Juraj Nvota: Hľadáme život v hudbe a hudbu v živote
Známy slovenský filmový a divadelný režisér prežíva v Štátnom divadle Košice radostné objavy pri svojom režisérskom debute v opernom žánri. Hovorili sme s ním o prípravách premiéry opery Wolfganga Amadea Mozarta Don Giovanni, ktorá bude v piatok 25. mája v Historickej budove ŠD Košice.
Ako sa zrodilo spojenie Juraj Nvota a Don Giovanni v Košiciach?
Od riaditeľa opery Karola Kevického som dostal ponuku. Pokušeniu menom Don Giovanni som nevedel odolať, aj keď je to odo mňa trúfalosť. Od počiatku rád spájam činohru so živou hudbou a spevom.
Ste známy ako filmový, činoherný, muzikálový a aj operetný režisér. Je Don Giovanni vašou prvou skúsenosťou s réžiou v opere?
Je to tak. Prežívam radostné objavy, lebo prvý raz je len raz. Cítim sa ako účastník slávnosti, na ktorej mám zázračnú príležitosť zahliadnuť, možno i stretnúť Wolfganga Amadea Mozarta s nemenej vzácnym básnikom a libretistom Lorenzom Da Pontem.
Dona Giovanniho označujú muzikológovia ako operu opier. Dôvodom je to, že Mozart svojou hudbou dokázal z pomerne jednoduchého a známeho príbehu záletníka vybudovať veľké divadelné dielo. Kladie jednoduchosť príbehu väčšie nároky aj na herecké výkony spevákov?
Musím sa priznať, že rozumiem Leporellovi, ktorý túži mať veľa peňazí ako Giovanni, žiť v pohodlí ako Giovanni, užívať veľa rozkoše ako Giovanni a pritom nepracovať. Byť ako Giovanni však znamená prestupovať zákon a denne porušovať Desatoro. Znamená to klamať, podvádzať, požiadať manželku svojho blížneho a vraždiť. Je to stále aktuálna téma a každý muž či žena s týmto pokušením musí zviesť svoj zápas, či ste robotník, intelektuál, minister vnútra, či predseda vlády. Obdivujem spevákov, ako zvládajú skĺbiť náročnosť spevu a rytmu s dramatickými akciami. Nie je to jednoduché, ale snažíme sa, aby to tak vo výsledku pôsobilo – ľahko, jednoducho a čitateľne.
Kde sú podľa režiséra najväčšie úskalia operného Dona Giovanniho?
V rovnováhe vážneho a smiešneho, v rovnováhe srdca a rozumu. Da Ponteho príbeh, aj keď je jednoduchý, vytvára fascinujúci priestor, v ktorom nikto nie je majiteľom pravdy a každý má právo byť pochopený. Chceme sa vyhnúť moralite, ale posledný súd je nezvratný.
Opera mala premiéru v Prahe, Mozart ju písal na objednávku a niektoré jej scény sú chronicky známe z filmu nedávno zosnulého Miloša Formana. Kde ste hľadali inšpiráciu pri príprave režijnej koncepcie košického Dona Giovanniho?
Čítal som o Mozartovi všetko, čo som našiel, ale inšpiráciu som hľadal hlavne v dnešku, v našich vzťahoch, hodnotách, blúdeniach, hľadaniach. Dnešná inscenácia je určená dnešku a s ním aj zomiera. Opera nie je múzeom starých čias.
Čo môžu diváci od novej inscenácie očakávať? Operu v jej tradičnom poňatí alebo operu, ktorá ponesie aj prvky akejsi aktualizácie a časového posunu?
Poňatie príbehu nie je klasické, ale zároveň tiež nie je len moderné. Meče meníme za pištole, ale to je detail. Žijeme čas, v ktorom sa má ľudstvo najlepšie, ako sa kedy malo a stále sme nespokojní. Aj Giovanni je stále nespokojný. Túžba po rozkoši imituje lásku a túžba po pohodlí imituje zmysel života, takže viera v lásku a nádej sa nám vzďaľujú. Giovanni končí zle a zdá sa mi, že aj cesta našej civilizácie, ako sa správame k tejto planéte, k daru života, vedie tiež do pekla.
Prečo by si divák nemal ujsť Dona Giovanniho v Štátnom divadle Košice?
Nie v každom meste je opera. Tam, kde ju majú, myslím si, žijú ľudia, ktorí svoju operu majú radi a sú na ňu hrdí. Operné publikum Košíc si určite pozrie každú operu vo svojom divadle. Verím, že ani Giovanniho neprehliadnu. Chovám nádej, že sa nám podarí priniesť na javisko ľudskosť bytia so všetkými omylmi a chybami, čo robia človeka človekom.
(DOH)
