Ako teraz žije Dušan Baláž
Maliar, grafik, animátor s nezameniteľným rukopisom, človek s neutíchajúcim optimizmom a energiou, organizátor výtvarného života v Košiciach i na východnom Slovensku, ktorý spája výtvarnú obec a milovníkov umenia nielen v našom meste, spoluzakladateľ galérie WEBA, v ktorej dostali priestor na prezentáciu svojho kumštu desiatky výtvarníkov. Čerstvý sedemdesiatnik Dušan Baláž.
Čo vám vzala a čo dala karanténa?
Viac mi dala, ako vzala. Môžem sa oveľa viac a intenzívnejšie zamýšľať nad životom, ľuďmi, prečo sme tu, kam kráčame, kam smerujeme, zamýšľať sa aj nad sebou, čo všetko by som ešte mal stihnúť v živote i v mojej tvorbe. Niekto tam hore nám strašne pomáha, ale zároveň nás aj poriadne trestá…
Ako si krátite čas?
Čítam, maľujem, kreslím, dokončujem svoje výtvarné dlhy voči priateľom, pripravujem knihu k svojmu jubileu. Pritom sedím na konári, smejem sa a je mi dobre. Veď čo iné mi aj ostáva…
Aké programy sledujete v rádiu, televízii, akú knihu čítate, akú hudbu počúvate?
Pravdupovediac, nie veľmi sledujem deprimujúce správy o tom votrelcovi, ktorý už zabil tisícky ľudí. Radšej si popočúvam dobrú muziku, ktorá ma inšpiruje, dodáva mi energiu a optimizmus a pri nej sa snažím tvoriť.
Čo si doma varíte?
Keďže zrazu je veľa času, vylepšujem klasické slovenské recepty. Ochutnávam a priberám. Nech už je tomu, preboha, koniec! Mám dvoje nových nohavíc – asi ich budem musieť niekomu darovať, keď to takto pôjde ďalej.
Ako riešite či predchádzate ponorkovej nemoci?
„Ponorku“ neriešim. Práve keď píšem svoje odpovede, vonku svieti teplé slniečko, hneď ráno som ho aj pozdravil. Sadím na dvore muškáty, zalievam ich a je mi fajn. Cítim, ako mi pomáha „déčko“ (no občas aj „decko“). V mojom veku je vraj oboje potrebné.
Čo vás rozosmialo v posledných dňoch?
Vtipov o korone bolo už dosť. Úsmev vo mne vyvolala milá úvaha, ktorá vraj dokáže zabiť nebezpečný vírus: Mám rád SEBA. Moje SEBA má rado MŇA. MŇA má rado moje JA. A vo všeobecnosti sme VŠETCI ŠŤASTNÍ…
Z čoho máte najväčšie obavy?
Aby nebolo horšie, ako je. Mám obavy, či sa konečne my, ľudia, zmeníme k lepšiemu, či sa každý z nás nad sebou zamyslí, či si začneme konečne vážiť aj druhých, či dokážeme zmeniť rebríček hodnôt…
Máte recept na prevenciu? Čo by ste poradili Košičanom?
Tridsaťtrikrát denne si umývať ruky, stretávať sa len so slniečkom, piť veľa tekutín, nepozerať neustále správy a byť nekonečne usmiatym optimistom.
Chodíte von? Ak áno, kam a aké pravidlá dodržiavate?
Sem-tam idem nakupovať (pozor, nie vykupovať, hlavne nie toaleťáky, ako to robia poniektorí, veď z koronavírusu nie sú, s prepáčením, sračky…). Každý druhý deň chodím do ateliéru maľovať buď autom, ale čoraz častejšie bicyklom. Samozrejme s koronarúškom. Čo je zaujímavé, množstvo zamaskovaných ľudí sa mi zdraví a ja ich nepoznám…
Komu a čo by ste odkázali prostredníctvom našich novín?
Vaše noviny mám veľmi rád a vždy si ich rád prečítam. Takže, milí Košičania. Ako hovoria Moraváci: Vydržet, není všem dnům konec. Nebojme sa, bude dobre! Verím, že konečne sa myslenie nás všetkých zmení, pretože teraz prišiel ten správny čas. Nosme rúška a nezabudnite ich občas aj vyprať. Buďme pripravení na iný svet a spolu dúfajme, že konečne príde niečo nové, aj keď, údajne, všetko už raz bolo…
Čítajte aj:
- Ako teraz žije Rudolf Schuster
- Ako teraz žije Jitka Klett
- Ako si teraz žije Ivan Krúpa
- Ako teraz žije Ondrej Kandráč
