spolu s dvoma inými adeptmi úspešne zložil pilotské skúšky. Stal sa tak prvým pilotom – rehoľníkom v Československu.

OBĽÚBENÝ AJ PO VOJNE

Aj po vojne sa páter Mikuláš pre svoju veselú povahu tešil obľube medzi košickou mládežou, ktorá sa združovala vo Veritase. Deti sa netešili ani tak na divadlo, ako na „vystúpenia“ pátra Mikuláša, ktoré mal počas prestávok. Zvyčajne vystúpil s fajkou pred oponu a zabával deti. Medzi jeho žiakov patril aj Marián Kleis st., známy košický herec s veľkým zmyslom pre humor. Netradičnou formou pastorácie bolo u pátra Mikuláša organizovanie stretnutí a kurzov esperanta, ktoré tiež ovládal. Jeho pričinením sa kongres slovenských esperantistov v roku 1948 konal práve v Košiciach.

V internačnom tábore okolo roku 1950. foto: archív Rehole dominikánov na Slovensku

OBEŤ NÁSILNEJ INTERNÁCIE REHOĽNÍKOV

Tlak komunistického štátu na cirkev s úsilím o jej diskreditáciu zasiahol aj pátra Mikuláša. Patril totiž k nekompromisným odporcom rozmáhajúceho sa komunistického režimu. Po viacerých výsluchoch a zatknutiach najväčšia rana v živote Mikuláša Lexmanna prišla počas barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950. Jej cieľom bola likvidácia mužských reholí v Československu. Pre svoju obľúbenosť sa ocitol medzi vybranými „nebezpečnými“ rehoľníkmi, ktorých bolo treba izolovať osobitným spôsobom. Po niekoľkých presunoch sa ocitol v centralizačnom tábore v českých Králikách, kde musel napriek podlomenému zdraviu ťažko pracovať. Mal choré srdce, trpel na vysoký krvný tlak, ťažko dýchal, chodil s palicou. Zlé podmienky, surový a arogantný prístup dozorcov a tvrdý režim v „kláštornom koncentráku“ sa podpísali na jeho zdraví. Zomrel vo veku nedožitých 53 rokov 17. júla 1952.

Život pátra Mikuláša Lexmanna a stopy, ktoré zanechal v životoch mnohých ľudí, ale aj nášho mesta, neupadli do zabudnutia. Košičan Pavol Šalamon, do roku 2014 pracovník Dokumentačného strediska holokaustu v Budapešti, inicioval jeho zapísanie do Zoznamu záchrancov na území Maďarska v rokoch 1938 – 1945. Páter Melichar Jozef Matis nám potvrdil, že vedenie Slovenskej provincie Rehole dominikánov sa vlani rozhodlo iniciovať proces jeho blahorečenia.

Doma v Bobote s mamou Máriou a najbližšou rodinou. foto: archív Rehole dominikánov na Slovensku

Foto: archív Rehole dominikánov na Slovensku