Colin je štrnásť rokov na cestách plných zombíkov

Ak ste v stredu prechádzali centrom mesta, mohli ste pred Dómom sv. Alžbety zaregistrovať nezvyčajného predavača pohľadníc. Pozitívny muž s úsmevom od ucha k uchu fotografuje miesta, ktoré počas svojich ciest navštívil. Následne z nich vyrobí pohľadnice, ktoré predáva. Týmto spôsobom si privyrába na svoje cesty naprieč svetom. Slovensko je jeho 84. zastávkou a Košice 716. mesto, ktoré navštívil.

Colin Kennedy pochádza z Ottawy, hlavného mesta Kanady. Po svete cestuje už 14 rokov, no nápad s pohľadnicami začal realizovať pred troma rokmi v Hongkongu. „Rozhodol som sa takýmto spôsobom rozpovedať ľuďom svoj príbeh, ukázať moje fotografie, motivovať a inšpirovať ich v živote,“ uviedol kanadský vandrovník. 

Prišiel o všetko

Colin v minulosti pracoval ako opatrovateľ, staral sa o chorých, zranených a umierajúcich ľudí. Niektorí z nich zomierali až príliš skoro. Mal pravidelnú prácu, stabilný príjem a život.

„Počas posledných rokov mi zomrel môj 32-ročný najlepší priateľ na náhly srdcový infarkt. Pred 15 rokmi zničil požiar môjho domu 90 percent všetkého, čo som mal. Stratil som prácu kvôli škrtom pracovných miest. Vo veku 53 rokov mi zomrela matka na rakovinu,“ opisuje ťažké momenty svojho životného príbehu Colin. Na plachte má aj napísaný citát svojej mamy – nikto netuší, čo sa môže stať zajtra, preto to urob dnes. 

Na ceste naprieč svetom vidí veľa robotov a, ako Colin hovorí, zombíkov. „Všetci sa naháňajú za veľkými peniazmi, snažia sa byť populárni na sociálnych sieťach, chcú byť niekým ´cool´, ale to nie je šťastie. Čím bohatšiu krajinu navštívim, tým viac takýchto zombíkov tam vidím,“ hovorí kriticky o dnešnej spoločnosti.  

Putovné pohľadnice

Človek si vyberie obrázok miesta, ktoré chce navštíviť, prispeje Colinovi a dá si sľub, že miesto raz v živote navštívi.

„Na zadnú stranu napíšem informácie o mieste, kde som spravil fotografiu, a môže sa tam vybrať,“ vysvetľuje Kanaďan. Pre nerozhodných má aj „koleso šťastia“. „Spravil som ho asi pred dvoma týždňami, pretože veľa ľudí sa ma pýta, kam by mali ísť a podobne. Jedno číslo určuje rad v zbierke a druhé číslo pohľadnice.“ Fotografie na pohľadniciach sú jeho autorské. Vytvára ich mobilom, go pro kamerou alebo jednoduchým fotoaparátom. 

Platili aj jablkami

Príspevok je dobrovoľný a pomáha mu v pokračovaní jeho cesty. „Bežný človek by z toho neprežil. Ale tým, že neplatím žiadne účty, dane, nič nevlastním, nemám žiadne závislosti ako káva, cigarety, drogy, tak mi to stačí. Nenakupujem osem párov topánok, lebo mi stačia jedny. Keď človek toto všetko vytesní, zistí, že sa dá naozaj ľahko vyžiť aj z mála,“ hovorí inšpiratívne Kanaďan.

Jediné, čo potrebuje, sú prostriedky na jedlo, nocľah a ďalšiu cestu. Po svete sa presúva rôznymi dopravnými prostriedkami. „Väčšinou sú to vlaky a autobusy. Skúšal som aj autostop, ale nemávam v tom veľmi šťastie a stratím tak niekedy aj hodiny na jednom mieste.“ Podľa jeho slov podpora nemusí byť len o peniazoch. „Jedna pani nemala peniaze, tak mi dala tašku s jablkami, z čoho som sa mohol najesť.“ 

Namiesto Instagramu má instaground

Mnohí ľudia sa ho pýtajú na sociálne siete, no Colin funguje len na maile a Facebooku, „Často sa ma pýtajú na Instagram, no ja im hovorím, že mám svoj instaground,“ hovorí vysmiaty Kanaďan ukazujúc na plachtu na zemi plnú obrázkov. 

Mimochodom, jeho stručný životný príbeh, ktorý bol tiež na plachte, je napísaný v slovenčine. Rovnako ako informácie pre záujemcov, ktorí si vyberú pohľadnicu. 

„Predtým ako začnem niekde predávať, snažím sa mať dopredu pripravený text v ich jazyku. Pomáhajú mi pri tom moji kamaráti po celom svete. Napríklad, keď som bol na Ukrajine, tak niekto mal kamaráta zo Slovenska a poprosil ho o preklad. Aj keď som na mieste a predávam, tak sa snažím zohnať niekoho, kto by mi pomohol v komunikácii s ľuďmi, nejakého študenta, čo si chce zarobiť pár drobných. Robím to všetko preto, aby som sa mohol čo najviac priblížiť miestnym ľuďom, ktorí sú častokrát nerozhodní alebo neovládajú angličtinu,“ opisuje dobrodruh. 

Cesta je cieľ 

Niektorí cestovatelia ho kontaktujú aj spätne, keď svoj výlet zrealizujú. „Dostal som takto pozdrav z Islandu, Portugalska alebo Londýna. Niektorí ľudia robia fotografie na tých istých miestach s mojou pohľadnicou v ruke, čo ma veľmi baví,“ usmieva sa Colin. 

Podľa jeho slov chcú mnohí ľudia navštíviť prvoplánové miesta, preto sa snaží robiť fotografie z menej tradičných lokalít.

„Človek by si mal medzi pohľadnicami nájsť miesto, ktoré sa mu istým spôsobom prihovára. Niekedy to môže byť malá dedinka uprostred ničoho, kde ho zaujme západ slnka. Samotná cesta na takéto neznáme miesta býva omnoho inšpiratívnejšia ako do tých cestovateľsky populárnych. Ak niekto príde na Slovensko, tak predpokladám, že pôjde do hlavného mesta Bratislavy. Ja som však šiel najskôr do Košíc,“ hovorí cestovateľ. Jeho zbierka sa po návšteve Slovenska tak rozšíri o fotografiu Košíc, Vysokých Tatier a Bratislavy. Jeho ďalšími zastávkami sú Rakúsko, Nemecko a Švajčiarsko. „Na zimu pôjdem do Indie, Tibetu a Mongolska. Najviac sa teším na Indiu, tam som ešte nebol,“ uzatvára inšpiratívny Colin. 

Ako som Colinovi pomáhala predávať pohľadnice

Cestou z práce som Colina našla na svojom mieste. Zaujímalo ma, ako sa mu počas dňa darilo. „Nie je to nič moc, ľudia cúvnu, keď sa k nim prihovorím po anglicky, cítiť tu jazykovú bariéru,“ odpovedal. Počas dňa sa mu nepodarilo zohnať žiadneho pomocníka, ktorý by sa s miestnymi porozprával a tlmočil.

Vysvetlila som mu, že je obdobie prázdnin a v meste sa nenachádzajú študenti, ktorých tu počas roka býva požehnane. Colin už mal v pláne plachtu plnú pohľadníc zabaliť aj kvôli premenlivému počasiu a vetru. Keďže som mala čas, rozhodla som sa mu, aspoň na hodinku pomôcť. 

Záujemcom som začala rozprávať jeho životný príbeh a ako cestovateľa môžu podporiť. Keď okoloidúci počuli slovenčinu, pristavili sa a začali počúvať. Takto sa mi podarilo za krátky čas prilákať zopár ľudí… a ten hlúčik ľudí prilákal ďalších zvedavcov. „Super, mala si tu byť so mnou celý deň,“ hovoril Colin vďačne. 

Vybrala si Kanadu 

Viacerí sa však s ním chceli len porozprávať, potrénovať svoju angličtinu, poprípade zdielať svoj osobný príbeh. Jednou z nich bola aj pani, ktorá je už niekoľko rokov bezdomovkyňa, po meste sa motá so svojím postihnutým synom na vozíčku a čaká na sociálny byt od mesta. O dom neprišla vlastnou vinou, ale vďaka svojmu šikovnému bývalému manželovi. Aj keď má sama toho málo, rozhodla sa cestovateľa podporiť a zakúpila si pohľadnicu s obrázkom z Kanady. Jej motivácia kúpy však zamrazila.

„Mám tam rodinu, ale vôbec sa o nás nezaujímajú, prakticky ani nevedia, že existujeme. Vybrala som si Kanadu, lebo viem, že sa tam nikdy nedostanem…“ povedala kráčajúc preč pani s postihnutým synom na vozíku.