Baby na nás letia len preto, že sme skejťáci

Košičan Rišo Tury (25) je skromný, usmievavý  chalan. Človek by na prvý pohľad ani nepovedal, že je to pravdepodobne náš budúci olympionik. Slovensko mu však môže ďakovať. Jeho zásluhou naša krajina patrí medzi svetovú špičku v skejtbordingu.

Tak ako mnoho malých chlapcov, aj on chcel byť smetiarom. Voziť sa na smetiarskom aute a zozadu na neho naskakovať. Pre malého Riška to bolo fascinujúce. Sen o smetiarovi sa však rýchlo rozplynul. S kamošmi si kúpili počítačovú hru Tony Hawk Pro Skater 2. Tá ich uchvátila natoľko, že okamžite chceli začať skejtovať a naučiť sa čo najlepšie triky.

Základom je trpezlivosť

Prvý skejtbord dostal ako šesťročný. Začiatky však boli náročné. Rišo bol veľmi malý a skejtbord zas príliš veľký: „Bolo ťažké sa na ňom voziť, nieto ešte získať balans.“ 

Základný trik ollie (výskok do vzduchu bez dotyku nohy či ruky o zem) sa naučil po roku, kickflip (kopnutie špičkou nohy, aby sa doska dostala do rotácie) mu trval takmer dva. V tej dobe ešte nebol tento šport na Slovensku tak rozvinutý a Rišo s ostatným kamošmi sa, jednoducho, nemali od koho učiť. Sna o skejtbordingu sa však nevzdal, práve naopak.  Vytýčil si jasný cieľ – byť profesionálnom. „Pamätám si, ako sa nás učiteľky v škole pýtali, čím budeme, keď vyrastieme. Ja som vždy odpovedal, že skejterom.“

Na to, aby sa človek stal profesionálnom, musí byť v prvom rade trpezlivý. „Veľa ľudí by chcelo hneď vedieť všetky triky. Chce to však poriadne nervy. Je potrebné si zvyknúť aj na cestovanie, keďže počas sezóny ste každý týždeň niekde inde. Vyzerá to byť jednoduché, ale keď ste osem až desať mesiacov na cestách, je to veľká záťaž.“

Košičan vraví, že sa týmto športom určite dá uživiť. Človek  však musí obetovať úplne všetko. „Je potrebné do toho dávať vždy sto percent, mať k tomu vzťah a potrebu sa neustále zlepšovať.“

Bez pravidiel

Približne pred pätnástimi rokmi ste skejetrov spoznali vďaka šiltovke, veľkým botaskám a širokým nohaviciam. Nemuseli mať ani skejtbord v ruke. Podľa Riša sa však skejterská móda rýchlo mení. „Kedysi to tak bolo, ale dnes si myslím, že je pre nás najcharaktickejší voľný životný štýl, kde neplatia žiadne pravidlá. Určite si ich podľa toho, čo považujete za vhodné.“ 

Podobne to je aj v skejterských súťažiach. Jazdy si zhotovujú podľa seba. Hodnotí sa obťažnosť trikov, využitie priestoru v skejtparku, štýl, rýchlosť a celkový dojem z jazdy. „Môj štýl je street skateboarding, čo znamená, že v skejtparku sú prvky ulice ako schody, múriky, zábradlia a rôzne šikminy.“

Nie je skejter ako skejter

Tak ako kedysi, aj dnes sa mnohí chalani za skejterov len vydávajú. Nosia dosku v ruke a na skejte možno ani poriadne nejazdili. „To je klasika, s tým sa stretávam, odkedy som začal jazdiť, ale je to každého osobná vec. Nesnažím sa riešiť, či to niekto robí preto, že ho to baví, alebo len preto, že chce byť ‚cool‘.“ 

Skejťáci sú hlavne medzi mladými dievčatami veľmi atraktívna komunita ľudí. „Väčšina bude asi súhlasiť, keď poviem, že niekedy baby na nás letia len preto, že sme skejťáci,“ hovorí s úsmevom.

Podľa Riša ich mnoho ľudí považuje za vandalov, ktorí všetko ničia. „Stačí sa však zamyslieť, čo také zlé robíme tým, že skejtujeme na ulici a jazdíme na múrikoch či zábradliach. Je to predsa vždy lepšie ako mládež, ktorá vysedáva pod bránami, pije a fajčí. Skejtbording je jeden z pouličných športov, súčasť mestskej kultúry. Je náročné presviedčať ľudí o tom, že ak skejtujeme na uliciach, nič neničíme, len športujeme.“

Dnes to bude už 19 rokov, odkedy sa Košičan do tohto športu zahľadel. Za ten čas zničil viac ako tisíc skejtbordov. „Za jednu sezónu v priemere vymením 50 až 60 dosiek a 30 koliesok. V porovnaní s takým snowboardingom nie je skejtbord až taká drahá záležitosť.  Kvalitný sa dá zohnať do sto eur.“

Nádejný budúci olympionik

Rišo sa dlhú dobu  zraneniam vyhýbal. Klasické odreniny, vyvrtnuté členky či oškreté päty neráta. Minuloročnú sezónu mal parádne rozbehnutú. Zbieral úspechy jeden za druhým. Na Svetovom pohári v Montreale však nešťastne spadol a zlomil si lakeť. Dnes tam má dve titánové skrutky. Prezradil, že počas puberty a najmä pri vážnejších zraneniach chcel s týmto športom skončiť. „Neskôr ma to však vždy motivovalo k tomu, aby som bol ešte lepší. Chcel som sa vrátiť späť na skejt silnejší a plný energie. Teraz to nebolo inak.“

Skejtbording bude novou disciplínou na letných olympijských hrách v Tokiu už nasledujúci rok. Ak to Rišovi pôjde tak ako doteraz, je viac ako pravdepodobné, že v tomto športe bude mať zastúpenie aj Slovensko. „Kvalifikácia sa začala prvou súťažou tohto roku v Rio De Janeiro. Následne ma čakajú štyri kvalifikačné súťaže a v roku 2020 taktiež štyri súťaže, ktoré určia celkové poradie.“ 

Zatiaľ patrí medzi top 20 jazdcov, ktorí sa môžu kvalifikovať do Tokia. „Samozrejme, ešte treba odjazdiť všetko ostatné. Rozhodne sa o tom zhruba jeden až dva mesiace pred olympiádou. Dostať sa tam by pre mňa, ale hlavne pre Slovensko, znamenalo veľmi veľa. Najmä kvôli tomu, že tento šport tam bude predstavený po prvý raz. V budúcnosti by to mohlo pomôcť k rozrastaniu skejtbordingu v našej krajine.“