„Keby som nebola optimista, naberiem to do najbližšieho múru“

Herečka košického Štátneho divadla, organizátorka festivalu pouličného divadla Imaginácie, komunálna politička – Ľubica Blaškovičová. Činorodá žena v poslednom období rieši rodinnú drámu. Po útoku, keď sa obávala o život, musela podať na vlastnú dcéru Katarínu trestné oznámenie. V relácii TV KOŠICE:DNES Pod kožu sa o tejto ťažkej téme rozprávala s Dušanom Karolyim.

Incident, po ktorom ste museli volať políciu, sa odohral v auguste na vašej chate. Čo sa tam vlastne stalo?
Napriek strachu, ktorý som mala, lebo sme mali pre jej závislosť konflikty aj predtým, som jej ponúkla pomoc. Mohla prísť na dva dni na chatu, aby sa po zákroku nemusela vrátiť do garáže, v ktorej bývala niekoľko mesiacov. Zneužila však situáciu, požičala si peniaze, šla do pohostinstva a do malinovkovej fľaše si kúpila alkohol. Popíjala a ja som nechápala, prečo sa jej menia oči a prečo jej odchádza artikulácia. Potom vyprovokovala hádku, pri ktorej naozaj po mne skočila. Tak veľmi som sa bála a bolo to naozaj také nebezpečné, že som volala o pomoc a zavolala som políciu. 

Naozaj ste videli v očiach dcéry takú vykoľajenosť v uvažovaní, že by mohla byť schopná splniť svoje vyhrážky, že vás zabije?
Na polícii vypovedala viackrát. Vypočuli aj mňa. Prvá otázka vyšetrovateľa bola, či si uvedomujem, že ak podám toto trestné oznámenie, tak sa nedá stiahnuť, že niet cesty späť. Rozhodovanie bolo veľmi ťažké. Katarína neskôr vo výpovediach priznala, že si neuvedomovala, čo sa vlastne deje. Akoby v danom okamihu mala výpadok, ale cítila vtedy voči mne nenávisť a niekoľkokrát zopakovala, že by bola schopná ma zabiť.

Katarína má dnes 31 rokov. Kedy ste zaregistrovali, že pláva v závislosti?
Prvýkrát to bolo, keď prestúpila z košického na bratislavské konzervatórium. Mala asi 17 rokov. V škole mi povedali, že má také množstvo vymeškaných hodín, že sa to už nedá akceptovať. Tlačila som na ňu, aby mi povedala, čo sa preboha deje. Vtedy sa priznala, že je závislá na drogách. Tam to už bol pervitín.

Viete, odkiaľ si zaobstarávala pervitín, odkiaľ naňho mala peniaze?
Pervitín nie je drahý. Podľa toho, čo mi ona hovorí, je to záležitosť piatich eur. Zdroje sú všade. Choďte po Košiciach večer a v ktoromkoľvek zariadení povedzte, že niečo potrebujete a do pol hodiny to máte.

Keď ste zistili, že už v tom pláva, čo ste robili? Bola v niekoľkých zariadeniach, neprinieslo to efekt?
Z tej prvej závislosti v sedemnástich sa dostala. Keď zmaturovala, nastúpila do Štátneho divadla v Košiciach. Žiaľbohu, vtedy sa stala prvá veľká tragédia v našej rodine. Môj manžel ochorel a zomrel. Bol to jej parťák, oni boli silná dvojka, milovali bohémsky život a voľnosť. Vtedy stratila parťáka. Rozhodla sa, že chce ísť študovať ďalej, do Španielska, že prinesie vzdušnú akrobaciu. Doniesla jedno úžasné predstavenie, vďaka ktorému som začala v Imagináciách využívať vzdušnú akrobaciu. Bola síce úspešná v profesii, ale sklamaná z toho, že jej to nestačilo k životu, že jej chýbal otec a rozhodla sa ďalej skúšať niečo iné. A tam sa začali diať a nabaľovať veci, ktoré zas vyústili do závislosti. 

Prečo boli liečenia neúspešné?
Lebo je dospelá. Hovorila, že to chce zvládnuť, že takto ďalej nechce žiť. Ja som tomu verila. Všetky pokusy končili tak, že sa šla len zbaliť domov a za tú krátku chvíľu bola sfetovaná. Díleri majú medzi sebou úžasné kontakty. Len čo som ju priviezla do podnájmu, v ktorom bývala, už ju čakali na stole dve čiary – jedna pre ňu a druhá pre dílera. V priebehu hodiny bolo dieťa tam, kde predtým. Existuje vynikajúci román Dr. Jekyll and Mr. Hyde. Úžasná fikcia, ale ja som zažila, že to vôbec nie je fikcia. Ja som naozaj videla toho doktora Jekylla, ktorý plakal a zúfal, maminka, preboha, pomôž mi… a o niekoľko sekúnd tam bol pán Hyde, ktorý by mal bol zaškrtil v tom momente, keby mohol.

Čo by ste poradili rodičom, ktorí práve zápasia so závislosťou ich detí? 
Rodičom by som povedala – ak sa vám zdá vaše dieťa iné ako všetky ostatné, choďte s ním k psychológovi, pýtajte sa a hľadajte možnosti. Existuje niečo, čomu sa hovorí spoluzávislosť. Dlho som o tom nevedela. Každý závislák na seba nabaľuje dvoch-troch ľudí, ktorí vôbec nezažívajú ten pocit eufórie po dávke, len svojho blízkeho stále nosia so sebou v hlave a sú nešťastní v každej chvíli. Rodičia detí už na základnej škole by mali podľa mňa povinne absolvovať školenie. Zavolať ich a ukázať im na fotke – takto vyzerá vaše dieťa, keď je zamilované, takto po dvoch decákoch vodky, takto bude vyzerať, keď si dá nejakú tvrdú drogu. Pretože my to nepoznáme.

Angažujete sa v programe prednášok na tému drog, o ktorých by mal hovoriť bývalý narkoman. Ako by to malo prebiehať?
Je to chalan z Bratislavy, ktorý tým sám prešiel. Z vlastných skúseností vie presvedčivo povedať mladým ľuďom – pozor, drogy nie sú o nejakom pokuse a omyle. Toto je vždy omyl. Máš jedinú možnosť – ani to neskúsiť. Mala by to byť séria prednášok na stredných školách v Košiciach. Ale ja chcem hovoriť aj s rodičmi. My všetci si navrávame: môj partner nie je alkoholik, môj syn nie je gambler, moje dieťa nie je narkoman, len sem-tam si niečo dá. To vôbec nie je pravda. Všetci sme v tom až po uši. Nepoznám rodinu, ktorá by nemala problém. Dôležité je hľadať cesty, ako z toho von.

Keby ste mali politickú moc, akú zmenu by ste v oblasti boja proti drogám navrhovali?
V prvom rade treba dosiahnuť, aby sa k drogám deti vôbec nedostali. V zákone máte jasne napísané, že si drogy nesmiete zadovážiť, vyrábať a nesmiete ich distribuovať. Môžete ich však mať pre vlastnú potrebu a môžete sa zdrogovať. Odkiaľ ste sa k nim však dostali, ako ste ich legálne získali? To sa dá len nelegálnou cestou. Toto je diera v zákone, ktorej vôbec nerozumiem. Maďari to urobili tak, že – si sfetovaný? Odchod do basy na dva roky. Len vtedy nie, ak preukážeš, že sa liečiš a nechceš byť závislákom. Ak si predsa chceš dať marišku alebo kokaín, tak len na recept a zaplatíš v lekárni toľko, ako za štyri fľaše drahého koňaku. A vtedy vieš, že dostaneš naozaj drogu bez škodlivých prímesí. Že v marihuane nie je prisypané Sifo a po víkende nebude psychiatria plná detí, ktoré si mysleli, že si len dali jedného jointa a zrazu sú všetky úplne mimo. To sa udialo v Košiciach. Díleri tam dajú čokoľvek, len aby si natiahli nových klientov, napríklad na diskotéke nasypú niečo do nápoja dieťaťu, ktoré si odskočilo. Keď vidím v piatok alebo v sobotu večer, čo sa deje na košických uliciach, je mi z toho nesmierne smutno.

Chodíte za dcérou na návštevy do väzby. Ako vyzerá vaša komunikácia? 
Keď si píšeme, je tam strašná blízkosť. Napísať – ľúbim ťa, veľmi mi chýbaš… to sa dá, tak to človek cíti. Ale zoči-voči… tam cítim, že to ešte nie je moje dieťa, ešte to nie je ona. Drogy a alkohol v hlave veľa vecí prestavia. Psychiatri tvrdia, že vytvárajú ementál. A trvá dlho, kým sa vytvoria náhradné prepojenia v mozgu. Teda ten pocit, že ju veľmi chcem chytiť za ruku a držať v náručí – ešte to neprišlo. 

Ako znáša väzbu?
Zle. 

Nevyčíta vám, že ste na ňu podali trestné oznámenie a kvôli vám je teraz za mrežami?
Áno, pri prvom stretnutí to prebiehalo takto. Ale pri ďalšej návšteve jej prvé slová boli – maminka, prepáč, veľmi mi je to ľúto a veľmi ťa ľúbim… a toto beriem ako šancu na návrat do života.   

Zrejme bude nasledovať nariadenie o ústavnej liečbe. Ste optimista, že bude úspešná?
Keby som nebola optimista, tak už pred rokom to naberiem do najbližšieho múru… To boli naozaj totálne nezvládnuteľné situácie. Keď sa musíte navonok tváriť, že všetko je OK, pritom v hlave máte každú sekundu svoje dieťa. Ja proste verím, že bude mať toľko sily a dostane sa z toho, hoci štatistiky sú úplne hrozivé – až 80 percent v priebehu roka recidivuje…