Chcete byť najžiadanejším mužom? V Bolívii stačí, že ste Európan

Človek skončí vysokú školu, získa titul a povie si, čo ďalej… Podobné pocity mal aj Tatranec Pavol Ovšonka (33). Nechcel sa hneď vrhnúť do práce a nadobudnúť status zamestnaný. Ešte predtým túžil dať svojmu životu hlbší zmysel. Vybral sa na dobrovoľnícku misiu do Bolívie. 

Pavol síce pochádza z Nového Smokovca, no istý čas študoval na TUKE v Košiciach. Po čase zistil, že technické predmety mu nie sú veľmi blízke, a tak školu zmenil. Nakoniec skončil medzinárodné vzťahy a diplomaciu  na Vysokej školu ekonomickej v Prahe. Práve tento odbor ho v podstate zaviedol až do ďalekej Bolívie. 

„Chcel som vyskúšať dobrovoľnícku prácu. Nehovoriac o tom, že krajiny, ktoré trpia chudobou, ma vždy zaujímali. Aj vďaka tomu, že som sa o nich veľa učil,“ hovorí.

Frajer v kraťasoch

Tatrancovi bolo jedno, do akej krajiny pôjde. Vysoká škola sv. Alžbety, ktorá ponúka možnosť dobrovoľníckej práce po celom svete, mu nakoniec vybrala Bolíviu. „Bol som trochu v šoku, lebo po španielsky som nevedel, ale keď človek musí, učí sa rýchlo.“ 

Hneď po príchode sa musel potrápiť aj s vybavovaním víz. „V prvý deň som bol na šiestich policajných útvaroch. Ako frajer som sa tam vybral v kraťasoch, našťastie ma miestna koordinátorka dobrovoľníkov upozornila, že si musím obliecť dlhé nohavice, pretože by som víza nemusel dostať. Požičala mi teda nohavice svojho manžela. Ešte že nemal 160 cm ako mnoho Bolívijcov.“  

Prvé tri mesiace pôsobil v San Miguelite. Je to miesto uprostred ničoho, bez signálu, internetu, obchodu… Nachádza sa tam iba poľnohospodárske učilište, kde žijú, učia sa a pracujú len chlapci vo veku 10 až 15 rokov z okolitých osád. Škola vlastní asi 1600 kráv a 40 koní. Pasienky San Miguelita majú veľkosť približne päťtisíc hektárov.  

Učil učiteľov angličtiny po anglicky

Pavol bol v tejto oblasti vôbec prvým dobrovoľníkom zo Slovenska – s výnimkou miestneho kňaza Miloša, ktorý v Bolívii žije už niekoľko rokov. Jeho hlavnou aktivitou bola výučba angličtiny a informatiky. 

„Boli tam učitelia, ktorí vyučovali bežné predmety ako zemepis, španielčinu, literatúru . Čo sa však týka angličtiny, zistil som, že učitelia, ktorí učili tento jazyk, vôbec po anglicky nevedeli. Vedomosti študentov by sa dali zhrnúť asi takto: členovia rodiny, čísla, spievanie pesničiek Happy birthday a My heart will go on z Titanicu. Učitelia im jazyk vysvetľovali z pochybných brožúr.  Ihneď som sa pustil do práce. Doučoval som učiteľov, pomáhal som im s prípravou na hodiny. Niektorí vyučujúci súhlasili, aby som učil na ich hodinách.“ 

Zaujímalo nás, či vôbec títo chlapci angličtinu potrebujú. „Tiež som si kládol túto otázku, ale boli tam aj takí, ktorí boli šikovní a chceli ísť študovať na vysokú školu. Tým som sa venoval prioritne.“

Z veselého učiteľa prísny vychovávateľ

Pavol býval v skromných podmienkach. Mal posteľ, pitnú vodu, každý deň jedlo, a to väčšinou ryžu s mäsom. Dobrovoľník sa stretol za svoj pobyt s jedovatými žabami, hadmi, piraňami a kadejakým hmyzom. 

„Nemal som chladničku. Mravce sa vedeli prehryznúť aj cez fóliu keksíkov. Všetky potraviny som mal v strede stola a jeho nohy som dával do hrncov s vodou, aby sa nevedeli do jedla dostať. V izbe som pravidelne spával s jašterom, ktorý na mňa celý čas civel. Možno si mnohí budú myslieť, že som blázon, ale bol som rád, keď tam bol. Jaštery jedia komáre, a tak som nebol ráno tak doštípaný,“ smeje sa. 

Po troch mesiacoch dobrovoľníckej práce sa v San Miguelite začali letné prázdniny a Pavol sa presunul do mestečka San Ignacia, kde pôsobil ďalšie tri mesiace ako vychovávateľ v detskom domove. V tom čase tam žilo šesť chlapcov. „Je potrebné si uvedomiť, že tieto deti pochádzajú z katastrofálnych pomerov, z prostredia chudoby, alkoholizmu, týrania, sexuálneho zneužívania, kriminality. Musel som sa zmeniť z veselého učiteľa na prísneho vychovávateľa.“ 

Dvakrát ho chceli oženiť  

Počas svojej misie zažil aj niekoľko úsmevných príhod. Chceli ho napríklad dvakrát oženiť. Raz za mesiac sa chodil strihať k jedinej  kaderníčke v meste. Videla, že je Európan, a tak sa začala vypytovať, v ktorej krajine žije, aká je jeho rodina, kde chodil do školy a podobne. 

„Upozorňovali ma na to, že Bolívijčania by radi svoje deti zosobášili s Európanmi. Vnímajú nás ako spásu pre lepší život. Oni nerozlišujú, či sme Nóri, Nemci alebo Slováci. Zo začiatku som si však neuvedomil, že kaderníčka ma chce oženiť so svojou dcérou Carmen.“  

O mesiac opäť navštívil kaderníctvo,  kde Carmen netrpezlivo  čakala na svojho európskeho princa. „Predpokladám, že vedeli, že sa vrátim. Ona tam sedela už niekoľko dní. Ako ma jej mama uvidela, hneď mi ju začala dohadzovať. Dohadovala nám rande, ktoré sa neuskutočnilo, pretože som sa vyhovoril na chlapcov, že sa o nich musím starať. Našťastie.“

Slováka sa pokúsili oženiť ešte raz s Bolívijčankou Claudiou, ktorá mala päť starších bratov. Jeden z nich sa učil za kňaza a poznal dobrovoľníkov, ktorí do tejto oblasti prichádzali. Pavlovi prezradil, že jeho sestra sa do neho zamilovala. „Pozvali ma na obed. Opäť mi však nedošlo, o čo ide. Sedeli tam všetci bratia a rozprávali mi, že musíme byť s Claudiou pár, aká je šikovná a čo všetko vie robiť. Ja som sa vyhovoril, že mám frajerku na Slovensku a nejde to. Európania sú tam, jednoducho, najžiadanejší muži na sobáš.“ 

Jeden z Claudiiných bratov mal za partnerku Nemku. Pavol nám vysvetlil, že to bol najväčší frajer v meste. „Síce bola škaredá ako noc, ale dôležité bolo, že je Európanka. Všetci mu závideli.“