Erik Sikora je vždy v pohode, a preto si musí umelo dávkovať stres

Uletený, bezprostredný, občas nepochopený, no vždy optimistický naladený. Aj takto by sme mohli charakterizovať vizuálneho umelca Erika Sikoru, ktorý sa svojou tvorbou radí medzi mladých a úspešných Košičanov. Umenie robí s humorom a hlavne – podľa vlastných pravidiel.  

Aj preto sa stal držiteľom Ceny Oskára Čepana 2019. Je to ocenenie pre vizuálnych umelcov do veku 40 rokov. 

Niektorí o vás hovoria, že ste youtuber, iní, že výtvarník, ďalší vás považujú za hudobníka… Ako by ste sa charakterizovali vy?
V súvislosti s výtvarným umením som vychodil snáď všetky školy, čo sa dajú. Základnú umeleckú školu na Kováčskej 43 a Školu úžitkového výtvarníctva v Košiciach, Akadémiu výtvarných umení v Prahe, momentálne robím doktorát na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, takže mám všetky mysliteľné papiere na výtvarné umenie. Som teda umelec. Keď vystupujem na koncerte, tak na gitare viem hrať iba odtiaľ potiaľ a hlasový rozsah mám tiež iba odtiaľ potiaľ. Ale cez hudbu sa snažím pašovať tie isté posolstvá, ako cez vizuálne umenie, čo by mohla byť poľahčujúca okolnosť. A som rád, ak ma niekto považuje za youtubera, pretože pred YouTubom boli moje videá odsúdené na päť a pol diváka v galérii. Ale vďaka YouTubu si to môže pozrieť kto chce a kedy chce.

Ako by podľa vás mal umelec vyzerať…
Snažím sa na sebe aplikovať všetky vžité predstavy o umelcoch, takže poctivo chodím v podžabanom alebo džuravom oblečení, dodržiavam strapatosť vlasov, nevšimnem si, že blikla zelená na semafore, lebo práve vtedy rozmýšľam nad krásou štruktúry asfaltu, a podobne…

Dobre, ste umelec. Čo je teda podľa vás umenie?
Slovo umenie je pôvodne od slova umět, teda niečo vedieť dobre alebo pekne urobiť. Keďže sa ale slovenčina dôsledne zbavuje všetkých bohemizmov, navrhujem, aby slovo umenie vychádzalo zo slova umeniť, čo znamená meniť a meniť a meniť, až sa človek umení k smrti, s istou dávkou umanutosti.

Vraví sa, že inšpirácia je všade vôkol nás, len to obyčajní ľudia akosi nevidia. Kde ju hľadáte vy?
V lese. Tam sú jej tony. V prírode je všetko v poriadku a v harmónii, takže musím ešte ísť niekde, kde to nie je v poriadku, a inšpirácia sa vyzráža medzi tou rovnováhou a nerovnováhou. A to ma baví.

Stretávate sa v rámci vašich aktivít s pochopením alebo skôr s nepochopením?
Mám rád neutrálne prostredie umenia a galérií, lebo tam ľudia len tak pokyvkávajú hlavami… Ale mám rád aj prostredie koncertov, kde je krásne to vášnivé fanúšikovstvo. A potom mám ešte rád anonymitu internetového hejtovania. To všetko spolu ma poháňa k ďalšej tvorbe.

Rád utekáte od bežnej reality?
Bežnú realitu som ešte nikdy nezažil.

Vaše videá, či vystúpenia budia dojem, že ste vždy v pohode. Pociťujete niekedy stres?
Som vždy v pohode, a preto si musím umelo dávkovať stres. Napríklad tak, že ranný autobus do školy už stojí na zastávke, a ja si ešte umývam zuby, ale nakoniec ho predsa len nejak stihnem…

Čím ste chceli byť ako dieťa?
Keď som bol malý, čítal som o slávnych osobnostiach, ktoré chceli byť pôvodne smetiarmi… Tak som sa pre istotu pripravil a založil som si zošit, kde som si písal, čím chcem byť. Najprv som si napísal, že chcem byť Indiánom, ale k tomu sa nedalo dopracovať, tak som to trošku zneutrálnil, že chcem byť zálesákom. Celé detstvo som si kreslil a maľoval, potom som dostal digitálny foťák a začal som robiť animácie s plastelínou, slimákmi, knedľami, a tak. Nevedel som sa rozhodnúť, či chcem robiť iba animáciu, alebo aj viac vecí, a tak som zistil, že by sa to možno dalo zastrešiť štúdiom nových médií. Na prijímačkách na nové médiá mi kládli aj otázky, ktoré som poznal zo sci-fi kníh, takže som si uvedomil, že to je to pravé miesto pre mňa. Odvtedy, teda od roku 2005, sa tomu venujem.

Počula som, že ste si vytvorili hlboký vzťah k spoluhláske DŽ, a preto ste si dali pseudonym Džumelec…
Chcel som byť umelec obohatený o nejaký nový prvok, tak som skúšal všetky možné písmenká, a humelec ani mumelec sa mi nepáčilo. Najviac šťavnaté bolo DŽ, a tak som sa rozhodol, že sa stanem dealerom tejto spoluhlásky. Jednak kvôli „východoslovenskosti“, že všade pcháme DŽ, čo je viac onomatopoetické. Pretože napríklad „okydať sa niečím“ je určite menej šťavnatá katastrofa ako sa niečím „odžabať“. Zároveň je DŽ väčšinou prítomné pri takej angloamerickej šťavnatosti – každý by chcel byť radšej rytierom džedájom, ako jediom, nie? 

Na čo ste vo vašej tvorbe najviac pyšný?
Minulý rok som bol v jednej holandskej škole v Maastrichte, kde boli študenti z celého sveta. Prezentoval som lámanou angličtinou svoju tvorbu. Napríklad to, že navrhujem, aby ľudia nechodili fotiť exotické vodopády, ale radšej vyliali vodu zo svojho okna a odfotili si svoj domáci vodopád. No a tí študenti to hneď po prednáške vyskúšali z okien svojho internátu…

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

Nahrali ste štyri albumy. Máte v pláne vydať ďalší?
Prvý album sa volal Odkalisko staré psisko, lebo som ho nahrával na prechádzkach okolo košického odkaliska. Vymýšľal som pri tom pesničky, ktoré boli veľmi trápne, takže som ich doma zrýchľoval a vrstvil, aby som to schoval. Druhý album sa volal podľa dediny, v ktorej máme chalupu môjho detstva, Brutovce. Ten mám najradšej, lebo som pri ňom objavil hudobný štýl –  krajinársky rap, aj keď neviem rapovať. Tretí album sa volá Jeleň Zeleň. Je to album pesničiek pre deti. Pôvodne som ho urobil pre moje deti, ale dokážu ho počúvať aj iné decká, a tak hrám aj koncerty pre deti. Štvrtý album sa volá Dakus a obsahuje pesničky, ktoré skúmajú popovú hudbu. Okrem iného určite už musím urobiť nejaký album nových pesničiek pre deti. Tie pesničky vznikajú dokumentárne, teda zo zážitkov a výmyslov, ktoré prežívam s rodinou. Už sa toho zase nahromadilo a treba mi to spracovať…

Čo okrem toho, že ste Džumelec, robíte?
Už siedmy rok učím na Strednej súkromnej umeleckej škole filmovej, baví ma byť učiteľom umeleckých predmetov a zároveň ma baví stredoškolská atmosféra. Okrem toho sa pripravujem na doktorát na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, takže ma baví aj vysokoškolská atmosféra. Doma mám dve deti, s ktorými si užívam základnoškolskú atmosféru, a ešte dve mladšie, pri ktorých si vychutnávam predškolskú atmosféru.

Koncom minulého roka ste získali cenu Oskára Čepana. Čo to pre vás znamená?
Cena Oskára Čepana je najprestížnejšou cenou, ktorú môže mladý výtvarník na Slovensku dostať, takže sa ňou môžem oháňať v životopise, a vďaka tomu sa tie somariny, ktoré robím, môžu tváriť ako dôležité veci. Porota tejto ceny je medzinárodná a moje umenie je dosť založené na hrách s jazykom. Preto je pre mňa veľkým prekvapením, že to funguje aj mimo slovenčiny, čo si vďaka tejto cene môžem vyskúšať v New Yorku.

Kto je vaším vzorom?
Sýkorka belasá.

To je zaujímavý vzor. Prečo práve sýkorka belasá?
Často kŕmime vtáčiky a sýkorky k nám chodia najviac. Keď ich pozorujem, tak špekulujem o tom, že sú mojím vzorom, nielen kvôli priezvisku, ale aj kvôli tomu, že aj ja sa chcem vyvinúť z neokrôchaného dinosaura na takého šikovného tvora užívajúceho si lietanie.

Kam by ste sa chceli vo vašej tvorbe dostať?
Ideálne až na koniec.

Foto: Dávid Hanko