Zažil som Kurdistan. Krajinu bez svetlých zajtrajškov

Pátrať po príbehoch masového vraždenia náboženskej skupiny jezídov bojovníkmi z extrémistickej skupiny Islamský štát (IS) a nahliadnuť pod pokrievku aktuálneho diania tesne pred aspoň formálnou porážkou moslimských radikálov. S takýmto zámerom som sa pred vyše mesiacom vybral do severného Iraku, teda územia známeho ako iracký Kurdistan.

Prichádzam tam pár dní pred dlhoočakávaným referendom. Kurdi sú najväčším národom na svete bez vlastného štátu, a tak vkladali do výsledkov ľudového hlasovania obrovské nádeje. Ulice sú husto vyzdobené kurdskými vlajočkami a množstvom plagátov s jednoznačným odporučením hlasovať „áno“. 

Bulvármi hlavného mesta Erbíl pochodujú desaťtisíce nadšených skandujúcich ľudí, ďalšie tisíce skandujú z áut. „Kurdistan free,“ znie jednoduchou angličtinou z úst nejedného nadšeného Kurda. Aj keď celý svet žiadal Kurdov, aby referendum odložili, rozbehnutý vlak bol už nezastaviteľný. Výsledok? Takmer 93 percent za samostatnosť, účasť 72 percent. Oslavy pokračujú, atmosféru dopĺňajú nekonečné ohňostroje, bohužiaľ často v rukách neskúsených ľudí. Aj taký je Irak… 

Žijú dneškom 

„Život tu je akoby jednoduchší. Ľudia neriešia, čo bude o rok, ale žijú dňom, ktorý je dnes. Čo bude zajtra, bude… Už sú roky zvyknutí, že žijú vo vojne. Hocikto vám tu povie, že nevie, kedy tu kto umrie. Preto žijú tým, čo je,“ vraví pohľadom stredoeurópana o živote v Iraku Češka Šárka. V severoirackom Duhoku žije s miestnym manželom a pomáha genocídou postihnutým jezídom. Tí si prešli počas invázie Dáiš v auguste 2014 peklom. Ich náboženstvo nemá knihu, z pohľadu islamských radikálov preto ich viera v samozvanom kalifáte nebola prípustná. 

„Malé deti vycvičili na detských vojakov, ženy zotročili a znásilňovali, mužov zabili,“ zhrnul Khalil, čo sa dialo v jezídskych rodinách po príchode militantov z IS. 

Khalil je jezíd. Spolu s ďalšími desiatkami tisíc jezídov sa mu podarilo ujsť do Sindžárskych hôr. 

Odtiaľ im po niekoľkých dňoch vytvorili koridor cez púšť do Sýrie, ktorým sa dostali do bezpečia. Dnes Khalil pracuje v organizácii Yazda, ktorá pomáha jezídom trpiacim v  utečeneckých táboroch. 

Mohli byť Dubajom?  

Severoiracký kurdský autonómny región je na rozdiel od zvyšku Iraku veľmi priateľský pre turistov. Bezproblémové získanie víz, starobylé pamiatky, nádherné hory, milí a otvorení ľudia, bohatá ponuka hotelov, v porovnaní s okolím aj dobrá bezpečnosť a ceny. Porcia jedla v reštaurácii, ktorú nevládzete zjesť, za tri eurá, lokálna verzia fastfoodového kebabu maximálne euro. Peňaženka tu doslova zaplesá fajčiarovi. Na rozdiel napríklad od susedného Iránu tu v špeciálnych kresťanských obchodoch kúpite aj pomerne lacný alkohol.  V uliciach najväčších miest vidieť desiatky nedostavaných moderných komplexov, v dedinách tiež dosť nedostavaných rodinných domov. „Mohli sme byť Dubajom, no potom prišiel Islamský štát a peniaze už nie sú,“ vysvetľuje nejeden miestny v rozhovore pri presladenom čaji. 

Napriek potenciálu v podobe bohatých zásob ropy sa „dubajská“ vízia začala Kurdom beznádejne strácať počas posledných týždňov. Zmarilo ju práve referendum o nezávislosti.

Na vlastnej koži som pocítil životné motto Iraku „žijeme pre dnešok“ v posledný deň. Nie plánovane posledný, jednoducho posledný. Krátko po prebudení som sa dozvedel nemilú správu. Oblasť Sindžáru, kde prebehla v roku 2014 genocída náboženskej skupiny jezídov, sa v priebehu noci dostala pod správu Iraku a milícií Hašd aš-Šábí, ktoré podporuje Irán.

Pritom severoiracký Kurdistan až do referenda fungoval de facto ako samostatný štát. Mal vlastnú armádu, políciu či vízovú politiku. Spoločnú s Irakom mali nanajvýš menu.

Posledný čaj 

Moja misia v Kurdistane sa preto náhle končí a čaká ma presun na juh. Za 48 hodín stratili irackí Kurdi takmer všetky ložiská ropy, ktoré sú pre nich hlavným zdrojom príjmov.

Dávam si posledný presladený čaj a verím, že Turci ešte svoje vyhrážky o uzavretí hranice nenaplnia. Následné niekoľkohodinové čakanie na hranici bez akéhokoľvek náznaku posunu mojím obavám nahráva. Našťastie sa nenaplnia, za zdržanie môžu kontroly „biznismenov“ , ktorí sa v Turecku živia predajom lacných irackých cigariet.  

Kým na začiatku vyzeral plebiscit ako víťazné ťaženie prezidenta regiónu Masouda Barzániho, dnes vyvoláva dojem, že išlo o populistické zneužitie národnostnej karty pred plánovanými novembrovými voľbami, ktoré sa už neuskutočnia. Na ako dlho pochoval dlhoročný bojovník za Kurdistan Barzání kurdské nádeje na dobrý život a samostatný štát, ukáže až čas. 

foto: Matej Šulc