Keď sa hobby stane zamestnaním: Skutočné príbehy z Košíc

Každý z nás má nejaké hobby. Jednoducho činnosť, ktorú vykonáva pravidelne, rád, prostredníctvom ktorej si oddýchne od povinností všedných dní. Viete si ale predstaviť premeniť ho na zdroj svojho živobytia? Je medzi nami mnoho ľudí, ktorí tak urobili. Najrozšírenejšou skupinou spomedzi nich sú práve umelci. Pozrite sa spoločne s nami na to, čo sa udeje, keď vás koníček začne živiť.

Ako prvý vám prinášame rozhovor so sólistkou baletu Štátneho divadla v košiciach Yuliou Chemitovou.

Robiť každý deň len to, čo vás skutočne baví. To je snom takmer každého z nás. Pre vás sa to stalo skutočnosťou. Skúste nám opísať, ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

V mojom povolaní bežné dni neexistujú. Áno, každé ráno fungujem ako každý človek. Zobudím sa, naraňajkujem, ale potom to začne byť nepredvídateľné. Najprv idem do školy, kde učím deti balet, potom utekám na tréning do divadla a potom sa to každý deň mení. Záleží od toho, na akom repertoári ako súbor pracujeme. Je obdobie, keď skúšky sú, potom zasa nie a potom príde čas, kedy skúšame od rána do večera. Raz máme pauzu, raz predstavenia. Jednoducho, predvídať sa to skutočne nedá.

Je vidieť, že vaša práca vás skutočne napĺňa. V čom je to teda iné, ak sa koníček stane vašou každodennou prácou?

V prvom rade je to možnosť venovať sa oveľa viac tomu, čo vás baví. Pokiaľ je to len na úrovni koníčka, určité veci nie sú prístupné. Ide hlavne o prácu s profesionálmi a odborníkmi z danej oblasti. Taktiež sa stretávate s ľuďmi, ktorí sa v danom odbore pohybujú a ktorí sú pre vás zaujímaví. Takúto príležitosť jednoducho nedostanete, pokiaľ robíte niečo len ako koníček.

Jedným z najbežnejších koníčkov všetkých dievčat, či dokonca akýsi ich detský sen, je stať sa baletkou. Bolo to tak aj u vás? Kedy ste začali rozvíjať svoj talent?

Áno, aj ja som to chcela od malička, od svojich štyroch rokov. Ale je pravda, že na balet som sa prihlásila neskoro. Dva týždne po prijímacích skúškach som dovŕšila jedenásť rokov. Čo by nebolo až tak neobvyklé, ale podmienkou školy bolo, že najstaršie deti, ktoré prijmu, by mali mať ideálne desať rokov. Keby boli teda skúšky neskôr, už by ma nevzali.

To by bola rozhodne škoda. Pracovať v oblasti umenia ale určite nie je jednoduché. Prečo ste sa rozhodli venovať mu aj profesionálne?

Pretože táto profesia obsahuje všetko, čo od života chcem. Byť baletkou znamená byť v pohybe, mať okolo seba zaujímavú spoločnosť, príležitosti k cestovaniu a najmä stále je to niečo iné. Neviem si predstaviť, že by som každý deň monotónne robila rovnakú prácu. A, samozrejme, rozhodovalo aj to, že sa mi darilo, bez toho by to nešlo.

Myslím si, že je veľa ľudí, ktorí by chceli robiť v živote to, čo ich baví a naozaj napĺňa. Čo by ste odporučili tým, ktorí chcú svoje hobby premeniť na profesiu?

V prvom rade nech trikrát popremýšľajú, či to naozaj chcú. Lebo od rozhodnutia venovať sa koníčku profesionálne sa začína odvíjať celý váš život. Každý deň premýšľate nad tým, koľko si môžete alebo nemôžete dovoliť venovať sa blízkym ľuďom, koľko času môžete venovať niečomu inému. A čo sa týka finančnej závislosti od hobby, niekedy sa človeku už skutočne nechce, ale musí. S tým zároveň súvisí otázka, či to človek bude mať rád ešte dlhé roky a či to bude mať stále rád rovnako, ako keď to bol len koníček. Keď sa vašou prácou stane vaše hobby, stratíte to, pri čom ste sa niekedy predtým dokázali odreagovať.

Počas rozhovoru sme veľa hovorili o tom, aké je to, keď vás živí to, čo máte radi. Je zjavné, že pre vás je tanec všetkým a že svoju prácu by ste nemenili. Nastala však aj u vás strata radosti z tohto povolania? Ak áno, ako ste s ňou bojovali?

Sú rôzne obdobia. Človek jednoducho nie je stroj. Nemôžeme mať dvadsať rokov radi to isté. A stále rovnako intenzívne. Dá sa to vysvetliť aj takto: človek nemôže dvadsať rokov jesť každý deň zmrzlinu. Potrebuje pauzu. Lenže tu sa pauza urobiť nedá, pretože je to už moja práca. Musím aj v tej chvíľkovej nechuti v tom zotrvať. Ale tá chuť sa potom vždy jednoducho nejako vráti. Pretože ja viem, že balet bezo mňa neumrie, ale či ja neumriem bez baletu, to skutočne neviem.

Ako druhý vám prinášame rozhovor so sochárom a reštaurátorom Leonardom Popom.

Predstavíš nám v skratke svoju prácu? Zaujímaš sa iba o jeden konkrétny odbor?

Náplň mojej práce sa týka hlavne kamenosochárstva- dizajn, výroba sôch a prvkov architektúry. Ďalej je to reštaurovanie historických budov a sochárstvo. Tam najčastejšie používam kameň a drevo.

Určite to nie je bežné zamestnanie. Aká bola tvoja cesta k tejto práci? Ktorá oblasť ťa baví najviac?

Kamenosochárstvo som vyštudoval tu v Košiciach. Práve to mi umožnilo začať svoju kariéru aj v sochárstve. Modelovanie, samozrejme, patrilo k štúdiu. Vyskúšal som aj iné oblasti, ako napríklad

reštaurovanie, dizajn a realizáciu svojich vlastných nápadov. Nedá sa špecifikovať, ktoré je moje naj. Ak mám čas, zvyknem aj niečo namaľovať.

V čom je vlastne tvoj život iný, ak je tvoje zamestnanie zároveň tým, čo ťa baví?

Iné je to hlavne v tom, že môžem kreatívne rozvíjať svoju myseľ. Nachádzam nové možnosti tvorby. Keď som pracoval v Anglicku pre jednu z najväčších kamenárskych firiem, zlepšil som sa v rýchlosti a technike práce. Vyrábal som rôzne prvky pre gotické kostoly a kamenné budovy. Tým som získal mnoho skúseností, ktoré som využil pri výrobe vlastných sôch.

Kedy si sa začal rozvíjať v tejto oblasti? Čo bol štart tvojej kariéry kamenosochára?

Odmalička som rád kreslil. K sochárstvu ma doviedla jazyková bariéra. Nakoľko sme žili mimo Slovenska, po prisťahovaní som nevedel ani slovo po slovensky. Ako strednú školu som si zvolil školu úžitkového výtvarníctva. Na prvom mieste tam bolo umenie a až potom jazyk. Tešilo ma, že aspoň niečomu rozumiem. Lákal ma aj grafický dizajn, ale som rád, že som si nakoniec zvolil túto cestu. Samozrejme rozvíjal som sa aj pri pracovných skúsenostiach. Pracoval som na Dóme sv. Alžbety, Michalskej kaplnke, Malej scéne a Technickom múzeu. Veľa mi dala tiež práca v zahraničí.

Myslím si, že žiť takto na slovensku nie je jednoduché. Prečo sa tomu aj tak venuješ?

Máš pravdu, nie je to tu ľahké. Ja to robím hlavne preto, lebo tomu verím a milujem to. Skúšal som, samozrejme, aj iné práce ale umenie ma stále pritiahlo späť. Naposledy som pracoval na dizajne karosérie, to ma bavilo. Kvôli mojej znalosti angličtiny som mohol pracovať v rôznych, nielen obchodných spoločnostiach. To ale nie je pre mňa.

Čo by si odporučil ľuďom, ktorí by si chceli tiež takto splniť sen a robiť to, čo ich baví?

Jednoznačne ísť za svojím snom. Veľakrát sa síce budete sami seba pýtať, či to má zmysel. Tým som si prešiel aj ja. Nakoniec, ale všetci zistia, že robiť to, čo vás baví, je na nezaplatenie.

Tvoja práca je asi časovo náročná. Čo ostatné koníčky, máš na ne vôbec ešte nejaký čas?

Mám aj iné záľuby. Je pravda, že často obetujem svojej práci množstvo svojho voľného času. V tom momente to ale tak nevidím. Neoddeľujem, čo je ešte práca, a čo nie. Ja sa proste snažím využívať svoju kreativitu aj v bežnom živote skoro pri všetkom, čo robím.

Alexandra Hvizdošová
Foto: Anton Faraonov, archív lp