Východniar učí slovenčinu Kórejčanov v Kórei

Kórejská republika (Južná Kórea) v marci patrila k najviac postihnutým krajinám koronavírusom na svete. Našťastie sa im podarilo dostať nákazu pomerne rýchlo pod kontrolu. Na Katedre českých a slovenských štúdií na Kórejskej univerzite zahraničných štúdií neďaleko Soulu pôsobí východniar Gabriel Lukáč. Porozprával nám o tom aké to je učiť slovenčinu v krajine ázijského tigra, o opatreniach počas pandémie, ale i to, prečo je kórejčina tak náročný jazyk.

Gabriel Lukáč pochádza z Levoče. Doktorandské štúdium ukončil na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach pred tromi rokmi. Následne pôsobil na univerzite ako asistent, kde vyučoval slovenský a anglický jazyk.

Šikovným šťastie praje a mladý východniar dostal príležitosť vycestovať do Južnej Kórey. Prešiel výberovým konaním a už druhý rok pôsobí ako lektor slovenského jazyka na Kórejskej univerzite zahraničných štúdií v provincii Gyeonggi (predmestie Soulu).

Odišiel za prácou

Vianoce oslávil na Slovensku, keďže však musí pracovať, v polovici februára opäť vycestoval do Kórey. V tom čase sa nákazy koronavírusom neobával.

„Moja manželka s deťmi však ostala na Slovensku. Nedávno sa nám narodila dcérka a nechceli sme ju vystavovať samotnej nákaze (v tom čase sa hovorilo, že koronavírus ohrozuje nielen starších ľudí, ale aj deti). S tak malými deťmi sa všeobecne neodporúča cestovať.“

Gabriel vraví, že Kórea nemá problémy so zdravotnou starostlivosťou a nebolo by od neho ani profesionálne, ak by utekal resp. nevycestoval. „To by som musel dať výpoveď. Ja som tu normálne zamestnaný a platím si zdravotné poistenie, dane a pod. Mám tu všetky vymoženosti ako ktokoľvek iný, kto tu žije.“

Reagujú prudko

Ohniskom nákazy sa v marci stalo štvrté najväčšie mesto krajiny Daegu. Vypuknutie epidémie sa spájalo s náboženským hnutím Sinčchondži. Vírus sa v kostoloch tohto kresťanského hnutia, ktoré sa často označuje za sektu, začal šíriť po tom, ako sa na bohoslužbách zúčastňovala infikovaná 61-ročná žena. Líder kresťanskej sekty vyhlásil ešte v čase, keď bol vírus izolovaný na niekoľko ojedinelých prípadov, že členovia jeho sekty sú chránení a nemôžu sa nakaziť. Zakázal dokonca na bohoslužbách nosiť rúška. Žena tak prišla do styku so stovkami ľudí.

„Našťastie sa im to celkom podarilo udržať a nastal útlm. V posledných dňoch sa vyskytlo ďalšie lokálne ohnisko nákazy vo štvrti Itaewon, ktorá je známou kozmopolitnou štvrťou Soulu s barmi a tanečnými klubmi. V Kórei sa však vždy snažia vypátrať cestu prenosu. Ak zistia z koho na koho sa to prenáša a infikovaných ľudí umiestnia do karantény, považujú situáciu za stabilizovanú.“

Gabriel vraví, že Kórejčania reagujú vo všeobecnosti na veci prudko. To znamená, že ak chcú urobiť radikálne rozhodnutie, tak ho urobia. „Nemám však pocit, že tu boli prijaté až také prísne opatrenia ako na Slovensku. Či je to správne, alebo nie si určite nedovolím posudzovať. Kórejčania sa však necítia byť nejak extra obmedzovaní.“

Hľadajú cestu prenosu

V ázijských krajinách je základom, aby sa dopátrali k ceste prenosu, a tak situáciu stabilizovať.

„Napríklad na Taiwane bol prípad, že človek priletel lietadlom a mal byť dva týždne v karanténe. V noci však zaspal a vybil sa mu telefón. Ráno sa zobudil, zapol mobil a  našiel tam množstvo správ od miestnych autorít, že čo sa deje. O pol hodinu mu klopala na dvere polícia, či je naozaj doma. Dávajú tu naozaj obrovský pozor na to, aby človek dodržiaval karanténu. Absolútne sa tu však nerieši či vám môžu, alebo nemôžu zasahovať do súkromia. Začali sledovať telefóny, a takisto aj kreditné karty, aby prípadne zistili s kým prišiel človek do kontaktu. Vďaka tomu si však zdraví ľudia môžu užívať väčšiu slobodu pohybu a ísť napríklad do reštaurácie alebo ku kaderníkovi.“

Neboli zatvorené ani letiská. Človek, ktorý priletí sa musí testovať. Rúška sú povinné len v niektorých situáciách, napríklad pri ceste metrom. Vonku ich podľa Gabriela niektorí nosia, iní zas nie. V obchodoch sa to snažia celkom dodržiavať.

„Nosenie rúška je však v Kórei bežnou súčasťou života. Ak máte napríklad chrípku, dáte si rúško, aby ste nedýchali studený vzduch a zbytočne neohrozovali ľudí vo svojom okolí. Na každom kroku sa tiež nachádza dezinfekcia. Kórejčania celkovo, a to nielen v čase pandémie, dbajú na osobnú hygienu. Sú dosť pedantní.“

Kórejčania po slovensky

Predtým ako do krajiny ázijského tigra vycestoval, bol informovaný vedením univerzity, že vyučovanie v letnom semestri sa posúva o dva týždne a bude prebiehať prostredníctvom online kurzov. Ešte pred jeho príletom boli zatvorené všetky školy, zrušené športové a kultúrne podujatia. Väčšina firiem prešla na home-office.

„Nedávno prišlo nariadenie, že sa môžeme rozhodnúť, či vo výučbe budeme pokračovať online alebo offline. Takisto aj žiaci, ktorí sa na to cítia, môžu prísť do školy. Zvyšným napríklad tým, čo bývajú vo vzdialenejších provinciách budeme hodiny streamovať.“

Zaujímalo nás, ako komunikuje so svojimi kórejskými študentmi. Napodiv sme zistili, že po slovensky. „Nehovorím, že všetci ovládajú náš jazyk skvele, ale snažia sa. Na univerzite sa vyučujú takmer všetky väčšie svetové jazyky. Určite každý, na ktorý si spomeniete.“

Nie každý zo študentov, ktorý chodí na katedru sa túži učiť slovenčinu alebo češtinu. Gabriel nám vysvetlil, že sú tam dva typy študentov.

„Napríklad sa študent hlásil na svoj vytúžený odbor, ale neprijali ho. Pre dobrý kredit univerzity ju však aj napriek tomu chce navštevovať. Za hlavný odbor si teda zvolí české a slovenské štúdiá a za vedľajší odbor ten, na ktorý sa hlásil. Zabije dve muchy jednou ranou. A potom sú tu tí, ktorí majú povedzme rodinu na Slovensku alebo v Česku a chcú sa učiť tieto jazyky.“

Podľa neho je to zaručene lepšia alternatíva. Južná Kórea predsa patrí medzi najvýznamnejších investorov na Slovensku. „Škola mu vie pomôcť nájsť si prácu v našej krajine. Neučí sa len jazyk ako taký, ale naše štúdium je zamerané aj kultúrne a prakticky. Študentov vieme poslať na stáže do firiem na Slovensku, semestrálne či letné pobyty. Je to pre nich dobrý základ.“

Inak oslovíš staršieho brata, inak mladšieho brata

Kórejčina vo všeobecnosti patrí k náročnejším jazykom. „Ak by som bol v hocijakej inej krajine dva roky, určite by som ich jazykom rozprával lepšie, ako teraz po kórejsky. Písmo nie je až také ťažké na pochopenie. Čo zvuk, to znak. Určite sa to nedá porovnať s čínskym, kde sa v znaku neodráža výslovnosť. V kórejčine je náročný napríklad slovosled, majú ho úplne iný ako my. Naša veta sa skladá: podmet, prísudok, objekt a u nich to je podmet, objekt, prísudok. Sloveso je vždy na konci. Takisto majú úplne iný systém vykania. Myslím, že historicky mali až osem druhov zakončenia slovies, z ktorých sa štyri až šesť používa dodnes.“

V kórejčine by ste inak tykali staršiemu bratovi, ako mladšiemu. Inak komunikovali so starým otcom ako s kolegom či učiteľom. „Človek možno niečo po kórejsky povie, ale rozumieť je už ťažšie.“

Podľa Gabriela Kórejčania angličtinu celkom dobre ovládajú, no hovoriť ňou veľmi nechcú.

„Podobne ako v Japonsku alebo Číne je tu veľmi dôležité, ako sa človek verejne prezentuje. Kórejčania túto životnú filozofiu označujú slovom kibun. Toto slovo nie je ľahké preložiť do slovenčiny. Zjednodušene môžeme povedať, že zásadou Kórejčanov je žiť vo vzťahoch, ktoré navonok pôsobia harmonicky. Človek by mal rešpektovať spoločenské autority a vyhýbať sa konfliktom. Nemôže napríklad verejne uraziť iného človeka alebo zosmiešniť sám seba. Oni tomu hovoria, že človek nemôže stratiť svoju tvár. A s tým súvisí aj angličtina. Boja sa, že urobia chybu a zosmiešnia sa. Druhá vec je aj spomínané vykanie. Na základe komunikácie v kórejčine viete rýchlo zistiť, ako je človek spoločensky zaradený. V angličtine to tak nefunguje. Rovnako komunikujete s vysokoškolským profesorom, kamarátom či kolegom.“

Všetko funguje…

Kórejská republika, ako každá iná krajina sveta má svoje pozitívne aj negatívne stránky. „Ak sa chce človek niekde dostať stačí, že si stiahne appku a ide. Všetko sa dá vybaviť jedným mailom alebo telefonátom. Na univerzite som nikdy neriešil, či mi zaplatia cestovné, alebo či budem mať papier, keď si budem potrebovať niečo vytlačiť. Možno sa zdá, že to sú banality, ale tu všetko funguje. Je to krajina s obrovským ekonomickým rozvojom, čo však so sebou nesie aj istú daň.“

O Kórei je známe, že je to jedna z krajín s najnižšou pôrodnosťou. „Ľudia si tu ako keby odvykli mať deti. Neustále pracujú, robia šialené nadčasy. Nie je tajomstvo, že ľudia si niekedy kvôli prepracovanosti siahnu na život. Vysoké nároky sú na jednotlivcov kladené už od útleho veku.“