Zaslúženú slávu mu nepriniesol ani Winettou
Výtvarník T. Schnitzer napriek svojmu nespornému talentu a dielu, ktoré po sebe zanechal, upadol do zabudnutia. Košičanove ilustrácie sprevádzali generácie čitateľov dobrodružnej literatúry.
Výtvarná obec si ho však nepamätá. Keď prišli problémy, nikto o neho ani nezakopol, celoživotné dielo vynikajúceho ilustrátora skončilo na ulici.
V roku 1965, teda pred 56 rokmi, vypukol medzi čitateľmi dobrodružnej literatúry na Slovensku ošiaľ. V tom roku vyšli v edícii STOPY vydavateľstva Mladé letá tri diely románu Karla Maya – Winnetou. Vydaniu „povinného čítania“ mladej generácie predchádzali jeho sfilmované verzie i film Poklad na Striebornom jazere s nezabudnuteľnými Pierrom Briceom v úlohe šľachetného náčelníka Apačov a Lexom Barkerom, predstaviteľom jeho „bieleho brata“ Old Shatterhanda.
Vráťme sa však k slávnym knihám Karla Maya, no nielen jeho. Bez ilustrácií Košičana Teodora Schnitzera (1933 – 2003) by neboli pre celú generáciu tým pravým dobrodružným čítaním. Kým ilustrátora pred pár rokmi znovu neobjavili nadšenci z netypickej bratislavskej galérie „TOTO! je galéria“, jeho meno si možno vygooglili iba tí, ktorých neprestali fascinovať mayovky, stevensonovky či cooperovky.
Dnes meno Teodora Schnitzera nie je v žiadnych oficiálnych publikáciách. Pozabudla naňho aj Východoslovenská galéria v Košiciach, ktorá v 80. rokoch minulého storočia vydala prehľad výtvarných umelcov pochádzajúcich z východného Slovenska.
[ad][/ad]Kamaráti ho volali Dodo
Uznávaný predstaviteľ východoslovenského výtvarného umenia druhej polovice minulého storočia, vynikajúci košický maliar a grafik Július Hegyesy (1933 – 2018), bol nielen Schnitzerovým spolužiakom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ale patril aj medzi jeho priateľov.
Okrem piatich rokov strávených v jednej izbe na študentskom internáte na Kapitulskej ich spájal aj fakt, že obaja pochádzali z Košíc a obaja mali maďarské školy. Július Hegyesy dokonca robil „spojku“ medzi Schnitzerovou mamičkou a Dodom, ako Teodora Schnitzera volali kamaráti, a z domu mu nosil balíčky.
„Môžem iba neustále opakovať, že to bol výnimočný talent, veľmi precízny a veľmi pracovitý. A to celý život. Až na to obdobie, keď musel ísť na liečenie. Tým sa pre neho svet zrútil,“ spomínal v rozhovore, ktorý sme uverejnili v máji 2016 pri príležitosti výstavy venovanej Teodorovi Schnitzerovi v Košiciach. Boli to dovtedy i odvtedy jediné dve výstavy venované tomuto významnému, no neuznanému výtvarníkovi.
Podľa J. Hegyesyho bol Dodo jedným z najvýznamnejších Hložníkových študentov: „Keďže ich bolo v jednom ateliéri veľa a navzájom sa rušili, profesor Hložník mu dokonca umožnil robiť doma a chodiť k nemu s prácami na korekcie. Takéto privilégium nemal okrem neho nikto.“
To, aký bol Schnitzer vitálny a osobitý, dokreslil aj ďalšou spomienkou: „Občas, keď sa nám zvýšili peniaze, sme chodili do kina a po predstavení sme sa stretli na izbe. Tam nám začal rozprávať dej, ale videný jeho očami, takže sme ten film vlastne zažili dvakrát… Bol taký zaujímavý, že ho chodili počúvať aj študenti z iných ročníkov.“
Riskovali, že ich vyhodia
Faktom však je, košický prízvuk a maďarské školy Košičanom v Bratislave robili problémy: „Na teoretické prednášky sme chodili s hercami, naším spolužiakom bol aj Štefan Kvietik. Keď prišli skúšky, oni sa rozrozprávali a my sme ledva povedali jednu vetu,“ zaspomínal si J. Hegyesy. Hoci boli výtvarníci, dôležitejší než prax bol vtedy marxizmus. A oni z neho odmietli ísť na skúšku.
„Bola to v tých rokoch odvaha, riskovali sme, že nás vyhodia zo školy. Ale nedalo sa to vydržať. Pred nami boli herci, potom sme ťahali otázky my. Viete si predstaviť, ako sme po nich vyzerali. Keď prišiel na rad Schnitzer a skúšajúcej súdružke povedal s maďarským prízvukom, že nerozumel otázke, rozčúlila sa tak, že nás všetkých vyhodila. Urazilo nás to a odmietli sme ísť na ďalší termín,“ podotkol s úsmevom, hoci priznal, že vtedy im veľmi do smiechu nebolo.
Mali však šťastie na dobrých, múdrych a voľnomyšlienkarských učiteľov: „Nakoniec nám so Schnitzerom povolili extra skúšku, prihovoril sa za nás aj prvý rektor Vysokej školy výtvarného umenia Ján Mudroch. Ja som povedal asi dve vety, Dodo však mlčal. Boli to však vynikajúci ľudia a skúšku nám dali.“
Človek ani nezbadá…
Július Hegyesy rázne poprel klebety o tom, že Schnitzer bol na vysokej škole drogovo závislý: „Poznám jeho život počas štúdií, až kým sa v piatom ročníku neoženil. Dovtedy sme boli deň a noc spolu. Neviem, kto a prečo o ňom rozširuje reči, že už vtedy bral drogy.“
Podľa Hegyesyho manželky Milky, postupný pád do závislosti mohla zapríčiniť mimoriadna Schnitzerova senzitivita, posadnutosť snahou o dokonalosť a veľké pracovné vyťaženie: „Okrem alkoholu si začal pomáhať aj liekmi. A čo je ľahšie, ako si dať niečo na povzbudenie a zapiť to vínom. Človek ani nezbadá a je z toho návyk. Mohla to byť jeho barlička. Nie preto, že hľadal opojenie, ale preto, aby si predĺžil čas výkonnosti.
Július Hegyesy si však myslí, že ak by sa vrátil do Košíc, nemuselo sa to stať. „Mal tu dobrých rodičov a zázemie, nech by sa dialo čokoľvek, tu by sme ho nenechali tak padnúť. O Schnitzerovi však v Bratislave málokto niečo vedel, on sa neukazoval v spoločnosti, nikomu sa nenatískal, venoval sa svojej robote. A to tak precízne, ako nikto pred ním. Je to európsky formát, ten chlap. Ale keď prišli problémy, nikto o neho ani nezakopol.“
Zabudli naňho
„Viete si predstaviť, že keď urobil 20 ilustrácií k jednej knihe – a on ich pritom robil dvojmo, trojmo, až kým nebol spokojný – a celkovo urobil vyše 100 kníh, koľko ilustrácií po ňom ostalo? A zrazu to všetko ktosi zbalí a vyhodí na ulicu?“ s ťažkým srdcom hovorí J. Hegyesy o období, ktoré znamenalo začiatok umelcovho konca a stratu množstva jeho prác.
Schnitzer sa totiž v 90. rokoch rozhodol zbaviť závislosti a odišiel na dlhodobé liečenie na Prednú horu. Strávil tam rok, ale keďže po rozvode žil sám a neplatil nájomné, z bytu ho deložovali a všetky jeho veci vyložili na ulicu. „Buď si to ľudia rozobrali, alebo hodili do smetí. Celoživotné dielo!“
Zarážajúce pritom podľa Hegyesyho je, že nech už bol v akomkoľvek stave, vydavateľstvo, ktoré žilo z jeho ilustrácií, na neho zabudlo. „Vymenilo sa osadenstvo, noví ho už nepoznali. A on nebol z tých, aby sa natískal kvôli robote, skôr čakal, že si na neho spomenú.“
Ak nemáš známych, si nikto
„Žiaľ, musím povedať, že u nás je taká prax, že ak človek nemá patričný okruh známostí, dopadne ako Schnitzer. Síce prácou prekonal mnohých, ale upadol do zabudnutia, pretože nemal obchodného ducha, ktorý
v tejto dobe výtvarník potrebuje. A je to aj silné memento pre budúcich výtvarníkov. Nestačí robiť, treba si svoje meno aj budovať. Maľovanie je druhoradé,“ ironicky poznamenal J. Hegyesy. Dúfal však, že Východoslovenská galéria alebo súčasní kunsthistorici „objavia“ dielo tohto umelca a aspoň posmrtne mu splatia to, čo mu výtvarná obec dlhuje.
Sám si napriek všetkému na Schnitzera uchováva pekné spomienky: „Zažil som v živote všelijaké veci, ktoré ma utvrdili v tom, že človeku stačí, ak si poskladá život z malých radostí. Tie veľké sa často ukážu falošné. Ostali mi spomienky na to, ako sme spolu existovali na internáte a v ateliéroch, ako som sa o ňom rozprával s jeho mamičkou a nesmierne ma tešia študentské práce, ktoré sme si vymenili. Mám od neho litografie, ktoré sú jednou z najťažších výtvarných grafických techník, a z prvého a druhého ročníka také kresby, ktoré niektorí výtvarníci neurobia do smrti…“
(VH)
TEODOR SCHNITZER (1933 – 2003)
Slovenský ilustrátor a grafik Teodor Schnitzer sa narodil 26. novembra 1933 v Košiciach, kde aj absolvoval maďarské gymnázium. V rokoch 1953 – 1959 študoval v Bratislave na VŠVU grafiku v ateliéri Vincenta Hložníka. Od roku 1961 sa venoval typografii, grafickému dizajnu a ilustrácii, ku koncu života aj tvorbe šperkov a miniatúrnych autorských objektov. Medzi rokmi 1955 – 1977 vytvoril ilustrácie k takmer 120 knihám.
V 60. rokoch napríklad ilustroval kultové knihy Vinnetou Karla Maya, Lovec jeleňov a Posledný Mohykán J. F. Coopera, Vlčiak Kazan L. Stevensona, ale aj knihy Veľký Gatsby od F. S. Fitzgeralda, Robotníci mora od Victora Huga. Jeho špecifickým rukopisom je tzv. „nitroryt – škrabaná štetcokresba“, pri ktorom vlastnoručne vyrobenými nástrojmi doslova vyškrabával bielu stopu do nanesenej čiernej vrstvy.
V 80. rokoch bojoval so závislosťou od alkoholu a liekov. Po dlhom liečebnom pobyte sa z nej dostal a do konca života ostal „čistý“, ale zabudnutý vydavateľmi aj kunsthistorikmi. Zomrel v Bratislave v septembri 2003.
[ad2][/ad2]
