V pekle sa stretla s Anjelom smrti

Pred 79 rokmi, 1. septembra 1939, vypukla najstrašnejšia vojna v dejinách ľudstva. Toto je príbeh jednej z mnohých, ktorí na vlastnej koži zažili hrôzy holokaustu. „Už viem, ako vyzerá peklo, lebo to bolo peklo,“ prezradila mi rodáčka z Košíc, 90-ročná Edith Egerová. Mala šestnásť rokov, keď ju nacistický lekár Josef Mengele, známy ako Anjel smrti, vytiahol z radu, ktorý viedol na druhý svet. Jej rodičov však poslal na smrť. Bez ľútosti, bez kúska citu. Oddelil ich a už sa nikdy nevideli… 

Na jar v roku 1944,  hneď potom, ako do Košíc vstúpili Nemci, Edith takmer s celou rodinou odviedli do Osvienčimu. Všetky sny, ambície sa jej behom pár minút rozplynuli. Mala len jediný cieľ – prežiť. 

To, čo máte v hlave, vám nikto nezoberie

Naložili ich do transportu. Nevedeli presne, kam idú, započuli, že pravdepodobne do Maďarska, kde budú pracovať na poli. Smer bol však iný – Osvienčim. Edith utkveli v pamäti matkine slová, ktoré jej povedala vo vagóne netušiac, že idú do koncentračného tábora. „Neviem, čo s nami bude. Môžu nás o všetko pripraviť, ale pamätaj si, že to, čo si uložíš do hlavy, ti nik nevezme.“ Edith si až neskôr uvedomila, akú cennú radu jej mama dala. 

Keď vlak zastavil, jej otec si všimol nápis Arbeit macht frei (práca oslobodzuje). Získali opäť nádej, že to predsa nebude až také zlé. No mýlili sa. Nových väzňov vítal nemecký lekár Josef Mengele, prezývaný Anjel smrti. Práve on rozhodoval, kto pôjde do plynu, kto na pokusy či na otrockú prácu. Edith odtrhol od mamy, ktorá sa jej nechcela pustiť, a spolu so staršou sestrou Magdou ich poslal na pravú stranu – tá znamenala život. Pamätá si, ako jej povedal, že sa jej mama len osprchuje a neskôr ju uvidí. Už sa tak nikdy nestalo. Ani s otcom sa nestihla rozlúčiť…

Pľuli na ňu, pretože bola Židovka

Edith mala dve staršie sestry. Klára transportu unikla vďaka tomu, že v tom čase študovala na hudobnej akadémii v Budapešti. Jej učiteľ hry na husle ju vo svojom dome ukrýval až do konca vojny. „Svoj život vystavoval hrozbe, len aby zachránil Židovku,“ hovorí. Najstaršia sestra Magda zas bola perfektná klaviristka, tá bola so zvyškom rodiny odvlečená do Osvienčimu. 

Edith bola najmladšia z troch sestier. Nemala síce hudobný talent, no vynikala v tanci. Ako štvorročnú ju mama prihlásila na balet, neskôr začala chodiť na gymnastiku. Chcela sa dostať na olympiádu, no keďže bola Židovka, musela uvoľniť miesto kresťanke. „S diskrimináciou pre môj židovský pôvod som sa stretávala už ako dieťa. Najhoršie to bolo, keď som chodila na židovskú základnú školu. Moja najsilnejšia spomienka je na to, ako sme sa vracali z vyučovania domov a pľuli na nás deti len preto, že sme Židia,“ prezradila.

Drahocenná rana

Hneď v prvý večer po príchode do Osvienčimu sa dozorcovia pýtali, kto z nich má aký talent. Dievčatá v baráku povedali, že Edith vie krásne tancovať. Mengele totiž napriek jeho krutosti miloval umenie. Mnohí Židia ho v tábore portrétovali, spievali mu či hrali na rôznych hudobných nástrojoch. „Priviedli ma k nemu, privrela som oči. Predstavovala som si, že som na scéne budapeštianskej opery a tancujem Rómea a Júliu od Čajkovského, čo bol aj môj sen.“ 

Za odmenu dostala kus chleba. Edith pre Mengeleho potom tancovala viackrát, no spomína si najviac na túto chvíľu, keďže v ten deň jej rodičia už boli mŕtvi. „Dlho som sa nevedela zmieriť s tým, že mojich rodičov poslal do plynu. Dnes to volám moja drahocenná rana.“

Bolo to peklo…

So sestrou ostali spolu až do oslobodenia. Väčšinou sa však v tábore k sebe nepriznávali, aby ich neoddelili. Spali spoločne s ďalšími štyrmi dievčatami na jednej doske. V noci sa snažili nemyslieť na to, či prežijú ďalší deň. Rozprávali sa o varení či chlapcoch, alebo o tom, čo prvé zjedia, ak sa dostanú na slobodu. „Už viem, ako vyzerá peklo, lebo to bolo peklo. Netušili sme, čo sa bude diať nasledujúci deň. Keď nám dovolili sa osprchovať, nikdy sme nevedeli, či zo sprchy pôjde voda, alebo jedovatý plyn. Preto si dnes vážim každú chvíľu môjho života.“

Osvienčim sovietski vojaci oslobodili 27. januára 1945. Približne dva mesiace predtým však dievčatá spolu s ďalšími stovkami Židov odviedli vykonávať otrockú prácu do tovární. Potom ich previezli do Mauthausenu a odtiaľ spolu so sestrou absolvovali vyše 50-kilometrový pochod smrti do Gunskirchenu. Medzi mŕtvymi ich našiel zoslabnuté ležať americký vojak. Oslobodenia sa dočkali 4. mája 1945.

Svojím príbehom pomáha druhým

Po vojne sa Edith vrátila do svojho rodného mesta s približne ďalšími sedemdesiatimi Židmi. 

V roku 1946 sa vydala za partizána Bélu Egera. Spoločne sa odsťahovali do Prešova, kde sa im narodila dcéra Marianne. V roku 1949 sa však odsťahovali do USA. Neskôr sa im narodili ďalšie dve deti – dcéra Audrey a syn John. Jej najstaršia sestra Magda, s ktorou prežila Osvienčim, sa odsťahovala do Baltimoru, jej druhá sestra Klára odišla do Austrálie, až do jej smrti sa stretávali. „Pred niekoľkými rokmi som sa stretla s ďalšími ľuďmi, čo prežili. Bolo to v Sydney. Oslávili sme to zemiakovou polievkou, haluškami a bryndzou. Už všetci zomreli. Ja som bola z nich najmladšia…“

Edith sa rozhodla svoj život zasvätiť psychológii a ako 42-ročná získala doktorát na Texaskej univerzite. Dodnes pôsobí ako psychoterapeutka. V súčasnosti žije v Kalifornii, v San Diegu, kde vedie súkromnú ambulanciu. „Uvedomila som si, že skutočnú slobodu možno nájsť iba odpúšťaním. Takže som obrátila svoj život a začala sa venovať psychológii.“ Pred rokmi sa vrátila naspäť do Osvienčimu.

Nevedela si odpustiť, že práve ona prežila. Dnes však vraví, že láska a strach nemôžu spolu existovať. „Odmietam žiť v strachu. Báť sa len učíme. Rodíme sa s láskou a radosťou. Treba robiť vždy všetko preto, aby sme odpúšťali a boli lepšími.“ Minulého roku vydala knihu s názvom Voľba. Je o prežití holokaustu, prekonávaní väzenia mysle a o nájdení slobody bez ohľadu na minulosť.

Čo mi nedá spať – Nechajme sa poučiť…

Nezažila som druhú svetovú vojnu, Pražskú jar a ani Nežnú revolúciu. Našťastie. Som porevolučné dieťa. Všetko, čo som sa dozvedela či naučila, viem z kníh a rozprávania. Najmä mojej babky. Bola len o rok staršia ako Edith Eger. Pamätám si, ako mi rozprávala príbehy z vojnových čias. Pochádzala z lazov a každé ráno ju s ostatnými deťmi naložili do auta a viezli kopať zákopy. Nemci stáli nad nimi s namierenými puškami, nikdy nevedeli, či sa domov vrátia…

Keď som oslovila pani Edith Eger, nerobila som si veľké nádeje, že mi odpovie. Po mesiaci mailovania sa mi podarilo s ňou skontaktovať. Aj keď sa mi priznala, že pre médiá už neposkytuje žiadne rozhovory, rozhodla sa mi odpísať. „Mala som potrebu vám odpovedať, aby ste toto posolstvo mohli šíriť ďalej v mojom rodnom meste.“  

Jej príbeh ma hlboko zasiahol. Pri písaní článku  som musela otvoriť predsa tie najtemnejšie kapitoly histórie. Tento príbeh nie je len pre ľudí, ktorí zažili okupáciu či revolúciu. Je najmä pre mladú generáciu, do ktorej patrím aj ja. Aby sme si uvedomili, že nesmieme dopustiť, aby sa ešte niečo podobné opakovalo. Mali by sme sa poučiť z histórie a životného príbehu dievčaťa, ktoré prežilo tie najstrašnejšie chvíle, aké si ani nedokážeme predstaviť.