Košičan medzi utečencami na hranici štátov
Sú na úteku a chodia o nich rozporuplné informácie. Aká je realita? Mladý 28-ročný fotograf z Košíc Maroš Simon strávil dva dni na srbsko-maďarskej hranici medzi utečencami.
Maroš sa profesionálne venuje fotografovaniu asi desať rokov. Pracuje pre Košické kultúrne centrum K13. Spolu s kamarátmi podnikol cestu do utečeneckého tábora na hraničnom priechode Röszke – Horgos v čase, keď ho Maďari zavreli. Pomáhal utečencom v tábore a svojím fotoaparátom zachytil reálne situácie.
Keď niekto chce pomáhať
Boli sme najmä zvedaví, prečo sa rozhodol tam ísť? Čo ho motivovalo? „Zaujíma ma téma utečencov. Chcel by som sa jej naďalej venovať a stráviť v problémových oblastiach dlhšiu dobu,“ povedal na úvod rozhovoru. „Do Maďarska som šiel so skupinou amerických priateľov žijúcich v Košiciach. Chcel som vidieť situáciu, o ktorej som čítal v novinách, osobne naživo. V tábore sme pomáhali. Rozdávali jedlo, vodu, oblečenie, prikrývky a taktiež aj upratovali.“
Maďarsko prekážkou na ceste
Každý, kto vidí fotografie, poukazuje na neporiadok a odpadky, ktoré sa v mieste táborov pre utečencov hromadia. Nevedia alebo nechcú si utečenci robiť poriadok okolo miest, kde prespávajú? „Je ťažké to vysvetliť, lebo každý má svoju kultúru. Treba pochopiť, že tí ľudia sa tam neprišli ubytovať. Chceli ísť ďalej, ale Maďarsko im zatvorilo hranice. Do priestoru pred hranicou na srbskej strane prichádzali stále noví a noví utečenci. Je asi ťažké to celé zregulovať, stanoviť nejaké normy, má to dosť živelný priebeh. Napriek tomu tam bol pokoj a disciplína, aj pri rozdávaní rôznych druhov pomoci nedochádzalo k žiadnym nepokojom, dokonca sa našli ľudia, ktorí sa k nám pridali, pomáhali pri organizácii, upratovali spolu s nami, snažili sa tlmočiť, keď to bolo potrebné. Našli v sebe ľudskú silu,“ opísal situáciu Maroš.
Rodiny na ceste útrap
Čo v improvizovanom tábore videl a čo ho medzi utečencami najviac zaujalo? „Bola to skutočnosť, ktorú rôzne médiá interpretovali tak trochu po svojom alebo podľa toho, čo práve dotyčný redaktor videl. Správy totiž hovorili, že ide prevažne o skupinky relatívne mladých mužov a z toho sa vyvodzuje, že nejde o utečencov postihnutých vojnovým konfliktom, ale o ľudí, ktorí do Európy smerujú len za vidinou života v ekonomicky lepšie situovaných krajinách. Ja som však videl veľa rodín s malými deťmi, ktoré by sa asi na takú cestu plnú útrap nevybrali iba tak. Často mali len tie najnutnejšie osobné veci,“ priblížil svoj osobný postreh.
O odlišnostiach
Boli sme zvedaví, či sa dozvedel aj niečo o živote týchto ľudí v miestach, z ktorých práve utekali. „Len podľa výzoru niektorých sme mohli rozlíšiť, že utečenci pochádzajú z rôznych krajín. Informácie, ktoré boli k dispozícii, spomínali predovšetkým Sýriu. Mnohí Sýrčania sú nám dosť podobní a celkom ľahko sa v európskych štátoch asi zaradia do života spoločnosti, lebo ich ťažšie budú vedieť identifikovať na prvý pohľad ako utečencov. Horšie to budú mať ľudia zo Somálska, Pakistanu, Afganistanu, ktorých bolo v tábore taktiež dosť.“
Kam a za čím smerujú?
O ich osobných osudoch sa však Maroš veľa nedozvedel. „Snažil som sa nejako nepriamo porozprávať s jednou ženou zo Somálska, ktorá utekala so svojím asi šesťmesačným synom. Nedopadlo to práve stopercentne, takže o jej životnom osude som sa veľa nedozvedel. Popravde, väčšina z nich ani nechcela veľmi rozprávať. Hovorili sme aj s mladými ľuďmi zo Sýrie, ktorí mali namierené za priateľmi do Nemecka. Zrejme takto sa im ľahšie podarí začleniť v tejto krajine.“
Ako to v provizórnom tábore vyzeralo, o tom hovoria viac fotografie, ktoré Maroš Simon urobil. „Našťastie som sa pri tom nestretol so žiadnou agresivitou. Jedinú napätú situáciu som videl, keď utečenci prelomili plot na hranici, ale aj k tomu treba podotknúť, že to bola len menšia časť ľudí. Väčšina z nich sa nezapojila a ostali v tábore. Popravde sa ale ani nečudujem, že sa to stalo, dalo sa to očakávať. Predstavte si, že utekáte niekoľko tisíc kilometrov a tesne pred cieľom sa vám niekto postaví do cesty. Ako by ste reagovali?“ položil viac ako obyčajnú rečnícku otázku.
Všetci chceme lepší život
Či sa nejako zvlášť prejavujú odlišnosti kultúr medzi nami Európanmi a skupinami utečencov, reagoval. „Všetci máme svoje odlišnosti, a tým aj iné správanie. Je to celkom iste iná kultúra, tí ľudia majú iné zvyky, v tom si netreba klamať. Viditeľná je často najmä vonkajšia odlišnosť, lebo na prejavy odlišnosti rozdielnych kultúr v tábore nebolo dostatok času ani priestoru. Určite, keď sa dostanú na miesta, kam sa usilujú ísť, sa prejavia v oveľa väčšej miere. To však neznamená, že im nemáme dať šancu, aby sa adaptovali a dosiahli to, čo je snom asi každého – lepší, voľnejší a slobodnejší život bez útlaku.“
Veronika Hunyadiová
Foto: Maroš Simon
