Košičanka roka 2019: Mozog je magický, fascinujúci a atraktívny
Docentka Dáša Čížková je špičková odborníčka na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach (UVLF). Venuje sa hlavne neurovede a skúmaniu mozgu. Niekoľko rokov pôsobila na významných zahraničných univerzitách a vo vedeckých laboratóriách. Prispela k zavedeniu modelových systémov centrálnej nervovej sústavy, na ktorých testovala liečebné postupy s využitím farmakoterapie, bunkovej terapie či biomateriálov. Na Slovensku už získala množstvo rôznych titulov a ocenení. Naposledy priamo od Košičanov – dostala najviac hlasov v ankete nášho mediálneho domu a stala sa laureátkou v kategóriách Osobnosť roka a Žena roka 2019.
Čo vás viedlo k tomu, že ste začali študovať veterinárske lekárstvo? Mali ste od detstva vzťah k zvieratkám?
– Ako každé dieťa som mala rada zvieratá. Pamätám si, že som raz priniesla tajne domov poranené vtáča, ktoré som sa snažila vyliečiť, tak som ho zabalila do handričiek a uložila do krabičky na balkóne. Bohužiaľ, rána sa už nedožilo, a keď som ho našla nehybné, tak som ho na druhý deň s patričnými poctami pochovala. Takých „zvieracích epizód“ bolo viac. Po absolvovaní gymnázia na Šmeralovej (súčasnej Poštovej) som sa rozhodovala medzi medicínou a veterinou, nakoniec zvíťazila veterina, čo sa ukázalo ako správna voľba.
Neuroveda je pre obyčajného smrteľníka veľká neznáma. Ako by ste ju čitateľom priblížili?
– Ide o vedu, ktorá je vedou všetkých vied, ide o náš mozog, ktorý riadi a organizuje všetky naše činnosti, nálady, emócie a myšlienky a pocity. Je neskutočne komplikovaný a hoci je už dosť prebádaný, je stále veľa oblastí a otázok, na ktoré doposiaľ nepoznáme odpoveď. Preto je mozog a nervový systém pre vedcov taký magický, fascinujúci a atraktívny.
Čo vás vo vašej práci najviac posúva dopredu?
– Je to túžba niečo nové pochopiť, objaviť a hlavne pomôcť. Naša práca sa nedá merať v hodinách, lebo pracujeme nonstop. Aj keď sme doma, premýšľame, ako experiment naplánovať, prečo to nefunguje, eventuálne ako to modifikovať. Väčšina našich výsledkov je negatívnych, ale to nás nesmie odradiť, musíme sa naštartovať a pokračovať a raz za čas sa nám niečo podarí, a to je to, prečo to robíme.
Každý, kto niečo skúma, by sa chcel k niečomu dopracovať. Ako začínajúca vedkyňa, čo ste si vraveli, čo ste chceli v tom čase dosiahnuť? A keď sa pozriete späť, naplnili sa vaše ambície?
– Keď som začínala pracovať vo výskume, menil sa pohľad na mozog, ktorý sa chápal po mnohé roky ako rigidný a nemenný, teda bez akejkoľvek schopnosti zmeny, prestavby či regenerácie. V tom čase sa ukázalo, že aj v dospelom mozgu existujú oblasti, kde vznikajú nervové bunky. Moje prvé roky som sa zaoberala čuchovým systémom, ktorý úzko súvisí s neurogenézou a následne som presedlala na miechu a poranenia miechy a možnosti využitia kmeňových buniek na jej čiastočnú obnovu, eventuálne stabilizáciu. Mnohé práce, ktoré sme realizovali na bunkových kultúrach či laboratórnych zvieratách, boli povzbudzujúce a presvedčili nás, že ideme správnou cestou.
V súčasnosti máme možnosť využiť naše inovatívne technológie na pacientoch, ktorí trpia často ťažkými poraneniami miechy, keď operácia a ani farmakoterapia nepomáha. Nemáme žiadny zázračný elixír, ale predpokladáme, že bunková terapia môže v niektorých prípadoch stabilizovať pacienta a následne s kombinovanou fyzioterapiou a farmakoterapiou môže dôjsť aj k čiastočnému zlepšeniu klinického stavu. Moje ambície sa naplnili, pretože pracujem na tom, čo ma zaujíma a verím, že aj naše čiastočné výsledky budú prínosom pre ďalšie bádania.
[ad2][/ad2]Pokračovanie článku je na ďalšej strane.
[break][/break]Boli ste aj s celou rodinou v San Diegu, pôsobili ste v Holandsku aj vo Francúzsku. Ako si na toto obdobie svojho života spomínate? Nemali ste chuť zostať tam?
– Môj prvý zahraničný pobyt bol v holandskom Utrechte, kde som pracovala na oddelení farmakológie. Po ukončení PhD. štúdia som dostala možnosť pracovať v San Diegu. Bola to pre mňa, ale aj pre našu rodinu obrovská skúsenosť. Boli to úžasné skoro štyri roky strávené v San Diegu, kde som získala veľa odborných znalostí a spoznali sme veľa nových kolegov a priateľov, s ktorými doteraz udržiavame kontakty. Dostala som tam aj lukratívnu ponuku, ktorú som po ťažkom, ale správnom rozhodnutí musela odmietnuť. V tom období naši rodičia ťažko ochoreli a museli sme sa vrátiť domov. Nič neľutujem, po návrate domov sa mi podarilo rozbehnúť spoluprácu s univerzitou vo francúzskom Lille, kde pôsobím ako externý expert a jeho laboratórium pravidelne navštevujem. Máme spoločné projekty a hlavne aj francúzskych študentov, ktorí si na UVLF v Košiciach, na Neuroimunologickom ústave (NiU) SAV, ale hlavne v našom laboratóriu zvyšujú vzdelanie absolvovaním PhD. štúdia. S mnohými zahraničnými kolegami udržiavam stále aktívne pracovné aj osobné vzťahy.
Máte syna a dcéru. Ide niekto z nich vo vašich šľapajach?
– Máme dospelé veľmi šikovné deti, ktoré si zvolili iný životný smer, venujú sa športu. Starší syn Peter hral aktívne hokej v našej extralige, pôsobil aj v zahraničí a v súčasnosti je trénerom žiakov v HC Košice. Dcéra Danka sa aktívne venovala atletike, dosiahla vynikajúce výkony v skoku o žrdi, ale, bohužiaľ, kvôli zraneniu to musela nechať. Obaja skončili fakultu športu, Danka navyše ukončila fyzioterapiu a Peťo si rozšíril vzdelanie o manažment. Minulého roku sa dcéra vydala, takže do našej rodiny pribudol ďalší šikovný mladý muž. Som rada, že si naše deti našli svoju vlastnú cestu, robia to, čo ich baví a zároveň živí. Tešíme sa z ich úspechov a snažíme sa pravidelne stretávať aspoň na spoločných obedoch.
K tomu, že ste sa stali Košičanka roka, vám iste blahoželalo množstvo ľudí. Našli ste medzi SMS alebo mailmi nejakú pozoruhodnú či prekvapivo milú gratuláciu?
– Áno, dostala som a stále dostávam množstvo gratulácií. Čo ma asi najviac zo všetkého potešilo, je, že vo väčšine esemesiek mi píšu, že si to skutočne zaslúžim, a to je pre mňa asi to najkrajšie.
Rok 2020 síce ešte nekončí, ale ak by ste vy mali teraz vybrať Košičana za tento rok, kto by to bol a prečo?
– Už sa ma na to raz pýtali a opäť odpoviem, že Laco Nagy bol mojím tajným favoritom za rok 2019. Úspešne reprezentoval košický hokej na celom svete. Všetci Košičania ho máme radi a vždy sme mu fandili a držali palce, a preto by som mu dopriala víťazstvo. Nájsť Košičana pre rok 2020 je ťažké, určite by si to zaslúžili naši lekári, zdravotný personál a všetci tí, ktorí bojujú v prvej línii s pandémiou koronavírusu. Veľmi tiež oceňujem, že sa organizačnému tímu na čele s Braňom Koniarom nakoniec podarilo zorganizovať 97. ročník Medzinárodného maratónu mieru. Bol to trochu smutný pohľad, ale klobúk dole, že sa to podarilo.
Čomu sa okrem vedy venujete?
– Rada športujem (behám, bicyklujem, plávam, lyžujem), maľujem, šijem, pletiem, pracujem na záhrade, cestujem, navštevujem múzeá. Veľmi ma mrzí, že nemám čas si prečítať obyčajnú knihu. Aj keď, na druhej strane, všetok svoj čas venujem písaniu a čítaniu, sú to však odborné články, ktoré musím študovať, alebo diplomové, dizertačné práce, ktoré často posudzujem. To by som chcela zmeniť.
Čo vravíte ako vedkyňa na hlasy, ktoré pandémiu koronavírusu porovnávajú s bežnou chrípkou?
– Koronavírus nie je bežná chrípka, pocítili sme to aj v našej rodine, keď môj 59-ročný bratranec z Veľkých Bílovíc na Morave bol počas prvej vlny pandémie 12 dní v umelom spánku napojený na dýchací prístroj. Nakoniec všetko dobre dopadlo, ale bolo to vážne, a tak k tejto chorobe musíme pristupovať veľmi zodpovedne. Musíme nosiť rúška a dodržiavať všetky protiepidemiologické opatrenia.
Ako sa podľa vás táto pandémia skončí? Tak, že sa objaví účinná vakcína? Alebo aké iné reálne možnosti sú pred nami?
– Pevne verím, že budúci rok už budeme mať k dispozícii účinnú vakcínu, aj keď jej výroba a uvedenie do praxe nie je jednoduché. Taktiež očakávam, že vývoj ide dopredu a budeme mať aj účinnejšiu liečbu ako doteraz.
Váš manžel Milan bol prezidentom Slovenskej asociácie fitnes, kulturistiky a silového trojboja (SAFKST), teda silný muž. Platí to aj pre vašu domácnosť?
– Manžel sa teraz venuje ako manažér a tréner profesionálnym kulturistom a fitneskám nielen zo Slovenska, ktorí sú najlepší na svete. Mám výborného manžela už 33 rokov a fungujeme na základných princípoch úcty, kompromisu a pochopenia. Pomáhame a fandíme si, čo sa týka pracovných či športových úspechov. Domácnosť je súčasťou nášho spoločného domova, tak každý z nás musí aktívne prispieť svojou troškou. Pravdaže, my, ženy, toho viac zvládneme, ale tak to u nás funguje a nič po toľkých rokoch meniť nebudeme.
Keď sa stretnú dvaja úspešní ľudia v jednej domácnosti, nie je to trochu aj na úkor detí, že ste na ne nemali toľko času, koľko by ste chceli?
– Možno áno, ale obe naše deti aktívne športovali, takže našou úlohou bolo ich odviezť na tréning, a potom domov. Manžel absolvoval skoro všetky zápasy a preteky našich deti, a ak som mala len trochu času, tak som ich tiež chodila povzbudzovať. Pamätám si, že som mala obrovské šťastie, keď som bola na pretekoch v Uherskom Hradišti, kde Danka ako pätnásťročná skočila o žrdi svoj rekord 401 cm. Taktiež nikdy s manželom nezabudneme na víťazný gól, ktorý strelil Peťo dve sekundy pred koncom zápasu v San Diegu. Boli to úžasné chvíle. Keď boli deti malé, tak to nebolo jednoduché, a ak rodičia mohli, tak nám pomáhali. Babky a dedkovia sa vedeli postarať a suplovať nás, rodičov, za čo sme im nesmierne vďační. Bohužiaľ, už nám ostala len moja mamka, ktorá sa tohto roku dožila 85 rokov. Našťastie je úplne samostatná a aktívna, denne chodí na prechádzky a doma stále vyvára a vypeká dobroty. Sme radi, že ju ešte máme.
Foto: Veronika Janušková
