Branislav Kollár: Medicína je práca s ľuďmi, nie všetko sa dá naučiť z kníh

Slovenský chirurg Branislav Kollár je lekárom s neobvyklou špecializáciou. Pôsobí v tíme, ktorý sa venuje rekonštrukčnej chirurgii a konkrétne transplantáciám tváre.

Už dva roky pracuje ako postdoktorálny výskumník pod vedením českého odborníka Bohdana Pomahača v Brigham and Women’s Hospital, čo je nemocnica Lekárskej fakulty na Harvardovej univerzite v Bostone. A patrí k Slovákom, ktorí robia vo svete dobré meno svojej krajine. O svojej ceste k tejto náročnej profesii prezradil viac v rozhovore. 

Prakticky už od počiatku vysokoškolských štúdií žijete v zahraničí. Štúdium medicíny ste úspešne absolvovali v Nemecku, neskôr ste pôsobili vo Švajčiarsku a v USA. Aké okolnosti vás tak skoro odviedli do sveta?
Stalo sa to už na strednej škole. Chodil som na gymnázium Jána Papánka. V jazykovej triede sme mali lektora nemčiny priamo z Nemecka. Povedal nám o možnosti uchádzať sa o štipendium v Nemecku a v rámci nej si študent mohol vybrať, čo a v ktorom meste chce konkrétne študovať. Zdalo sa mi, že je to ponuka, ktorá sa neodmieta. Vybral som si štúdium medicíny v Heidelbergu.

Kedy ste sa rozhodli pre svoju budúcu špecializáciu?
Štúdium medicíny je do veľkej miery všeobecné a je na ňom pekné, že pri ňom človek spozná veľa rôznych odborov a smerovaní. Už v prvom ročníku ma zaujala anatómia a v druhom ročníku som ju pomáhal vyučovať prvákov…

Anatómia má povesť naozaj ťažkého predmetu.
Snažili sme sa učiť ju funkčne, teda hovoriť nielen o tom, ako a kde sú orgány uložené, ale aj na čo slúžia a ako fungujú. Študenti si to v tomto kontexte vedeli lepšie zapamätať. V rámci štúdia sme tiež mali možnosť absolvovať tzv. klinické stáže. V rámci nich som sa snažil spoznať ďalšie krajiny, a tiež rôzne odbory medicíny. Bol som na brušnej chirurgii v Londýne, na srdcovej chirurgii v Jeruzaleme či na pohotovosti a na úrazovej chirurgii vo Švajčiarsku. A práve plastická a rekonštrukčná chirurgia ma najviac oslovila.

Čím na vás zapôsobila?
Je to chirurgia od hlavy po päty. Zranenia a úrazy, ktoré pacienti utrpeli, sú jedinečné, takže si pre každého z nich musí lekár vymyslieť vlastný plán. A ten sa líši od človeka k človeku. Je to kreatívna práca, plná výziev. Po skončení školy som si chcel urobiť dva roky všeobecnej chirurgie, aby som získal dostatočný prehľad o bežných chorobách a úrazoch. Až potom nastal správny čas pokračovať na špecializačnej nadstavbe. Sledoval som výskum českého plastického chirurga, profesora Bohdana Pomahača, či už prostredníctvom vedeckých článkov alebo médií, keďže je mediálne veľmi známy. Videl som sa v tom a sníval som o tom, aké by to bolo s ním pracovať.

Pomahač je pre lekára dobré meno… Ako ste sa do jeho tímu dostali?
Taký je aj v skutočnosti. Pomáha nám, podporuje nás, snaží sa vždy nájsť cestu, je to skrátka vzor. Pôvodne som sa uchádzal o miesto v Zürichu. Jeden z lekárov, ktorý profesora Pomahača poznal, mi poradil: „Keď tak veľmi túžiš s ním pracovať, choď do Ameriky, bude tam na kongrese, tam ho môžeš osloviť.“

 Vybral som sa teda za ním a priamo som ho oslovil s tým, že by som chcel pôsobiť v jeho tíme. Nemal som žiadny “plán B” a možno tým silnejšia bola aj moja motivácia. Zareagoval pozitívne – s tým, že ešte musí preveriť, či má voľnú pracovnú pozíciu. Asi po troch mesiacoch sa zhodou okolností konala konferencia vo Švajčiarsku, na ktorú bol pozvaný ako rečník. A tam mi už potvrdil, že to miesto pre mňa má.

Ako dlho sa robia transplantácie tváre?
Prvá čiastočná transplantácia tváre bola vykonaná vo Francúzsku v roku 2005. Keď lekári videli, že bola úspešná, začali robiť transplantácie vo väčšom rozsahu, teda celú tvár, temeno hlavy, uši… Profesor Pomahač v Bostone vykonal v roku 2011 prvú celotvárovú transplantáciu v Amerike.

Čo je vašou pracovnou náplňou?
Moje projekty sú väčšinou zamerané na vyhodnocovanie výsledkov, teda ako sa majú pacienti, keď uplynie istý čas od operácie. Celkovo sa na svete uskutočnilo viac než štyridsať transplantácií tváre, u nás máme ôsmich pacientov.

Ako sa darí pacientom po takomto závažnom zákroku?
Ešte pred transplantáciou tvárí sa napríklad v Amerike robili transplantácie rúk. Pacient, ktorému ako prvému v USA transplantovali ruku, ju má už vyše dvadsať rokov. Stretol som ho na konferencii osobne a ruka mu po dvadsiatich rokoch naozaj funguje. Niektorí pacienti s transplantovanou tvárou už žijú desať rokov, ale je to samozrejme novšia vec, zatiaľ ešte neuplynulo dostatočne dlhé časové obdobie, aby sme vedeli povedať, ako dlho transplantovaná tvár vydrží. Napríklad transplantované obličky vydržia asi desať až pätnásť rokov, potom je väčšinou potrebné ich vymeniť.

Zaujal vás konkrétny prípad alebo príbeh niektorého z pacientov?
Zapôsobili na mňa všetky stretnutia s týmito pacientmi – ich životné príbehy a obrovská sila, ktorú v sebe majú. Väčšinou utrpeli naozaj ťažké zranenia buď elektrickým prúdom, lúhom, alebo dokonca po uhryznutí šimpanzom. Po transplantácii sa ich život posunul k lepšiemu. Vždy, keď niektorého z pacientov stretnem, som niekoľko minút nadšený a očarený tým, ako jeho tvár vyzerá, ako ňou hýbe. A potom už počúvam, ako hovoria o zmenenej kvalite svojho života – napríklad, že už na nich nezazerajú deti. Môžu zasa rozprávať, normálne prijímať potravu, môžu lepšie dýchať. Mnohí si nájdu partnerov, alebo si naďalej udržia fungujúce vzťahy, oženia sa, vydajú, vrátia sa do práce. Niektorí z nich sa stali dokonca motivačnými spíkermi, teda navštevujú konferencie a tam zdieľajú svoje skúsenosti. Máme dokonca pacienta s transplantovanými rukami, ktorý o sebe nakrútil dokument.

V takýchto závažných prípadoch musí byť veľmi dôležitá aj psychika pacienta, jeho schopnosť vyrovnať sa so situáciou a zvládnuť jej riešenie.
Pred transplantáciou vykonávame psychiatrický screening, pretože je veľmi dôležité, aby boli pacienti aj po psychickej stránke stabilní. Ale väčšinou sú to naozaj obdivuhodní ľudia s veľkou vnútornou silou a vedia sa vyrovnať aj s ťažkými traumami. Dobrá psychická dispozícia veľmi zvyšuje pravdepodobnosť, že operácia bude úspešná.

Operácia je zrejme náročná aj vzhľadom na fakt, že tvár pacienta býva veľmi ťažko poškodená.
Mnohí pacienti majú na tvári také zničené tkanivá, že im ostane len holá lebka. Problém je v tom, že sa v takomto prípade dá tvár len ťažko rekonštruovať bežnými metódami. Dá sa na ňu napríklad preniesť tkanivo z chrbta, ale to samozrejme nevyzerá a ani nefunguje ako tvár. Takže transplantácia tváre prináša úplne iné možnosti.

Podstupujú pacienti aj rehabilitáciu?
Máme rehabilitačných pracovníkov, ktorí pacientom vysvetľujú, ako používať tvár, aké s ňou robiť cviky. Rehabilitácia je veľmi dôležitá a ešte dôležitejšia je pri transplantácii končatín, pretože tam dlho trvá, kým nervy dorastú – a nervy rastú lepšie, keď sa sval používa.

Ako sa hľadajú darcovia pre tento druh transplantácií?
Existujú dva systémy darcovstva: sú krajiny, kde sa každý človek automaticky považuje za darcu, teda jeho orgány nie sú poskytnuté na transplantácie iba vtedy, ak sa počas svojho života vyjadrí, že s tým nesúhlasí. Druhou možnosťou je systém, kde musí človek počas života odsúhlasiť, že chce byť darcom. V týchto krajinách je hľadanie darcov oveľa ťažšie. Darcami sú väčšinou ľudia po tzv. mozgovej smrti. Napríklad mladí ľudia, ktorí si poranili hlavu pri nejakom športovom úraze. Srdce im stále bije, ale ich mozog už nefunguje. Vtedy komunikujú zodpovední pracovníci s rodinou a zistia, či sú ochotní tvár darovať. Transplantovaná tvár by samozrejme pohlavím, farbou kože či farbou vlasov ale aj proporciami mala byť podobná pôvodnej tvári pacienta. 

Aký ďalší vývoj možno očakávať vo vašom odvetví?
Potvrdilo sa, že tieto operácie vieme robiť, a že ich vieme robiť bezpečne. Naše výsledky za posledných päť rokov sú dobré. Jednou z výziev je otázka, ako exaktne merať zlepšenú kvalitu života, lebo momentálne neexistujú žiadne nástroje špecializované na transplantáciu tváre. Snažíme sa tiež vytvoriť lepšie povedomie verejnosti o týchto operáciách, zlepšovať lieky, ktoré sa pacientom podávajú.

Asi by bolo dobré vysvetliť rozdiel medzi plastickou a estetickou chirurgiou. Teda, že operácie, ktoré robíte, nie sú obyčajnou tzv. „plastikou“. 
Plastická chirurgia sa často zjednodušene chápe ako estetická chirurgia. Ale estetická chirurgia je len jedným zo štyroch pilierov plastickej chirurgie. Tými ďalšími tromi sú rekonštrukčná chirurgia, chirurgia ruky a chirurgia popálenín. Až všetky tieto štyri piliere spoločne tvoria plastickú chirurgiu.

V čom sa štúdium medicíny líši od slovenských pomerov?
Už v Heidelbergu som mal pocit, že je tamojšie štúdium veľmi prakticky orientované. Zavčasu, už počas štúdia, sme mali kontakt s pacientmi, učili sme sa, ako sa s nimi rozprávať, ako konať v určitých prípadoch, chodili sme na stáže do nemocníc. Podobne je veľmi silná praktická výučba aj v Amerike. Myslím si, že je to dôležité, pretože medicína je práca s ľuďmi a to sa ťažko učí z knižiek. Človek si to musí vyskúšať na vlastnej koži.

Nie je vám za Slovenskom smutno?
Samozrejme, že je, predsa len som tu vyrastal a mám tu stále rodinu. Ale svet sa postupne otvára a vzdialenosti sa zmenšujú.

V Bostone zrejme pôsobí pomerne veľká komunita Čechov a Slovákov. Zvyknete sa pravidelne stretávať?
Áno, začal to organizovať český matematik, ktorý pracuje na Harvarde a venuje sa štúdiu baktérií a ich rezistencii, presnejšie komplexným metódam vyhodnocovania veľkých objemov dát v tejto oblasti. Stretnutia sa konajú od minulého januára a vždy je na nich veľa zaujímavých ľudí. Naozaj som hrdý na Slovákov a Čechov, ktorých som v Bostone stretol.

Čo by ste poradili svojim slovenským kolegom alebo študentom medicíny?
Doprial a odporučil by som im čo najviac cestovať, vyskúšať si prácu v zahraničí a snažiť sa niečo odtiaľ priniesť späť domov. Napríklad aj nové a moderné myslenie, ktoré sa potom dá preniesť do nášho systému.

Porovnávanie slovenského zdravotníctva s inými vyspelými krajinami by bolo asi na dlhšiu debatu. Spomeňme aspoň jeden problém – slovenskí lekári sú preťažení a často nemajú dostatok času a priestoru na lepšiu komunikáciu s pacientom.
To je veľký problém. Aj v Amerike sú lekári pohltení byrokraciou a neraz strávia viac času za počítačom než s pacientmi. V zahraničí je však výhodou, že je tu viac zdravotníckych pracovníkov s vyššími kompetenciami, a tí sú schopní lekárov pri niektorých činnostiach zastúpiť. Napríklad sociálni pracovníci a sestričky môžu hovoriť s rodinnými príslušníkmi, vysvetliť im situáciu, konajú sa tiež konferencie, na ktoré príde rodina, lekár, sociálny pracovník a diskutujú spolu o liečbe. Neraz som sa na takomto stretnutí zúčastnil a bolo to veľmi prospešné.

Sú aj pacienti povedzme v USA iní než na Slovensku?
Pacienti sú skoro všade na svete rovnakí. Je normálne, že keď človek trpí zdravotnými problémami, tak má pocit, že práve ten jeho je najvážnejší, a že by sa mu mala venovať dostatočná pozornosť a čo najlepšia starostlivosť. Aj na škole nás učili, ako s ľuďmi komunikovať, ako im veci vysvetľovať, ako hovoriť dobré i zlé správy a snažil som sa to aplikovať aj vo svojej praxi. Myslím, že budúcnosť sa uberá takým smerom, aby boli lekári odľahčení inými zamestnancami. Teda aby bolo v zdravotníctve viac odborne kvalifikovaných pracovníkov, ktorí by nemuseli mať také vzdelanie ako lekári, ale dokázali by ich odbremeniť od veľkého množstva rutinnej práce – ako je povedzme písanie alebo úprava lekárskych správ. V USA je napríklad už teraz viacero druhov zdravotných sestier, pričom tie, ktoré majú najvyššiu kvalifikáciu, sú už na úrovni takmer ako lekári. Majú vlastných pacientov, o ktorých sa starajú a lekárov kontaktujú len na odobrenie svojich rozhodnutí. Teda systém by sa mal stať otvorenejší a flexibilnejší.

Čo vás najviac teší na medicíne a na poslaní lekára?
Najkrajšia na medicíne – a to som videl, už keď som sa venoval všeobecnej chirurgii – je vďaka pacienta. Ten moment, keď príde za lekárom a povie: Ďakujem vám pekne za starostlivosť, ste dôveryhodný človek a veľmi si vážim vašu pomoc. To je niečo, čo sa žiadnymi peniazmi nedá zaplatiť.