Aké boli Vianoce východniarov v cudzine

Mnohí východniari žijúci v zahraničí si veselé Vianoce a najmä šťastný  a zdravý  nový rok popriali len cez telefón. Príchod do rodnej krajiny im prekazila pandémia. Na jednom sa však zhodnú všetci. Tradície dodržujú aj ďaleko od domova a najviac im chýba rodina. 

V Španielsku už niekoľko rokov žije Košičanka Mária. „Pred pár mesiacmi som začala pracovať pre spoločnosť Svet obálok ako zákaznícka podpora pre španielsky a slovenský trh. Je to úplne super, že človek navzdory týmto ťažkým časom má možnosť pracovať aj z pohodlia domova a pritom nestratiť príjem.“

Výhodu toho, že býva v Badalone na Costa Brava (oblasť Katalánsko), vidí aj v tom, že počas celého roka sa teší z krásneho počasia. Na Vianoce však chcela byť samozrejme doma s rodinou a priateľmi. „Na Slovenku som bola naposledy v auguste. Po návrate som si zabookovala letenku na 13. decembra. Predpokladala som, že priletím ako ježibaba na metle, na Luciu, ale čo osud nechcel – zrušili mi let. Ale netlačila som na pílu a nehľadala ďalšie možnosti ako ísť domov. Vzhľadom aj na to, že som v nijakom prípade nechcela ohroziť rodičov, keďže môj tatino má už 78 rokov.“

„Vykakané“ darčeky

Katalánsko má trochu iné zvyky ako zvyšok Španielska. „Je tu známe a veľmi obľúbené drevené polienko, tzv. Cagatio, ktoré 24. decembra  ,vykaká darčeky‘. Deti ho však musia počas Mikuláša ísť hľadať do okolitého lesíka a potom počas celého decembra až do Štedrej večere kŕmiť či už mandarínkami, orieškami alebo cukrovinkami. Keď dieťa zaspí, rodičia, samozrejme, pre nabudenie väčšieho efektu, nechajú omrvinky pri Cagatiovi, aby si dieťa myslelo, že počas noci sa vynikajúco napapalo. Čím viac papá, tým viac darčekov je možné očakávať.“

Keďže býva v mexicko-slovenskej domácnosti,  piekli aj typické tradičné slovenské koláče. Linecké kolieska aj medovníčky. „Na nákup ingrediencií na naše klasické slovenské jedlá ako kapustnica, bobaľky, oblátky sme šli do Barcelony. Je tu niekoľko ruských, poľských a česko-slovenských obchodíkov. V tom sme mali šťastie, pretože nájsť kyslú kapustu v Španielsku je zázrak.“

Tatranský čaj aj tequila

Košičanka prezradila, že  nielen kyslá kapusta, ale aj mak je menej dostupná surovina. „Nie je u nich zvykom ho dávať do jedál. K slovenskej klasike nemohol chýbať ani zbožňovaný zemiakový šalát a rybka. Aby náš domáci nebol ukrátený, tak prichystal tzv. mole a bacalao. K prípitku sme mali náš tatranský čaj a na konci domácu tequilku.“

Pandémia koronavírusu ju počas roka finančne príliš neovplyvnila. „Pracovala som pre spoločnosť v sektore turizmu a v Španielsku najviac utrpel práve ten. Od apríla celá spoločnosť dala svojich zamestnancov na podporu. To predstavovalo 70 percent platu, ktorý som bežne dostávala a popritom som sa tak nenarobila. Mala som veľa voľného času a celý Netflix už mám napozeraný odpredu dozadu.“

Posledné mesiace sa vrátila  k činnostiam, na ktoré pominulé roky zanevrela. „Vyrábala som macrame, lapače snov, kabelky, detské hračky… Výhoda bola tá, že som mala vo svojom okolí širokú škálu ľudí, a tak som ich mojimi kreáciami obdarovala.“

Pokračovanie článku je na ďalšej strane.

Pernikárka v USA

Petra pochádza zo Sečoviec. Už odmala snívala, že raz vycestuje za veľkú mláku. „Táto krajina ma lákala najmä zo seriálov a filmov. Momentálne žijem v Chicagu, ale človek nikdy nevie, stále ma to drží jednou nohou v krajine, kde som vyrastala.“

Východniarka pečie malé umelecké diela. Hovoríme o medovníkoch. „S ich pečením som začínala v chicagskej česko-slovenskej komunite. Postupne som ich rozposielala po celých Spojených štátoch.“

Z jej medovníkov sa dnes tešia ľudia v Texase, Kalifornii, na Floride aj v New Yorku. „Pečiem ich na rôzne príležitosti, ale v predvianočnom čase som asi najviac ,busy‘.“

Pred troma rokmi bola oslovená Moravským spolkom v Chicagu, aby vyrobila perníčky na vianočný stromček pre Českú republiku k téme: Vianoce po celom svete (Christmas around the world). „Moje perníky viseli na stromčeku v chicagskom múzeu vedy a priemyslu (Museum z Science and Industry). Boli tam stromčeky až zo 40-tich krajín.“

Vďaka tomu sa perníky dostali do pozornosti širokej verejnosti a o zákazky nemala núdzu. V súčasnosti  sa jej jedlé umelecké diela nachádzajú aj v Národnom českom a slovenskom múzeu a knižnici v Iowe (National Czech and Slovak Museum  & Library). Dostali sa aj na slovenský generálny konzulát v New Yorku a bola tiež oslovená slovenskou školou v Chicagu ( Slovak Academy z Chicago), aby vytvorila perník aj pre exprezidenta Andreja Kisku.

S rodinou cez skype

Vianoce trávila úplne rovnako ako na Slovensku. Od rána spolu s rodinou pozerali rozprávky a varila sa štedrovečerná večera. „Kapustnica, ryba, šalát, bobaľky, oblátky s medom a aj mačanka nesmeli chýbať. Po večeri sme išli do kostola Českej misie. Spomínam si však na to, že keď dcéra bola mladšia, divili sa jej spolužiaci, že Vianoce oslavuje v iný deň ako oni. Aj tento rok sa budeme s rodinou na Slovensku spájať cez skype.“

Keďže Petra pracuje z domu, rok pandémie koronavírusu sa jej od iných veľmi nelíšil. „Až na to, že to bolo cítiť na mojom biznise. Nešlo to ako po minulé roky. Viac času trávil doma aj manžel a takisto aj dcéra. Majú domácu výučbu.  Zaujala som k tomu postoj, že musíme vydržať a potom bude lepšie.“

Najviac jej počas roka chýbali výlety, stretávanie sa s ľuďmi, česko-slovenské pikniky, ale aj koncerty, ktoré sa často konajú pred Vianocami.

V Kanade do roka a do dňa

Do Kanady sa pred deviatimi rokmi odsťahovala Prešovčanka Ivana. Zaviala ju tam láska. „Ozvala som sa už dnes svojmu manželovi na inzerát. V júni 2011 som mu napísala a v júli som už dovolenkovala. Nabralo to dosť rýchly spád.“ Vraví, že je to možno šialené, ale láske nerozkážeš. Mali svadbu presne rok potom, ako odpísala na inzerát.

Ivana pracuje ako vedúca kancelárie vo firme na výrobu súčiastok pre ťažné stroje. Bývame v Chilliwack – Britská Kolumbia, je to asi hodinu od Vancouveru. Stále sa cítim ako východniarka. Kanaďanka som len na papieri,“ smeje sa.

Ivanin manžel je Slovák a aj preto oslavujú Vianoce vždy po slovensky. „24. decembra sme mali klasicky kapustnicu, šalát, rezne (kuracie, bravčové a tiež z lososa). Darčeky si tiež pravidelne rozbaľujeme 24. decembra. Piekla som tradičné koláče a počas sviatkov tak ako aj na Slovensku sme pozerali telku, pili, rozprávali sa a leňošili. My máme v práci zavreté celé vianočne sviatky, otvárame až v novom roku. Teda máme pokoj, ako sa patrí.“

Chýbala jej spoločnosť

Tento rok sa od minulých líši v tom, že po minulé roky Vianoce oslovovali spoločne s dospelými deťmi jej manžela. „Nemohli prísť kvôli korone, ale strávili sme ich aspoň so psíkom Baileym. Tradície si zachovávame, okrem navštevovania. Bohužiaľ, taká je situácia.“

Počas celého roka jej najviac prekážalo, že sa nemohla v takom rozmedzí stretávať s ľuďmi. „Som veľmi spoločenský typ a to mi chýba. Okrem rodiny a kamarátov, samozrejme. Hlavne, ak má niečo človek zakázané a nemôže  to robiť, tak to chce zrazu veľmi. Kanaďania s tým majú naozaj problém, pretože nie sú zvyknutí, že im niekto niečo nariaďuje a zakazuje.“

Najviac ju však mrzí, že tento rok mali do Kanady  na návštevu priletieť jej bratranci. Nuž, korona im to prekazila. „Všetky výlety sme museli odložiť na neurčito, a to aj cestu na Slovensko.“

Pokračovanie článku je na ďalšej strane.

Oblátky sú v Nemecku nedostatkový tovar

Na juhovýchod Nemecka, konkrétne do Bavorska, sa pred rokom a pol presťahovala Prešovčanka Júlia. „Manžel tu pracuje už sedem rokov. Staršia dcéra nastúpila do školy už tu v Nemecku a ja som s mladšou  na materskej dovolenke.“

Tak ako aj ostatní spomínaní východniari varili kapustnicu, rybu a šalát, piekli perníčky, no i kysnuté koláče. Dve tradície však nedodržujú. „Sú to vianočné oblátky a salónky, ktoré sme zatiaľ v Nemecku nenašli,“ smeje sa. Minulý rok boli počas sviatkov  na Slovensku. „Vtedy sme kúpili tri  škatule vianočných oblátok. Tie sme doniesli do Nemecka a podelili sa s nemeckými susedmi a kamarátmi. Veľmi im chutili.“

Z nemeckých vianočných tradícií  si zobrali varenie vianočného punču. „Nepíšeme ani  list Ježiškovi, ale  priania tzv.  Wunsch-Weihnachtskugel. Ide o  vlastnoručne vyrobenú vianočnú výzdobu z papiera, ktorá má tvar kruhu. Do nej napíšete svoje želanie a zatvorí sa to dvierkami. Takéto gule sa potom vešajú na vianočný stromček.“

Pokojné bavorské Vianoce

Počas roka ju najviac mrzelo, že sa nedalo ísť na Slovensko. „V Nemecku sa nešírila nervozita zo sviatkov, skôr naopak vládla tu radosť z Vianoc. V obchodoch, na cestách, v školách, v práci vládne pokoj a úcta k druhým.“

V Nemecku však je takisto lockdown, ktorý potrvá do 10. januára. „Zatvorili len textilné predajne. Ostatné obchody sú normálne otvorené, reštaurácie sú otvorené, ale musia baliť jedlo zákazníkovi so sebou. Deti do školy nastupujú až 11.januára. Život sa tu kvôli korone určite nezastavil. Pokiaľ nebol vyhlásený lockdown, všetky obchody boli otvorené, v reštaurácii sa dalo normálne najesť, chodilo sa do školy aj do práce. Štrajky boli aj tu, ale išlo o to, že ľudia chceli prestať nosiť rúška. V uliciach boli aj kvôli povinnému očkovaniu.“

Ukrajinské aj slovenské Vianoce

Ukrajinka Anna prišla na Technickú univerzitu v Košiciach študovať v roku 2014. V súčasnosti je doktorandkou na Strojníckej fakulte. „Chcela som sem prísť najmä kvôli tomu, lebo máme podobnú kultúru, tradície a mentalitu.“

Anna oslavuje Vianoce dvakrát. „Slovenské sviatky som oslavovala so svojím priateľom a jeho rodinou. Čo sa týka ukrajinských, tak u nás sa oficiálne oslavujú dva vianočné sviatky, od 24. do 25. decembra podľa západného katolíckeho obradu a od 6. do 7. januára podľa východného pravoslávneho.“

Dodáva, že tradície katolíckych Vianoc si ctia hlavne na západnej Ukrajine a tie sa od tradícií na Slovensku líšia len málo. „Moja rodina žije na východe Ukrajiny, v Charkove a tým pádom oslavujeme podľa pravoslávneho kalendára.“

Na Štedrý večer 6. januára nemôžu pracovať, musia sa totiž na sviatok pripraviť. „Treba upratať dom, okúpať sa a prestrieť stôl. Na stole by malo byť tradične 12 jedál – huspenina, pečená hydina, ryby. Určite na stole musia byť pšeničné alebo jačmenné krúpy s medom. Rodina sa večer zíde pri stole a začne jesť až potom, keď sa na oblohe objaví prvá hviezda.“

Koledovanie

Večer 6. januára chlapci a dievčatá navštevujú domovy a koledujú. Spievajú vianočné piesne, tancujú a prajú druhým zdravie a šťastie. „Častokrát som aj ja chodievala koledovať, za čo som dostávala veľa sladkostí.“

Epidémia koronavírusu ovplyvnila aj Annin život. „Musela som sa vzdať bežných vecí, obmedziť kontakty s rodinou a priateľmi. Na Štedrý večer nemohli  prísť domov a stráviť sviatok so svojimi rodinami a priateľmi. Napríklad moji rodičia nevedeli prísť ku mne na návštevu.  Som si však istá, že samotný duch veľkého sviatku vianočného dá nádej na lepšiu budúcnosť pre všetkých ľudí.“

Zo Slovenska na Ukrajinu a späť

Slovenska Anna ako jednoročné dievčatko sa s rodinou presťahovala na Ukrajinu. Desiatky rokov žila v dedinke Zelený Háj. V 90. rokoch sa však vrátila spolu s manželom a deťmi späť na Slovensko. V súčasnosti žijú v Košiciach. „Po tom, čo vybuchol Černobyľ sme mali možnosť vrátiť sa do rodnej krajiny. Využili sme šancu, no nepodarilo sa to všetkým. My sme mali šťastie. Chcela som pre svoje deti lepší život.“

Anna spomína na Vianoce na Ukrajine. V pamäti jej utkvelo najmä to ako chodili koledovať. „Všade navôkol sa spievali vianočné pesničky. Na druhý deň ráno sme išli do chrámu. Štedrý deň sme oslavovali 6. januára, keďže tam boli pravoslávni veriaci.“

Dnes oslavuje Vianoce dvakrát, a to 24. decembra a takisto 6. januára. „Na stole nesmie chýbať kapustnica a mačanka, hrachová kaša. Upražíme rybu s masťou a cibuľou. To ešte máme zvyk z Ukrajiny.  Kedysi sme držali celý deň pôst. Dnes sme už od toho upustili.“ Na Ukrajine ešte stále žije jej mamy sestra s rodinou. „Sme stále v kontakte, ale nebola som tam už viac ako desať rokov.  Pokiaľ viem, je tam v súčasnosti veľmi zlá situácia. V súvislosti s koronavírusom sa to ešte zhoršilo. Za všetko tam treba platiť veľké peniaze a tie ľudia nemajú. Bol tam ťažký život a stále je.“

Dnes už 74-ročná Anna spomína, že na Ukrajine pracovali veľmi ťažko. „Bola som pokladníčkou pri  výdaji pečiva. Tu som  robila upratovačku. Len minulý rok som s tým skončila. Na Ukrajine sme rozprávali po rusínsky, ale často sme chodili na Slovensko, a tak sme po slovensky vedeli. Moja mama nikdy nevedela poriadne po ukrajinsky.“