Svoju dcéru našla medzi kenskými domorodcami

Po prvýkrát navštívila Irenka Adamová Keňu pred šiestimi rokmi ako študentka druhého ročníka Vysokej školy sociálnej práce sv. Alžbety. Počas štyroch mesiacov bolo jej úlohou pracovať v teréne, diagnostikovať u detí podvýživu a naordinovať im jedlo obohatené o všetky potrebné nutričné prvky. 

V tom období ešte netušila, že Keňa sa stane jej druhým domovom a v biednej krajine sa ujme dievčatka, ktoré je dnes takmer ako jej adoptívna dcéra.

Matatu vozí ľudí i dobytok

Prvý kultúrny šok zažila mladá Košičanka pri ceste z hlavného stanu v Nairobi do cieľa cesty – zhruba 400 kilometrov vzdialenej dediny Muhoroni v provincii Nyanza blízko Viktóriinho jazera. „V Keni fungujú linky, ktoré sa volajú matatu. Je to mikrobus s obmedzenou kapacitou miest. Ak by som to na vlastnej koži nezažila, neverila by som, že také malé vozidlo pojme dvojnásobný počet ľudí,“ smeje sa pri spomienke na prvú cestu sociálna pracovníčka. Ľudia nie sú jediní cestujúci, ktorých matatu prepravuje. Zmestí sa tam aj dobytok, kozy či sliepky.

Cesta do neznáma

V tejto veselej spoločnosti sa v roku 2011 viezla po asfaltke i prašných kenských cestách do neznáma mladá vysokoškoláčka, ktorá ani netušila, čo ju v cudzom prostredí čaká. „Prvé, čo ma doslova šokovalo, bola obrovská chudoba,“ predstavuje krajinu v srdci Afriky Irenka Adamová. Ľudia žijú v biednych chatrčiach bez elektriny. Až 70 percent obyvateľov je HIV pozitívnych, matky často zomierajú pri pôrodoch a zostávajú po nich siroty, ktoré umierajú od hladu. 

V kenských osadách vládne prísny patriarchát. Ženy sa starajú o deti a celý chod domácnosti. Je pre ne výhrou, ak ich manžel vôbec chodí do práce a prináša domov biednu mzdu. Aj keď zákon nepovoľuje mnohoženstvo, kenskí muži si s tým hlavu nelámu. Často majú aj niekoľko žien a kopu detí, ktoré hladujú. 

Úlohou projektu, ktorý v tom čase realizovala Vysoká škola sv. Alžbety pod garanciou prof. Krčméryho, bola diagnostika podvýživy a podávanie špeciálnej kaše obohatenej o vápnik a glukózu, alebo sušeného mlieka pre novorodencov. „Hlavný stan máme v súkromnej nemocnici zriadenej írskym rehoľným rádom. Mám tam svoju ambulanciu i malý domček, v ktorom mám počas pobytu v Keni náhradný domov,“ vysvetľuje podrobnosti svojej práce pôvabná slečna, ktorá časť roka trávi medzi hladujúcimi a biednymi obyvateľmi čierneho kontinentu. Za deťmi dochádza spolu s domorodým kolegom Nicolasom aj do okolitých dedín.

Sirota v handrách 

Hneď počas prvého pobytu v Keni prirástlo Irenke k srdcu drobné zúbožené dievčatko Eva. „Matka ju opustila hneď po pôrode. Eva žila so starými rodičmi. Dedko – alkoholik je po mozgovej príhode napoly ochrnutý, babka chodí robiť na pole za biedny plat, ktorý ledva stačí na prežitie,“ začína rozvíjať príbeh dvoch ľudí z rozličných kontinentov, ktorých spojila náhoda. K dievčatku cítila zvláštnu nehu a jeden víkend sa rozhodla ísť ho navštíviť. „Našla som plechovú chatrč, kde žilo šesť ľudí,“ spomína na prvú návštevu rodiny, kde rástla malá sirota. Zaujímalo ju, kde malá Eva spí. Babka ukázala na kus špinavej handry na dlážke. Malé trojročné dieťa spalo na zemi ako zvieratko. 

„Ledva som premohla plač z tej bezmocnosti a ľútosti nad bezbrannou bytosťou,“ hovorí aj s odstupom času s dojatím mladá slečna. S pomocou dlho neotáľala. Už o pár dní zabezpečila malej Eve a jej starým rodičom skromný domček s elektrinou. A dievčatko sa dočkalo svojej prvej postele. „Dnes považujem Evu skoro za svoju adoptívnu dcéru,“ usmieva sa pri spomienke na dievčatko Irenka. „Je roztomilá, také malé šidlo. Neskutočne cíti rytmus a nevie sa prestať hýbať. Aj v škole jej to ide výborne,“ chváli malú okaňu jej ochrankyňa. 

Z vlastného vrecka

Irenka navštevuje svojich zverencov niekoľkokrát do roka. Počas šiestich rokov sa medzi mladou ženou a kenským dievčatkom vyvinul výnimočný vzťah. „Nevolá ma mama, ale obe cítime, že sme úzko späté a máme sa veľmi radi,“ dojato líči zložitý vzťah Irenka. Počas pobytu v dedine Muhorini býva Eva v jej domčeku a užívajú si naplno svoju prítomnosť. Horšie je, keď príde moment rozlúčky. „Nechcem pred Evou plakať, tak sa s ňou radšej rozlúčim večer a odchádzam, kým je v škole. Bolí ma srdce, keď ju musím opustiť, ale obe vieme, že prejde určitý čas a opäť sa stretneme,“ posmutnie obetavá mladá žena. Na Slovensku usilovne pracuje. Pred dvomi rokmi totiž projekt záchrany podvyživených detí skončil a odvtedy ho Irenka Adamová financuje zo svojich peňazí. Mesačne ide na projekt, stravu pre deti, plat kolegu Nicolasa, Evkine školné, oblečenie a nájom pre jej starých rodičov okolo 600 eur.

Pár krôčikov od smrti

Každý z okolia mladej ženy na Slovensku sa čuduje, čo ju do ďalekej biednej krajiny láka a núti tam cestovať niekoľkokrát ročne. „Dodáva mi obrovskú energiu skutočnosť, že deti, ktoré mi matky prinesú apatické a v zúboženom stave, len pár krôčikov od smrti, sa po niekoľkých týždňoch vypiplú, priberú a doslova ožijú,“ usmieva si pri spomienke na svojich zverencov Irenka. Očarila ju aj krásna krajina a ľudia v nej. „V Keni plynie čas úplne inak ako u nás. Nikto sa nikam neponáhľa, ľudia sú priateľskí a milí. Majú ťažký a biedny život, ale vnímam tam naozajstné hodnoty, založené na vzájomnej pomoci a podpore. Ľudia tam žijú v extrémnej chudobe, ale sú šťastnejší,“ vyratúva pozitíva jednoduchého života domorodcov. 

Foto: Archív ia