J. Menzel: Ide o to, ktoré dievča si spomenie, aby ma udalo

Ostro sledované vlaky ocenené Oscarom. Vesničko má středisková nominovaná na Oscara, Skřivánci na niti so Zlatým medveďom z Berlína. Ale napríklad aj známe Postřižiny či Obsluhoval jsem anglického krále. To všetko sú filmy spojené s vynikajúcim českým režisérom Jiřím Menzlom. Minulý týždeň bol hosťom Dušana Karolyiho v relácii televízie KOŠICE:DNES Pod kožu.

V Košiciach momentálne spolupracujete so Štátnym divadlom na opere Giuseppe Verdiho Falstaff, ktorá bude mať tento piatok premiéru. Ako došlo k tejto spolupráci?
Mám rád prácu, ktorú nerobím často, preto som ponuku prijal. Je to veľmi príjemná práca s príjemnými ľuďmi, ale na druhej strane – ešte som pri svojej práci nezažil, aby nikto nevybuchol, nevzniklo žiadne napätie, aby všetci chodili načas do divadla s úsmevom…

Už ste tu niekoľko týždňov. Čo sa vám v meste pozdáva, čo vás prekvapilo?
Keďže mám problém s nohou, dobre poznám cestu medzi hotelom a divadlom. Cez víkend som si však prešiel Hlavnú ulicu s fotoaparátom a odfotil som osemdesiat reštaurácií či jedální, ktoré sú jedna vedľa druhej. To som nikde nezažil.

Hoci vo februári budete mať osemdesiat rokov, nesedíte iba tak „s nohami na stole“ ako mnoho vašich kolegov rovesníkov, ale stále pracujete…
Mňa to jednoducho baví. Neberiem to ako prácu. Je to krásne povolanie. 

Sošku Oscara, ktorú ste získali v roku 1968, máte vraj uloženú v pivnici medzi lyžami…
Nie je to pivnica, skôr taká komora, kde okrem lyží sú uložené aj ostatné moje ocenenia či diplomy. Raz, keď zomriem, budem musieť mať veľkú hrobku, aby sa mi tam všetko vošlo.

Oscar je predsa len vzácna soška… Máte malý byt, že sa vám nevojde inam?
Slovenský filmový scenárista a režisér Ján Kadár, ktorý je tiež držiteľom Oscara, ma kedysi pozval k sebe. On mal sošku vystavenú na takom malom podstavci. Keď som to videl, tak som si povedal, že toto určite nie. Oscar je vecou náhody. To ako keby ste vyhrali v lotérii. Na svete vzniká veľmi veľa dobrých filmov, a ten môj sa tam dostal takou zvláštnou cestou. Ale bol dobrý. Som rád, že ho mám, ale nemyslím si, že je to spravodlivé. Na svoje filmy sa však už nepozerám. Beriem to tak ako obuvník, keď urobí dobré topánky, tak si ich tiež nenecháva a neobúva. Chce, aby v nich ľudia chodili.

Ktorý film považujete za svoj najlepší, oscarové Ostro sledované vlaky?
Žiadne poradie nemám. Jeden film ma však mrzí, pretože som ho urobil zbytočne veľmi rýchlo. Je to Žobrácka opera podľa hry Václava Havla. Natočil som veľa aj hlúpych filmov, čo mi neprekáža. Ale tento mohol byť oveľa lepší. Bol som v situácii, že autor so mnou nemohol spolupracovať – v tom čase bol prezidentom – a nechal to na mňa. Urobili sme ho pod tlakom, pretože filmové ateliéry na Barrandove vtedy už zatvárali.

Vo viacerých rozhovoroch ste povedali, že netrpíte prebytkom sebavedomia. Ako je to možné vzhľadom na vašu unikátnu kariéru? 
Nepovažujem to za unikátnu kariéru. Je mnoho dobrých ľudí, ktorí nemali to šťastie ako ja. K filmu som prišiel úplne náhodou, pretože som chcel robiť divadlo. Mal som to veľké šťastie, že ma nevzali na divadelnú fakultu. Ako mi povedali, pre nedostatok talentu. Chcel som študovať réžiu. Keď neviete skladať hudbu alebo robiť kulisy, nič iné ani v divadle robiť nemôžete. Povedal som si, že budem robiť aspoň v televízii. Študoval som na Filmovej fakulte a pán profesor Vávra zo mňa urobil filmového režiséra. A dnes už nemusím pracovať kvôli peniazom. Mňa to jednoducho baví.

Sledujete aktuálnu kauzu v Hollywoode okolo Harveyho Weinsteina? Proti vplyvnému producentovi sa ozvalo mnoho herečiek – dával im sexuálne návrhy, ak odmietli, ich kariéra išla dole. Niektoré dokonca hovoria o znásilnení či vynútenom orálnom sexe. Čo si o tej kauze myslíte?  
Je to čudné, že to tie ženy nepovedali skôr. A určite nie je jediný v našej branži. Čo myslíte, prečo som sa dal k filmu? Ide o to, ktoré dievča si spomenie, aby ma udalo (smiech). Ja som sa k ženám síce správal vždy slušne, človek ale nikdy nevie, kedy čo praskne… S mojou tvárou by som vo filme toho veľa nedokázal, ale ako režiséra si ma ženy všímali viac. Nikdy som však nebol iniciátorom, vždy som bol zvedený. Preto som bol aj dlho slobodný. 

Napriek svojmu veku ste stále v pozornosti bulváru. Iste aj preto, že máte o štyridsať rokov mladšiu manželku. Otravuje vás ten záujem bulváru? 
Je mi to jedno. Zo začiatku som si na to ťažko zvykal, ale tomu nezabránite. S manželkou máme každý svoj vlastný byt, ale aj napriek tomu sme spolu. Moja žena mi rozumie a vie, že ťažšie znášam deti. Manželka študovala na športovom gymnáziu, kde, ako ja hovorím, maturovala z kotrmelcov. Potom sa dala na novinárstvo a vyštudovala aj DAMU ako produkčná. Je v tom veľmi dobrá a je bohatšia ako ja.

Máte dve dcéry. Otcom staršej Aničky je váš kolega, režisér a kameraman Jaroslav Brabec. Ako to zvládate?
My máme všetci rozum a vieme spolu dobre vychádzať. Občas nám stráži aj obe deti. Myslím si, že je to ideálny vzťah. Manželstvo sa niekedy drží násilím a je v tom sebectvo. Všetko funguje hlavne vďaka mojej žene. 

Dvojročná Evička je vaša. Vzhľadom na váš vek, nie je to tiež tak trochu na Oscara?
Neviem, ale bol som prekvapený, že to šlo. Je to úplne iné dievča než to staršie. Mám šťastie a sám si závidím.

Prednedávnom odišli do hereckého neba hviezdy ako Jan Tříska či Květa Fialová. S akými emóciami vnímate takéto odchody? 
Umrieť musíme všetci. Mňa to čaká každú chvíľku. Ale pretože môj život bol krásny, tak nechcem lipnúť na ňom za každú cenu, nechcem nikoho obťažovať a ani sa sám trápiť. Človek by mal podľa môjho názoru odchádzať na druhý svet dobrovoľne. Ale keď k tomu príde, som pripravený. 

Pozeráte ešte filmy?
Nie, prečo by som sa mal trápiť. Mám zdravý rozum a mám rád pokoj. Mám rád Woodyho Alena, ale jeho posledné filmy sa mi nepáčia. Stále sa však dívam na televíziu. Veľmi ma zaujímajú rôzne dokumenty. Spomínam na môjho otca, ktorý bol zvedavý na všetko, čo v tom čase vznikalo. Čítal encyklopédie a v tej dobe by bol šťastný. Filmy ma nudia.

Tak aspoň ktorý by ste odporúčali svojmu priateľovi?
Tak to ste ma dostali. Na túto otázku neviem odpovedať. Ale z tých starších by to bol určite Hostinec u kamenného stolu. Je to nádherný film. 

Naposledy ste nakrútili Sukničkárov (oficiálny názov Donšajni) v roku 2013. Je to váš posledný film?
Ja nemám plány. Vždy som robil všetko, ak to odo mňa niekto chcel. Som lenivý. Ak sa mi dostane do rúk dobrý scenár, asi by som ho natočil. Kedysi som bol zamestnancom filmových ateliérov na Barrandove a s výnimkou pár rokov – po invázii sovietskych vojsk, keď som nemohol pracovať – mi vždy ponúkli nejakú prácu. Od roku 1991, po tom nešťastnom Havlovom filme, som natočil už iba tri filmy za 25 rokov. Požiadavky mi však chodili väčšinou zo zahraničia. U nás nikoho nenapadlo, aby som niečo natočil. Každý si to musí vydupať sám. A ja na to nemám odvahu, pretože to stojí veľa peňazí. Aby som si ja vymyslel film a aj si ho sám natočil, na to som nemal odvahu nikdy. To musí prísť niekto, kto bude riskovať, tie peniaze.