Čo číta, čo počúva, čo pozerá Jozef Puchala, riaditeľ Štúdia RTVS Košice

Jozef Puchala popri šéfovaní v košickom štúdiu RTVS stíha ešte mnoho iných aktivít. Napríklad píše básne, učí na Filozofickej fakulte UPJŠ… Ale nás teraz zaujímalo, čo číta, počúva, pozerá. 

Čo práve čítate?

Je to zrejme len zhoda náhod, ale čítam práve román Rastislava Puchalu Archa zmluvy. Teším sa z nej z viacerých dôvodov. Jednak je to ďalší autor, ktorý vstupuje do literárneho priestoru s priezviskom Puchala, zaujímavý je však aj samotný obsah knihy – je o osudoch spišského gazdovského rodu Puchalovcov (aj keď v knihe vystupujú pod menom Wallachovci), cez ktorý čitateľ dostáva naozaj presný obraz o živote na typickej slovenskej dedine v minulom storočí i o tom, ako sa v živote jej obyvateľov odrážali vojnové konflikty i veľké spoločenské zmeny.

Je ich viac, ale ako básnik by som chcel upozorniť na slovenský preklad jedného z klasických diel svetovej literatúry – barokového eposu anglického slepého básnika Johna Miltona Stratený raj. Preložil ho Marián Andričík, ak sa nemýlim je to 10-tisíc veršov a  prekladal ich niekoľko rokov. Výsledok naozaj stojí za to.

Ktorá vás sklamala, hoci ste od nej očakávali viac?

Budem diskrétny a nebudem menovať žiadnu knihu, pretože si vážim každého, kto sa podujme žiť ťažký údel spisovateľa, ale vo všeobecnosti platí, že – tak ako väčšina z nás – neinklinujem ku knihám, ktoré sú plné paušálnych príbehov a kĺžu sa po povrchu bez väčšej invencie. Občas premýšľam nad tým, prečo ich je dnes na pultoch kníhkupectiev viac ako v minulosti. Zrejme rýchlou dobou, ktorú žijeme. Dobrá kniha je ako dobré víno, potrebuje čas, aby dozrela.

Aký žáner alebo ktorých autorov preferujete?

Musím sa priznať, že na svet sa občas ešte vždy pozerám očami chlapca, ktorý práve dočítal niektorú z kníh Julesa Verna či Alaxandra Dumasa. Nosím však v sebe aj idey hrdinov Karla Maya a nechápavé pohľady Dostojevského kontroverzných postáv. Možno preto mi je blízky severský román – ich veľké idey spojené s priam dokonalou prepracovanosťou negatívnych charakterov kladných postáv. 

Koľko máte týždenne čas na čítanie?

Snažím sa čítať každý deň, s knihou vždy zaspávam v posteli. Počas dňa to nejde a často si to vyčítam.

Čítate len z papiera, alebo aj z čítačky prípadne kupujete si aj audioknihy?

Uprednostňujem priamy kontakt s knihou. Podľa talianskeho spisovateľa Umberta Eca je stretnutie čitateľa s autorom piknikom, na ktorý autor prinesie obsah a čitateľ význam. Stretnutie je podľa mňa vždy plnohodnotnejšie vtedy, ak je reálne, nie sprostredkované. Tak ako šaty robia človeka, tak aj obsah kníh dokresľuje ich väzba, ilustrácie a vôňa. Nevyhýbam sa však ani audioknihám, najmä pri cestách vo vlaku či v aute.

Ktorú knihu by ste zaradili medzi povinné čítanie na školách?

Až teraz, keď som sám rodič, si plne uvedomujem, aké dôležité sú pre deti stretnutia s knihou, aké podstatné je u nich vybudovať kladný vzťah ku knihám a k čítaniu. Príbehy, na ktorých vyrastáme, sa stávajú v dospelosti súčasťou nášho životného príbehu. Medzi povinným čítaním by preto určite nemali chýbať knihy, ktoré v deťoch formujú zmysel pre pravdu, spravodlivosť, ktoré im ukazujú, ako sa vyrovnať s tým, čo im život postaví do cesty. Pre mňa to boli v detstve Dobšinského rozprávky a priznám sa, že až teraz, v dospelosti, si uvedomujem, aké sú kruté. Tú istú knihu však čítame v každom veku inak a vtedy som vnímal predovšetkým boj dobra so zlom.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane[break][/break]

Akú hudbu počúvate?

Nešpecifikoval by som to úplne presne. Mám rád každú dokonale vyskladanú pieseň so silným textom, silnou melodickou linkou, kvalitným aranžmán a presvedčivým spevom. Takú spoznám okamžite a najviac ma teší sledovať ju, ako naberá v éteri silu a hľadá si stále nových a nových poslucháčov. Tak som svojho času z ničoho nič zachytil pieseň Mariána Čekovského Myslím, že môže byť a dnes je z nej už klasika.

Kto je váš obľúbený interpret, skladba? 

Moje detstvo a mladosť, to sú Beatles, a dodnes viem veľa z ich textov  naspamäť. Prvá zahraničná pieseň, ktorú som sa naučil hrať na gitare však bola Living next door to Alice od Smokie. Dodnes sa stále rád vraciam k Rose na kolejích Wabiho Daňka a v poslednej dobe ma vyslovene zaujala pieseň Jaroslava Nohavicu Máma mi dala na krk klíč.

Pri akej muzike hneď prepínate rádio na inú stanicu?

Mám rád melodickú hudbu a nezáleží na tom, aká je tá pieseň „stará“. A kedy najčastejšie prepínam? Keď napríklad počujem vyslovené chyby v spojení textu a hudby. Napríklad banálne rýmy, nesúlad slabík s tónmi. Alebo, proste, keď – tak, ako pri knihách – cítim, že autori sa len kĺžu po povrchu. Myslím si, že aj tu platí, že piesne sa nepíšu „na počkanie“, ale skôr súhlasím s Konfuciom, že všetko je už tam hore kdesi napísané a úlohou hudobníka, umelca či spisovateľa je nájsť spôsob, ako preniknúť cez štrbinu nekonečna k tomuto obsahu a sprostredkovať ho ostatným.

Chodíte na koncerty? Ktorý vás mimoriadne zaujal?

Nie som ten typ klasického fanúšika, ktorý si dopredu „bukuje“ koncerty a je ochotný kvôli tomu vycestovať do všetkých kútov sveta. Viac si vyberám a vychádzam pritom z toho, že počúvať kvalitnú nahrávku je jedna vec, ale byť na koncerte a zažiť tú atmosféru je zas niečo úplne iné. To prvé si užívam ako „fajnšmeker“, to druhé (asi nielen mňa) vie nabiť neskutočnou energiou.

Zmenil sa vám hudobný vkus za posledných 10 či 20 rokov?

Myslím si, že nie. Naopak, čím ďalej tým viac si uvedomujem, v akej úžasnej dobe som vyrastal, s kapelami, ktoré sú dnes ozajstnou klasikou. V súčasnosti sa to už celkom dá, ale napríklad deväťdesiate roky boli z pohľadu hudobnej invencie na Slovensku menej jednoznačné. Po Novembri 89 začali byť mnohí dovtedy osvedčení interpreti a autori odsúvaní na druhú koľaj a tí, ktorí ich prichádzali nahradiť, sa ešte len rozbiehali a navyše dostali sa do neúprosného sita zahraničnej, predovšetkým anglosaskej hudby. Dnes sa zdá, že čas zahojil všetky  rany a cez sito prekĺzla len kvalita.

Ovládate hru na nejaký hudobný nástroj? 

Ako gymnazista som hrával na trúbku v miestnej dychovke. Ale len chvíľu, potom zvíťazila láska k basketbalu. Ako samouk som sa naučil hrať na gitaru, hrám najčastejšie sám pre seba a je to pre mňa veľmi vítaný relax.

Ako ste na tom so spevom (aspoň v sprche)?

Spievam rád, ale na verejnosti radšej nie. S najväčším ocenením mojich hudobno-speváckych kvalít som sa stretol, keď sme sa sťahovali z nášho predchádzajúceho bytu, na chodbe ma vtedy stretla suseda a zvolala: „Jéj, pán sused, vy sa sťahujete? Vy ste tak pekne hrali na gitare, moja dcéra vás tak rada počúvala…“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

[break][/break]

Aké filmy vyhľadávate? 

Som všestranný filmový konzument, mám to koniec-koncov –  ako riaditeľ Štúdia RTVS Košice – aj v neoficiálnej náplni práce… Ak sa mám ale pozrieť na televíznu tvorbu z pohľadu žánrov, uprednostňujem dokumenty. Fascinuje ma príroda, svet zvierat. Ako málo o tom stále vieme. Funguje akoby paralelne mimo nás a pritom sme neoddeliteľnou súčasťou tohto úžasného sveta.

Kde ich zvyknete pozerať? (kino, televízia, netflix a podobné platformy)

Z časových dôvodov málokedy pozerám filmy v televízii. Skôr na alternatívnych platformách. Alebo aspoň zo záznamu. Rušia ma nekonečné reklamy a limituje ma televíznou stanicou stanovený čas. Verím, že už čoskoro budeme môcť ísť opäť do kina, pretože dlhé uhlopriečky televízorov mi akosi stále nevedia nahradiť širokouhlosť kín.

Ktorý film vo vás naposledy zanechal silný dojem?

Veľmi som sa tešil úprimnému úspechu filmu Loli paradička, ktorý produkovala rodina Staviarskych a my, z košického štúdia RTVS, sme mali tú časť, že sme boli koproducentmi. To, ako sa na ňom ľudia zabávali, ako ho chápali i ako mu verili, ma naozaj dojalo, pritom vznikol naozaj vo veľmi skromných podmienkach. Bolo to pre mňa magické.

Ktorý vás sklamal, hoci ste naň mali dobré referencie?

Možno pôjdem proti prúdu, ale viac som čakal od filmu Meky o Miroslavovi Žbirkovi. Nehovorím teraz o obsahu, ale o forme. Vysoko pritom oceňujem prácu s archívom, osobitosť výpovedí aktérov filmu. Bol to pre mňa navyše nostalgický návrat do čias, keď sme na lavičkách tiež na gitarách hrali „Vieš byť zlá, vieš ma liečiť…“, ale aj napriek tomu všetkému som mal pocit, že autor ho mal ešte chvíľu nechať „dozrievať“ a vrátiť sa k nemu zas, s odstupom.

Obľúbení herci, režiséri?

Keď sa na chvíľu vrátim do detstva, v izbe na stene mi viseli vždy skôr plagáty športovcov ako hercov. Vždy som však spozornel, keď som videl na plátne alebo na televíznej obrazovke hrať Radka Brzobohatého. Vždy som obdivoval jeho úsporný a pritom presvedčivý štýl. Z režisérov rád spomínam na Juraja Kerekesa, ktorý ma v mojich začiatkoch v košickej televízii naučil, ako pracovať so zvukom, s obrazom a so všetkým, čo ku kvalitnému audiovizuálnemu dielu patrí.

Zo všetkých filmov, čo ste doteraz videli, ktorý a prečo by získal vášho Oscara?

Film vždy staval na dokonalej ilúzii, tak ako to spieva Peter Nagy: „až ten film dohrá, v kine niekto po nás vyvetrá, a ľudia vyjdú plní snov“. V starej Indii tomu hovorili „rasa“, čiže chvíľa prežívania, keď človek zabudne na to, čo ho v skutočnom živote trápi a plne sa pohrúži do deja. Myslím si, že takým, pre mňa oskarovým filmom, je Tisícročná včela, pretože je o nás a je nakrútený svetovo.

(DG)