Boh miluje Košice: Rozprávanie o jednom zázraku, o Veľkej noci a o tom, že je dobre poznať históriu mesta

Okolo roku 1350 došlo vo farskom kostole v Košiciach k eucharistickému zázraku. Miestny farár rozlial počas bohoslužby na korporál (liturgickú šatku)  posvätené víno, Kristovu krv. Tá nevysvetliteľným spôsobom vytvorila podobizeň Krista. Zázračné relikvie Svätej krvi sa zvyčajne vystavovali práve v období Veľkého týždňa. Vďaka nim do mesta prichádzalo množstvo ľudí.

Prostí pútnici, ale aj králi. Po roku 1641 sa relikvie stratili a počas Thökölyho povstania v 17. storočí vojaci zničili aj kráľovský relikviár. Dlhé stáročia bol ich príbeh zabudnutý. Nebyť cirkevného historika profesora Petra Zubka z Košíc a anglického historika umenia Timothyho Juckesa, možno by to tak bolo aj naďalej.

Čo vás primälo zaoberať sa kultom Svätej krvi a zázrakom, ktorý mu predchádzal?

V rámci jedného projektu bolo treba napísať dejiny chrámu a mne bolo trápne opisovať dookola to, čo už bolo povedané. Tak som sa zamýšľal, či existujú aj ďalšie pramene, respektíve, či tie pramene, ktoré sú známe, nepovedia niečo nové.  Kľúčovou bola odpustková bula pápeža Bonifáca IX. z roku 1402.

Uvádzate, že v stredoveku boli zázraky pomerne časté. Je ich dnes menej? Alebo je to spôsobené tým, že veda napreduje závratným tempom, mnohé veci sa dajú vysvetliť rozumom a ľudia jednoducho na zázraky neveria?

Je to záležitosť viery. Vtedajšia spoločnosť bola veriaca. Tu sa verilo, že toto miesto je zázračné. Na začiatku stál zázrak s krvou. Nemožno považovať za náhodu, keď sa po rozliatí tekutiny vytvorí podobizeň, ktorá zodpovedá istým presne stanoveným kánonom, popisujúcim, ako vyzerajú ikony mandylionu (podobizeň Kristovej tváre).  Kedysi bol takýto mandylion považovaný za jednu z najcennejších ikon, akú kedy Byzancia mala. Stratil sa za križiackych výprav. Na východe existovala viera, že raz sa objaví niekde inde vo svete, kde sú lepší ľudia. A takýchto mandylionov sa vtedy objavilo viac. V Taliansku, Španielsku a aj tu v Košiciach.

Košice sa po tomto zázraku stali jedným z najvýznamnejších pútnických miest v Európe. V knihe píšete, že ľudia, ktorí sem prichádzali, odtiaľto odchádzali akoby vymenení, lepší…

Zrejme to tak bolo aj preto, že farári, ktorých si Košičania vždy zvolili, boli skvelí jednak ako kňazi, jednak ako vzdelaní ľudia, ale aj ako manažéri. Dali Veľkej noci taký dôraz, aký dať mali, pričom využili aj tú relikviu. O tom, že Veľká noc v meste musela byť úžasná, svedčí, že minimálne o Žigmundovi Luxemburskom vieme, že bol v Košiciach v rokoch 1411  a 1412 na slávení Veľkej noci.

Pohľad na Dóm sv. Alžbety od Južnej veže, v ktorej kedysi uchovávali relikvie Svätej krvi .

Z toho, čo hovoríte, je zrejmé, že Košice boli kedysi veľmi duchovné miesto. Vo svojej knihe tiež uvádzate, že by mohli byť v mnohom príkladom aj pre súčasnosť. V čom?

Práve v tom duchu, ako hovorí pápežská listina, v modernosti. Tí ľudia, ktorí sem prichádzali, nehľadali nejakú primitívnu pútnickú zbožnosť, ale vnútorné obrátenie. K tomuto smeruje aj pastorácia v modernej dobe na všetkých pútnických miestach po celom svete, že človek sa má obrátiť vnútorne tak, ako to chce Kristus, autenticky. Dôležité skutočne nebolo vidieť nejakú relikviu, aby sa ľudia nesústreďovali na nejaké veci, ktoré môžu a nemusia byť.

Hovoríte, že Košice boli vždy moderné mesto. Ako sa to prejavovalo v stredoveku?

Áno,  Košice boli sídlom univerzity. Prichádzalo sem mnoho ľudí. Vďaka tomu kultu sa navyše stali veľkomestom. Z historického hľadiska môžeme povedať, že za tým bol jágerský biskup Benedikt Kišdy (c. 1598 – 22. 6. 1660). Košice mali potenciál, ktorý biskup podporoval. Keď bol v 19. storočí  kostol poškodený prírodnými živlami a keď sa rozhodovalo, či sa zbúra, alebo sa postaví nanovo, tak sa rozhodli obnoviť ho. Udáva sa, že toto bola najväčšia reštaurátorská investícia v dejinách Uhorska. Keď sú veci požehnané, Boh im zvyčajne dáva dlhú životnosť. Príkladom je Jeruzalemský chrám. Asi niet svätejšieho miesta na Zemi. Je síce v stave ruiny, ale je sväté. Tak to vychádza z dejín teológie, že Boh si zamiloval isté miesta na tejto Zemi, na ktoré nedá dopustiť.  Či už je to Jeruzalem a podobne je to s Košicami. Svedčí o tom tá architektúra, svedčia o tom písomnosti, ikonografia, fresková výzdoba, liturgické predmety, ktoré tu máme. A tento kult všetky tie veci spája a dáva tomu zmysel.

Dá sa povedať, že Boh miluje Košice?

Áno, je to naozaj tak. Už len to, že to miesto existuje a je také zachovalé, svedčí o tom, že to je Bohom milované mesto. Môžeme to dokumentovať aj na príklade Dómu. Počas komunizmu začal ani nie chátrať, ale chytal stareckú patinu.  Rozhodlo sa, že ho budú rekonštruovať. Začalo sa v 80. rokoch. Keď padol komunizmus, rekonštrukcia zastala. Ale teraz sa našli prostriedky aj ľudia, ktorí to vedia robiť. To svedčí o tom, že všetko má svoj čas a  Boh sa stará. Všetko sa zhromaždí vtedy a tam, kde treba.

Rád by som sa ešte opýtal na jednu technickú záležitosť.  Timothy Juckes uvádza ako veľmi prekvapivú zmenu plánov výstavby Dómu, najmä jeho južnej veže, vrátane výstavby miestnosti, kde mali byť relikvie uchovávané. Hovorili ste, že ste sa tam počas mnohých rokov niekoľkokrát snažili dostať, ale nepustili vás tam. Ako sa stalo, že sa tam dostal  T. Juckes?

Skúšal som sa k tomu dostať cez tých, čo mali od tej miestnosti kľúče. Vždy ma však odbili s výhovorkou, že tam je len sklad alebo že tam nič nie je … Pre niekoho je nič množstvo  starých rárohov a pre iného vzduchoprázdno.  Boli tam síce veci, ktoré majú hodnotu, ale už sa nepoužívajú, čiže nič … A potom prišiel Tim  a zrazu ho tam len tak zaviedli.

Sú to fascinujúce veci. Uvedomujú si podľa vášho názoru dnešní Košičania, v akom meste žijú?

Nie, lebo dosť dobre nepoznajú jeho dejiny. Moja skúsenosť hovorí, že keď som si niekedy čítal dejiny Dómu sv. Alžbety, tak mi to pripadalo dosť nestráviteľné. Samý dátum, číslo, rozmer a neviem čo všetko. A práve cez relikvie a kult Svätej krvi sa mi podarilo dať tomu nejaký príbeh. Príbeh, ktorý tu bol, ktorý tomu dáva zmysel, ktorý sa dobre pamätá a je živý dodnes. Prirodzene, na mnohé sa zabúda, ale to je práve povolanie historikov, aby takéto veci odhaľovali.

Detail mandylionu nad výklenkom.

Čo vás priviedlo do Košíc?

Na Oxforde som mal profesora Paula Crossleyho, ktorý v 70. rokoch študoval v Krakove. On upriamil moju pozornosť na strednú Európu. Keď som hľadal tému pre svoju diplomovú prácu o stredovekej architektúre, voľba padla na Košice. To, čo sa tu nachádza, je úžasné. Architektúra i mobiliár, teda vnútorné vybavenie kostolov. V Anglicku, Francúzsku či Nemecku bola totiž počas reformácie väčšina chrámov takmer celkom zničená.

Profesor Zubko vás uvádza ako človeka, ktorý objavil miesto, kde boli v Dóme prechovávané relikvie. Ako sa vám podarilo odhaliť to, čo iní historici nenašli?

Južná veža je zvláštne miesto. Keď som sem prišiel, dovolili mi vyjsť na strechu a tiež do jej spodnej časti, ale nedostal som sa do jej prostrednej časti.  Šiel som na Pamiatkový úrad a opýtal som sa na to riaditeľky Kristíny Markušovej. Povedali mi, že je tam teraz iba sklad, ale že majú fotografie. Tak som sa pozrel na tie fotky a hneď som si pomyslel, že ta malá miestnosť by mohla byť veľmi dôležitá.  Po skončení prvej fázy sa totiž dramaticky zmenili plány výstavby. Moja otázka znela, prečo? Relikvia bola jedným z vysvetlení. Nie jediným, ale je tam niekoľko dôkazov, ktoré túto tézu podporujú. Tá miestnosť má vlastné schodisko, čo je nezvyčajné a evokuje, že mala nejaký zvláštny význam. V jej vnútri je ďalšia nezvyčajná vec. Je to nika, alebo výklenok.  Bola zjavne postavená pre rozmerný objekt, pre niečo ako monštrancia. A potom je tam tá skulptúra, veraikon, reliéf s vyobrazením Kristovej tváre. Pre mňa to bol ďalší silný dôvod myslieť si, že tá miestnosť súvisí s kultom Svätej krvi.

Nikoho predtým to nenapadlo?

Nie, a to je jeden z dôvodov, prečo som vám povedal, že je to iba téza. Stále čakám, že mi niekto povie, že som sa mýlil. Je to relatívne nová myšlienka. Pravda je, že veža bola akoby zabudnutá. Veže ľudia študujú zvonku ako architektonické objekty, ale ich interiéry sú často opomínané.

Dr. Timothy R.I. Juckes (1979), historik umenia. Študoval históriu a históriu umenia na Univerzite v Oxforde a na Courtauld Institute v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Inštitúte dejín umenia Univerzity vo Viedni.

Prof. PhDr. ThDr. Peter Zubko, PhD. (1972), je autorom mnohých vedeckých a odborných monografií, vysokoškolskej učebnice a článkov v domácich i zahraničných periodikách a zborníkoch. Sústreďuje sa na na výskum vzťahov latinskej a byzantskej kultúrno-religióznej tradície na Slovensku a v stredoeurópskom priestore.

Foto: Ivan Fleischer

Foto: Peter Zubko