Dana Košická: Herectvo je výlet do cudzieho života

Kde inde by mala žiť a hrať herečka Dana Košická, keď už aj jej priezvisko naznačuje, že ku metropole východu jednoducho patrí. Žena spod Tatier dlhé roky rozveseľuje či dojíma divákov na javisku Štátneho divadla Košice. Vďaka svojmu pracovnému poslaniu sa vydala na výlety do životov cudzích, moderných a krehkých žien.

Čomu by ste sa venovali, keby ste neboli herečkou?
V detstve som chcela byť kozmonautkou alebo sa starať o deti v Afrike. Tiež mi napadlo byť lesníčkou, keďže môj otec bol lesník. Nie je to typické ženské povolanie. Usúdila som, že by som mohla byť tak jedine manželkou lesníka (smiech). Zatiaľ ma moja práca teší. Ak ma v živote bude baviť niečo viac ako herectvo, tak sa tomu budem venovať, ale nemôže to byť stereotypné.

Divadlo, seriál alebo film?
Jednoznačne divadlo. Javisko ponúka priamočiarosť, otvorené umenie, kreatívnosť a interakciu s divákom. Aj keď si ľudia v hľadisku myslia, že my ich nevnímame, opak je pravdou. Herci registrujú každý ich pohyb či odraz svetla v mobile.

Koľko hereckých rolí ste už stvárnili?
Bolo ich veľa. Určite viac ako sto. Každá je iná, zaujímavá a nezáleží na tom, či hráte kladnú alebo zápornú postavu. To je práve na herectve čarovné. Dokážete si vďaka nemu spraviť exkurziu do cudzích životov. Beriete to ako výlet do cudzieho, imaginárneho života.

Máte recept na učenie sa textov?
Recept na učenie textov nemám. Mozog sa jednoducho časom vytrénuje. Neviem sa ich učiť mechanicky, vždy to musí byť spojené s nejakým pocitom, situáciou a až potom sa to tam začne ukladať.  Ale ak ich dlho nepoužívam, mozog ich sám od seba vymaže.  A zato som mu vďačná.

Akú hereckú rolu by ste odmietli?
Nebránim sa ničomu. Jedinou stopkou je samoúčelná nahota a sexualita.

Aký je váš najväčší trapas, na ktorý by ste najradšej zabudli?
Tých bolo veľmi veľa. Nezabudnem však na to, ako sa ma jedna žena opýtala, koľko rokov by som jej tipovala. Samozrejme, že som jej pridala o päť rokov viac. Viete ako to je, keď žene poviete, že vyzerá staršie ako v skutočnosti. Takže vek už nikomu nehádam.  

V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopná?
Keďže som súťaživý typ, chcela som vynikať vo všetkom. Život ma však naučil, že niekedy treba prijať aj to, že sú aj lepší. Napriek tomu sa snažím dotiahnuť veci do konca. Takže ak treba narúbať drevo, tak pôjdem a narúbem ho najlepšie, ako viem. A v čom som neschopná? V organizačných a finančných záležitostiach. Tiež neviem hrať na hudobný nástroj. Aj keď sa to chcem veľmi naučiť. Prsty ma však neposlúchajú a nemám v nich manuálnu zručnosť. Zaumienila som si, že sa napriek tomu naučím hrať na gitare. Stačia mi tri akordy a potom si budem môcť spievať „Všichni jsou už v Mexiku“.

Čo vás vie priviesť do zúrivosti?
Bezmocnosť. Niekedy som sa nechala zúrivosťou zlákať a prejavovala sa u mňa častejšie. Dokázala som hodiť aj pohár alebo fľašu a po rozbití prišlo uvoľnenie. Teraz som svoju zúrivosť zjemnila, pretože som si uvedomila, že idem sama proti sebe a berie mi to energiu.

Ako si najlepšie oddýchnete po náročnom dni?
Veľmi rada oddychujem pri ohni. Nie žeby som si podpálila dom (smiech), ale posedenie pri krbe a pohľad na oheň je pre mňa očistou. Musím povedať, že mám to šťastie, že moja práca ma baví a napĺňa. Aj keď mám večerné predstavenie, po príchode domov som plná energie a ten relax nepotrebujem. Receptom je mať prácu, ktorá vás baví.

Máte nesplnené sny?
Snažím sa nelipnúť na materiálnych snoch. Nie žeby nepotešili, vyprovokujú k obrovskej aktivite, ale radosť trvá krátko a dosť to vyčerpáva, aj finančne (smiech). Mojím snom je ostať v každej  situácii sama sebou. Nepodľahnúť droge, ktorou je pýcha.