Telocvikár šokoval generalitu športu

Ako študent Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Karlovej sa venoval herectvu, istý čas aj modelingu. Jeho koníčkom bolo výtvarné umenie – maľba i sochárina. No v prvom rade bol jedným zo zakladateľov kulturistiky ako samostatného športového odvetvia v Československu.

Renesančný človek Milan Jablonský by sa minulý piatok dožil 85 rokov. Necelé dva týždne pred narodeninami v kanadskej emigrácii znenazdajky odišiel. Navždy.

Spojenec

„Celé týždne mi nedvíhal telefón. Povedal som si, že skúsim ešte raz – naposledy. Zrazu som ho počul! Mali sme dlhý a neobyčajne srdečný rozhovor. Sľúbil som mu, že ho určite navštívim aj s fľašou dobrého vínka. Bol to akoby zásah zhora… O šesť hodín neskôr zomrel. Žiaľ, ostali už len spomienky,“ hovorí so smútkom v hlase jeho súpútnik a priateľ Alexander Bačinský.

Obaja stáli pri zrode kulturistiky v bývalom spoločnom štáte.

„Začiatkom šesťdesiatych rokov, napriek odporu činovníkov socialistického športu, sa nám podarilo presadiť zaradenie kulturistiky do rodiny samostatných športov v Československu. Bol to pre nás malý zázrak, no veľké víťazstvo. Milan mal na tom leví podiel,“ spomína.

Milan prišiel do Košíc v roku 1961 ako čerstvý absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Karlovej s titulom magister a osvedčením trénera 1. triedy pre zjazdové lyžovanie. Na Katedre telesnej výchovy a športu Lekárskej fakulte UPJŠ sa stal odborným asistentom. A venoval sa posilňovaniu.

„Bolo to koncom leta 1961. V našej činkárni v Petrovovom sade, kde sme trénovali so vzpierami VSS Košice, som sa z reči do reči dozvedel o chlapíkovi, ktorý sa venuje kulturistike. Zašiel som za ním do telocvične v dnešnom Parku Angelinum. Hneď sme si padli do oka.“

Pre vyštudovaného veterinára Šaňa Bačinského bolo stretnutie s Milanom Jablonským kľúčové nielen v jeho športovom živote.

„Našiel som vzdelaného, inteligentné, zásadového človeka, spojenca, s ktorým sme boli názorovo stotožnení, naladení na rovnakú vlnovú dĺžku. Spájal nás rovnaký cieľ, priblížiť kulturistiku ďalším ľuďom, presadiť ju ako športovú disciplínu do sústavy vtedajšej telesnej výchovy…“

Traja mušketieri

Milan a Šaňo postupne nachádzali podporu kulturistov v Bratislave, Prahe a v ďalších mestách. Spojili sa napríklad s Jurajom Višným, neskorším absolútnym víťazom 1. oficiálnej kulturistickej súťaže v ČSSR z Bratislavy.

„Ja som začal cvičiť už v roku 1957,“ spomína Juraj. „V tom čase bola kulturistika podľa našich papalášov kapitalistický šport, ktorý nemá miesto v rozvoji budovateľov socializmu. Stretávali sme sa s nesúhlasom, odmietaním, často aj výsmechom činovníkov, ktorí nás obviňovali z propagácie imperializmu a z ďalších nezmyslov. Fungovali sme na hranici ilegality. Do našej činkárne prišli nie raz príslušníci Verejnej bezpečnosti. Kontrolovali nás, čo tam vlastne robíme…“

V roku 1963 bolo plénum vzpieračskej sekcie Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV). Šaňa Bačinského, ktorý mal reprezentovať Východoslovenský kraj za vzpieračov, na ňom zastúpil Milan.

„Napadlo ho, že je to ideálna situácia na prezentáciu príspevku o existencii a prínose kulturistiky. Pripravil návrh rezolúcie, ktorá mala viesť k uznaniu kulturistiky ako oficiálneho športu v rámci vzpierania. Pre telovýchovných funkcionárov to bol šok. Postaviť sa pred tých všetkých papalášov chcelo značnú dávku odvahy. Taký bol ale Milan, tvrdý chlapík z Oravy. Nasadil im červíka do hlavy. Našťastie, podporili ho Vojto Fiala a Laco Filip z Prahy. Bol to jeden z rozhodujúcich momentov pre ďalší osud nášho športu,“ vysvetľuje J. Višný, absolvent architektúry.

Juraj si Milana dodnes nesmierne váži: „Jeho smrť ma dojala. Bol to človek s veľkým Č – zodpovedný, cieľavedomý, čestný, statočný, férový… Skrátka, mať takého priateľa je veľký dar v živote. Len vďaka tomu, že sme so Šaňom boli v prvom rade dobrí priatelia, sa nám podarilo spolu s ďalšími nadšencami po niekoľkoročnom boji presadiť kulturistiku do života a dosiahnuť jej uznanie.“

V apríli 1964 prijal Ústredný výbor ČSZTV kulturistiku ako oficiálny šport. Milan Jablonský, Alexander Bačinský, Juraj Višný, Vojtech Fiala a Ladislav Filip boli vymenovaný do päťčlennej komisie pre organizačné, metodické a športovo-technické riadenie nového športu.

Biblia

Traja mušketieri podporovali rozvoj nového športového odvetvia aj masívnou publikačnou činnosťou. Milan Jablonský bol autorom viac ako 70 odborných a propagačných článkov a spoluautorom kníh, ktoré často aj sám ilustroval, a ktoré sú dodnes považované za „povinnú literatúru“ kulturistiky.

V roku 1965 vyšla vo vydavateľstve Šport publikácia s názvom Kulturizmus. Bola to prvé „encyklopédia“, ktorá obsahovala okrem iného náčrt histórie telesných cvičení, zásady kulturizmu, zásobník cvikov, metodiku a tvorbu tréningových plánov… Zásadným spôsobom do nej prispel Milan, autorsky sa na nej podieľali aj Šaňo a Juraj, známy košický športový lekár Branislav Bohuš a Jozef Bača.

„Myslím si, že tá publikácia predbehla dobu a aj dnes ju mnohí odborníci považujú za bibliu nášho športu,“ hovorí Šaňo Bačinský.

Pokračovanie článku je na ďalšej strane.

Sovietsky vzor

Z „kulturizmu“ sa však nakoniec stala „kulturistika“.

Pôvodne sa mal nový šport volať podľa vzoru Sovietskeho zväzu „činková gymnastika“, „atletická gymnastika“, alebo „vzpieračská gymnastika“. Rozhodli sa pre kulturizmus z francúzskeho slova culturism.

„Aj podľa slovníka to bolo o pestovaní a rozvoji nielen tela, ale aj hlavy. A, koniec koncov, väčšina z nás, ktorí sme sa tomuto športu venovali od začiatku a dosiahli aj výsledky, boli vysokoškoláci, teda vzdelaní ľudia,“ vysvetľuje Juraj.

Šaňo s Milanom boli však zásadne proti: „Mali sme v Československu dosť „izmov“ – od maxizmu-leninizmu, cez socializmus, po komunizmus. Takže nakoniec ostala kulturistika,“ hovorí Šaňo.

„Každý z nás bojoval za svoju vec, ale rešpektovali sme názor druhých, stále sme sa vedeli dohodnúť. Keby dnes na tomto princípe fungovala demokracia, nemáme žiadne problémy,“ myslí si Juraj

Trojicu priateľov spájal nielen šport, ale aj názor na spoločenskú a politickú situáciu v Československu. Juraj emigroval hneď po okupácii v roku 1968 do Švajčiarska, Milan o dva roky neskôr do Kanady, Šaňo v roku 1980 do Západného Nemecka.

„S Milanom sme boli aj v tomto jedna krvná skupina – pravičiari od kosti,“ vracia sa v spomienkach Šaňo Bačinský.

„Bol u mňa na Silvestra v roku 1969. Prišiel sa rozlúčiť aj so svojou snúbenicou Mariankou. Hovoril, že doma už nedokáže žiť. Vyobjímal som ho a poprial všetko najlepšie. Kúpili si zájazd do Talianska, vzali sa vo Vatikáne a odtiaľ si to nasmerovali do Kanady, kde Milan mal priateľov. No a ja som sa rozhodol odísť o desať rokov neskôr. Aj keď sme sa o tom nebavili, myslím si, že svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval.“

„Všetci traja sme si našli výbornú prácu, darilo sa nám, spokojne sme žili a žijeme v slobodných krajinách. Čo viac si môže človek želať?“ konštatuje Juraj.

Jablonskí našli v Kanade rodinu

„Milan a Marianka boli úžasný pár. Ona bola krásna srdcom i telom, Milan bol telom i dušou športovec, nesmierne zodpovedný, obetavý, dobrosrdečný, skromný človek. Ľuďom, ktorých mal rád, by zniesol modré z neba…“

Takto spomína na Milana a Mariannu Jablonskú ich rodinná priateľka, Košičanka Zuzana Kunstadt z kanadskej Ottawy. O oboch sa starala až do ich skonu.

„S Mariankou som sa poznala od mojich piatich rokov. Na Gymnáziu Šrobárova sme mali vedľa seba triedy, študovali sme aj na vysokej škole v Prešove. Keď sme sa opäť stretli v Montreale, považovala som to za zázrak! Milana som spoznala až vtedy. Od prvej chvíle sme boli ako jedna rodina… A tak sme žili takmer päťdesiat rokov.“

Cesty dvoch priateliek sa definitívne rozišli v roku 2016. Marianna po ťažkej a dlhej chorobe navždy odišla z tohto sveta. „Posledných pätnásť rokov trpela nezvratnou chorobou. Milan sa o ňu neuveriteľne staral do poslednej chvíle. Odmietol ju dať do ústavu, aj keď už nevládala chodiť a prestala rozprávať. Každý rok zabezpečil ošetrovateľky zo Slovenska, fantastické ženy. Žiaľ, nedokázali ju zachrániť… On stratil najbližšiu, milovanú osobu. A mne akoby navždy odišla sestra…“

Pani Zuzana spojila svoj celý život so športom. Dodnes je v rámci rodinnej firmy Kunstadt Sports trénerkou fitnes, lyžuje, hrá tenis. „Milan zohral v mojom živote dôležitú úlohu. On nás motivoval, kritizoval, viedol. Vďaka nemu i Mariane mám dodnes prácu, som aktívna, žijem naplno…“

S úctou spomína aj na úžasný výtvarný talent rodinného priateľa. „Všetko, čoho sa chytil, robil neuveriteľne dokonale. Kreslil, maľoval, sochárčil… Moji rodičia, ktorí žili v Nemecku, ma chceli mať doma. Milan splnil ich túžbu. Urobil moju bustu. A ja som ju vliekla cez oceán…“

Pri Milanovi stála do poslednej chvíle. Po ťažkom úraze hlavy, ktorý pred štyrmi rokmi utrpel po páde zo schodov, považovala za svoju povinnosť sa oňho postarať.

„Keďže mal fraktúru lebky a krvácanie do mozgu, podstúpil náročné operácie. Po rehabilitácii začal chodiť, rozprávať, no potom sa akosi opustil, nedokázal sa sám o seba postarať. Dohodli sme sa, že pôjde do penziónu, kde bude mať špičkovú opateru. Izbu som mu zariadila jeho nábytkom, vyzdobila jeho obrazmi a sochami, aby sa cítil ako doma. Žiaľ, bolo to jeho konečné bydlisko. Zomrel na masívny infarkt.“

Minulý piatok by sa Milan Jablonský dožil 85 rokov. „Keby bola tá možnosť, opäť by som mu priniesla jeho obľúbené krémeše, kávu, vínko. A z celého srdca by som mu zaželala, aby sa držal a keď Covid pominie, aby sme sa mohli ešte dlhé roky zo seba tešiť… Milanko, budeš nám všetkým veľmi chýbať.“