Rudolf Lewith: V Austrálii nikto nenadáva
Čo máme doma, to si nevieme oceniť, hovorí Košičan Rudolf Lewith. Muž, ktorý sa po emigrácii do Austrálie vypracoval na jedného z tamojších popredných odborníkov na stavby ciest. Tvrdí, že to, na čo v Košiciach nadávame, teda prestavba električkovej trate, má špičkové parametre.
“Keď sa dnes postavíte v Košiciach na električkovú zastávku na zrekonštruovanej trati a potom na zastávku električky v Melbourne, nevidíte rozdiel,” hovorí svoj názor muž, ktorý bol za posledných 30 rokov pri všetkých väčších stavbách ciest v Melbourne, či Adelaide.
Trpezliví Melbournčania
Rodený Košičan, ktorý emigroval s manželkou a dvoma synmi v roku 1982 do Austrálie, nechápe najmä lamentovanie nad tým, ako sme počas rekonštrukcie trpeli dopravnými obmedzeniami. V súčasnosti prebieha podľa jeho slov rozsiahla úprava cesty v Melbourne. Most s piatimi pruhmi v jednom a piatimi pruhmi v druhom smere totiž už kapacitne nestačil na dopravu v meste, tak naprojektovali odbočku pre nákladnú dopravu. Musia však postaviť tunel.
“Pre bežných ľudí to znamená, že sa každý deň musia vypraviť do práce o dve hodiny skôr, ako zvyčajne. Potrvá to rok a pol, teda osemnásť mesiacov. Nikto však nenadáva. Všetci vedia, prečo je to tak, uvedomujú si, že v budúcnosti im to prinesie úžitok,” tvrdí R. Lewith.
Iné termíny
Na rozdiel od Košíc sa však v Austrálii pracuje oveľa intenzívnejšie. Ako hovorí R. Lewith, je to dané aj množstvom peňazí, ktoré štát a samospráva do projektov vkladá. “Napríklad v minulosti pri rekonštrukcii električkovej trate stihli stavbári práce na 800-metrovom úseku medzi dvoma električkovými zastávkami v priebehu víkendu. A to museli kopať v celej dĺžke do hĺbky poldruha metra, výkop zaliať betónom a až na to osadiť koľajnice. Robilo tam však päť bagrov a nákladiak striedal nákladiak.”
Nelogickosti sa podľa R. Lewitha nájdu všade. “V Košiciach som napríklad zaregistroval na priechode pre chodcov stĺp uprostred vodiaceho pásu pre nevidiacich. Hrozí, že si tam rozbijú hlavu. V Melbourne som našiel poklop, ktorý bol o pol metra posunutý, takže do šachty pod ním sa nedalo vojsť. Alebo vo Florencii je tesne pred sochou Carla Goldoniho semafor, ktorý ju zakrýva. To však nie je chyba projektu, ale prevedenia. S tým sa stretnete na celom svete,” komentuje rôzne kuriozity odborník na stavby ciest.
Útek
Rudolf Lewith vyštudoval Stavebnú priemyslovku v Košiciach a Stavebnú fakultu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. V Košiciach pracoval v spoločnosti Energoprojekt ako vedúci zodpovedný projektant. Zúčastnil sa napríklad na projektovaní jadrovej elektrárne. “Keď sme boli s rodinou na dovolenke v Juhoslávii, rozhodli sme sa emigrovať. Boli sme v utečeneckom tábore. Keďže som robil na dôležitom projekte pre štát, československá polícia žiadala o moje vydanie. A vtedy emigrantov okamžite prijímala len Austrália. Tak sme tam s manželkou a synmi odleteli,” spomína stavebný inžinier na anabázu počas dramatického úteku.
Ako politicky nespoľahlivého ho pri odchode na dovolenku do Juhoslávie štátne orgány šikanovali. Za hranice ho pustili pod rôznymi zámienkami až na tretí pokus. A to už jeho manželka Mária nevedela zniesť. Rozhodli sa, že sa už do takéhoto štátu nevrátia. Mali však so sebou len to, čo si zbalili na dovolenku. Aj škodovku museli nechať v Juhoslávii. “Ostala stáť na ulici, kde už boli desiatky opustených áut s československými značkami. Ale už sme boli rozhodnutí a šli sme,” hovorí R. Lewith.
Pre súkromníkov príliš vzdelaný
Na druhom konci sveta sústreďovali utečencov z vtedajšieho Československa v meste Adelaide. Prijatie bolo viac ako slušné. Emigranti dostali ubytovanie a vreckové na tri mesiace, aby sa adaptovali a naučili základy jazyka. Potom sa inžinier z Košíc zamestnal na niekoľko mesiacov v textilnej továrni ako robotník.
“Chcel som sa zamestnať v súkromnej firme, ale podľa tamojších predpisov som na to mal príliš vysokú kvalifikáciu, takže som bol odsúdený na prácu v štátnom sektore. Dostal som sa na generálne riaditeľstvo výstavby ciest Austrálie. A to som potom robil vyše 20 rokov. Bol som pri všetkých veľkých cestných stavbách najprv v Adelaide, potom v Melbourne, kam sme sa po 17 rokoch presťahovali,” spomína austrálsky Košičan.
Chýba im slovenské jedlo
Ako sám vraví, on a manželka nemali s adaptáciou problémy. Azda najviac im doteraz chýba typická chuť slovenského jedla. “Tam je všetko príšerne zdravé. Nemá to však takú chuť, akú by malo mať. Nemôžete si tam napríklad kúpiť poriadne bravčové, jednoducho, všetko je diétne, bez slaniny. Ale zasa na druhej strane už by som sa späť nevrátil. Mám tam svoje zázemie, rodinu, pohodlie,” hovorí dnes už austrálsky dôchodca. Mimochodom, sociálne zabezpečenie dôchodcov je podľa neho so Slovenskom neporovnateľné. Dvojica dôchodcov tam má napríklad ročný príjem 35 tisíc dolárov. A musia sa snažiť, aby ho minuli, inak im dôchodok znížia.
Mesto sa zmenilo k lepšiemu
Do Košíc sa Rudolf Lewith vrátil v roku 1991 po amnestii. Za opustenie republiky ho totiž niekdajší socialistický súd odsúdil na päťročný trest. Manželka dostala tri roky. “Vtedy, po revolúcii, sa život v Austrálii a na Slovensku nedal porovnať. Nič tu nefungovalo, služby boli mizerné a ľudia rozhádaní z politiky. Dnes je to však iné a život v Košiciach a v Austrálii je veľmi podobný. Mesto sa veľmi zmenilo k lepšiemu. Samozrejme, nič nie je dokonalé, ale to platí kdekoľvek na svete,” tvrdí austrálsky Košičan, ktorý sa aj po 34 rokoch hrdo hlási k rodnému mestu.
V Schalkháze otec triumfoval i počul ortieľ smrti
Rodina Lewithovcov prišla do Košíc ešte v 19. storočí. Rudolfov dedo predtým rozbiehal modrotlač na Orave. Jeho otec Oto Lewith patril k spoluzakladateľom košického maratónu. Vynikal v plávaní a najmä v šermiarskom športe. V roku 1927 porazil olympijského víťaza v šerme v Zrkadlovej sieni vtedajšieho hotela Schalkház. V tej istej sieni ho po II. svetovej vojne odsúdili počas stalinských procesov ako nepriateľa republiky na trest smrti. Trest mu neskôr zmenili na väzenie v Jáchymove, kde pracoval v uránových baniach.
Rudolf Lewith sa tiež venoval šermu, rovnako aj jeho synovia. Po emigrácii ovládli šermiarsky šport v Austrálii a získali nespočetné víťazstvá a tituly.
Foto: archív rl, archív ľf, wikipedia.org
