V jej hľadáčiku sú divé šelmy. Nemá z nich strach

Stredobodom záujmu 29-ročnej košickej fotografky Lucie Drietomskej sú divé zvery ako tigre, levy či pumy. Najviac však zbožňuje fotenie vlkov. Vraví, že sú to úprimné a magické tvory, ktoré nikdy neoklamete.

Ako  malé dievča sa túžila stať veterinárkou. Plány jej však prekazila alergia na zvieraciu srsť. Sen o zverolekárke sa jej tak rozplynul.

„Nemám problém so zvieratami v exteriéri, no v interiéri mi dlhá srsť spôsobuje nemalé problémy a to by bolo vo veterinárnej praxi značne nepraktické,“ hovorí.

Prvými modelmi boli psy

Nakoniec sa rozhodla pre propagačnú grafiku na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach. „Hľadala som totiž školu, kde by nebola žiadna matematika a fyzika. Nie som kamarátka s číslami, a keďže mi viacerí vraveli, ako pekne kreslím, podala som si tam prihlášku.“ 

Počas štúdia začala objavovať krásu fotografovania, k čomu už odmala inklinovala. „Chodila som len tak po sídlisku s malým kompaktným foťákom a pýtala sa ľudí, či by som si nemohla vyfotiť ich psíkov. Im urobilo radosť, keď mali peknú spomienku, a mne zas, keď som ich mohla potešiť fotkou ich psíka.“  

V štúdiu ďalej pokračovala na Prešovskej univerzite, odbor učiteľstvo výtvarného umenia a dejín umenia. Témou jej bakalárskej práce bola Fotografia zvierat. „Pamätám si, ako mi profesor fotografie povedal, že ak by som mala jeho techniku a on môj talent, bolo by to unikátne spojenie. Dobrá a kvalitná fotografia nezávisí výhradne od druhu fotoaparátu, či najmodernejšieho vybavenia, aké trh práve ponúka.

Dobrá fotografia potrebuje správne vyváženie kompozície a najmä fotografa so správnou dávkou fantázie, intuície a zmyslu pre nežnosť, farbu a rovnováhu.“

Prvým skutočným foto modelom bol jej vlastný pes. Práve na jej jazvečíkovi Sandy sa učila všetko to, čo vyčítala z kníh. Ktorý uhol je pri fotení najlepší, ako pracovať s kompozíciou a svetlom, ale aj to, ako zachytiť správny moment. „Urobiť dobrú fotku psa nie je jednoduché a ani ja to nedokážem na jedno stlačenie spúšte. Keď si prejdem lokalitu, kde budeme fotiť, vždy sa musím najskôr ´rozfotiť´ na voľne sa pohybujúcom psovi a nápady prídu až potom.“

Umelecké meno 

Pod značkou TaraWillow Photography fotí už 8 rokov. Prečo si zvolila práve takéto umelecké meno? „Je to trochu zvláštne a s fotkou priamo to nijak nesúvisí, no ako dieťa som sledovala seriál Buffy, kde vystupovali dve postavy s menami Tara a Willow. Obe mená sa mi veľmi páčili. Spomenula som si na ne v dospelosti, no nevedela som si vybrať, ktoré ma viac vystihuje, a tak som si povedala, prečo nepoužiť obe.“

V minulosti sa venovala najmä foteniu domácich miláčikov. Dnes sú jej najväčšou vášňou divé zvieratá, nielen voľne žijúce v prírode. Pohybuje sa najmä medzi zoologickými záhradami a chovateľmi exotických zvierat, pretože tu u nás by len ťažko našla geparda, pumu, tigra či leva. 

„Stále rada fotím psy, avšak ich fotky už nie sú pre mňa tak prínosné, ako keď som sa učila fotiť. Problémom dnešnej doby je, že psy fotí už asi každý, kto si kúpi lepší foťák. Fotenie zvierat či už v prírode (wildlife), alebo u chovateľov, je predsa len o niečom inom. Zviera vám nepózuje, tak ako chcete, neviete ho donútiť robiť to alebo hento ako psa. Musíte počkať, dúfať a snažiť sa oveľa viac, aby ste zachytili ten správny okamih a dosiahli perfektnú fotku.“

Tiger na bilborde

Prvý veľký úspech na fotografickom poli ulovila pred tromi rokmi v košickej ZOO, kde fotila tigra. V tom čase vyhlásila zoologická záhrada špeciálnu súťaž zastrešenú Environmentálnym fondom na podporu ohrozených druhov zvierat. Lucia neváhala a záber tigra do súťaže prihlásila. Vyhrala hneď prvé miesto a jej fotka sa ešte aj dnes nachádza na jednom z bilbordov cestou na Sídlisko Nad jazerom.
Košičanke sa takéto fotenie veľmi zapáčilo a nechcela sa ho vzdať. Cez svojich známych sa dostala k fotografovi, ktorý jej poradil, aby začala chodiť na workshopy, ktoré sa orientujú na divú zver. „Významom workshopu je, že vám poskytnú na fotenie daný objekt – modelku, psa, zviera a pod., ktoré môžete v pripravených podmienkach voľne fotiť.“

Zaujímalo nás, či v takých situáciách nehrozí, že zviera môže fotografovi ublížiť. „Zviera je vždy odchované človekom. Aj napriek tomu je to stále zviera a nemôžete vopred predpokladať, ako sa zachová. Práve preto je vždy prítomný chovateľ, ktorému veria a ktorý vie čítať ich aktuálne nálady a úmysly. Hádže im loptu, hrá sa a behá s nimi, tak aby ste vy boli pre zviera viac-menej nepodstatným a mohli bezpečne fotiť.“ 

Stalo sa jej však, že od 150 kg tigríčaťa dostala poriadnu „po papuli“. „Prestala som vtedy dávať pozor. Pre mačkovité šelmy je človek zaujímavý vo chvíli, keď si čupne. A fotograf čupí či leží takmer neustále. Ste v centre ich pozornosti, lebo sa zmenšíte ako potenciálna korisť a oni vás môžu začať loviť, alebo si v prípade mláďaťa lov nacvičovať. Pri jednom fotení som tak čupela a neodhadla som s objektívom vzdialenosť. Tiger sa na mňa rozbehol, len tak-tak som vstala a otočila sa, aby som chránila požičanú techniku. Vyskočil na mňa, drgol ma a ja som sa hlavou odrazila od stromu, čo vyzeralo ako v animovanom filme. Ja som síce chvíľu videla hviezdičky, no technike sa našťastie nič nestalo,“ popisuje s úsmevom. 

Do zadku ju uhryzol lev

Nebola to však posledná „desivá“ príhoda. Raz sa jej do zadku zahryzol lev. Väčšina ľudí by to vnímala ako horor, no Lucia to berie ako zábavnú historku. „Fotila som odrastené levy pre jednu organizáciu. Ošetrovatelia mi povedali, že ich pokojne môžem fotiť, oni na mňa dajú pozor, a tak som im verila. Vypustili teda samicu, samca a ešte jedno mláďatko. Dávali sme pozor najmä na samca, pre ktorého bolo evidentne zábavné číhať na mňa. Aj keď poznám správanie levov, urobila som fatálnu chybu a podcenila samicu, ktorá býva bežne vo svorke hlavným lovcom. Zrazu na mňa vyskočila samica, chytila ma za nohu a začala ju cmúľať. V tom ma zozadu zrazu zdrapil samec, chvíľu tak so mnou stál, a potom sa mi jednoducho zahryzol do mojej zadnej partie. V tú chvíľu bolo mojim šťastím, že som vyviazla len s modrinou, a to sme nemuseli ísť ani do nebezpečnej Afriky,“ dodáva.

Košičanka má však najväčšiu záľubu vo fotení vlkov. „Sú pre mňa magické. Najviac sa mi na nich páči to, že ich jednoducho neoklamete. Sú neskutočne úprimné a verím im viac ako psom. Ak ste im napríklad nesympatickí, neprídu k vám, aj keby boli hladní a vy pred nimi mávate mäsom. Pes by hneď po fajnom mäsku vyskočil, no vlk je príliš veľká osobnosť, aby sa takto ponížil. Vlk na vás samovoľne nikdy nezaútočí, on konflikt nevyhľadáva, na rozdiel od psov.“

Prvé miesto za fotku s jazvecom

Lucia sa pravidelne zúčastňuje fotografických súťaží. Toho roku sa jej darilo hneď v dvoch svetových. 

Striebornú medailu získala vďaka fotografii tigra v parížskej súťaži The Prix de la Photographie Paris 2019 (Px3) a zlato si s fotkou jazveca odniesla z najstaršej svetovej súťaže každoročne organizovanej v rakúskom Linze, Trierenberg Super Circuit 2019. 

„Táto zlatá medaila je pre mňa veľkou poctou, keďže sa tejto súťaže zúčastňujem už niekoľko rokov.“ Tento mesiac si tak prevzala doposiaľ svoje najcennejšie ocenenie, ktoré získala v kategórii People and Pets (ľudia a zvieratá). Do súťaže bolo prihlásených  viac ako 125 000 fotografií z celého sveta cez New York, Nový Zéland, Malajziu  až po Japonsko. A ako vznikla víťazná fotografia? 

„Na jednom z workshopov v Čechách som celý deň fotila jazveca. Keď sa fotenie končilo, podarilo sa mi na záver sfotiť jazveca, ktorý sa maznal so svojim ošetrovateľom a vyzeral, akoby mu niečo šepkal do ucha. Doma som s fotkami nebola vôbec spokojná, až na jednu – tú poslednú. Dala som jej názov: I want to tell you something – chcem ti niečo povedať. Zaslala som ju teda do súťaže. Keď som počas Veľkej noci dostala vytúžený mail a zistila, že som získala hneď zlatú medailu, nechcela som tomu uveriť. Je to pre mňa veľká pocta.“