Marián Čekovský: Smiešne situácie prináša sám život
Kde sa objaví, tam rozosieva dobrú muziku a skvelú zábavu. Muzikant, spevák, príležitostný moderátor či herec, ale v prvom rade vynikajúci zabávač. Taký je Marián Čekovský. Alebo ak chcete, jednoducho “Čeky”. Aký je však mimo pódií a kamier? Ako trávi sviatky? O tom sme sa porozprávali po zvukovej skúške na jeden z charitatívnych predvianočných koncertov v Košiciach.
Ste veľmi zamestnaný človek. Strávili ste viac Silvestrov v práci alebo doma s rodinou?
Pravdupovediac, určite som bol častejšie na Silvestra v práci, teda niekde som hral. Chcel som zarobiť. Tento rok to však bude iné. Ja mám totiž dve rodiny. Jednu ozajstnú a druhú hudobnú. A na Silvestra sa všetci stretneme v mojom štúdiu, tam budeme hrať, spievať, veseliť sa a oslavovať príchod nového roka všetci spolu. Aj s kamarátmi muzikantmi, aj s milovanými deťmi.
Spomínate si na najviac alebo najmenej veselý Silvester?
Nespomeniem si a ani nechcem. Vždy to bolo o tom, že som sa pozeral na ľudí, ktorí sa tešia na príchod nového roka a my sme museli hrať, vlastne sme boli v práci. Postupne to už začalo byť otravné, že sme neboli s rodinami, že sme ich vlastne v takomto čase zanedbávali. Tak som to v tomto roku vyriešil inak.
So svojím švagrom, známym komikom Sväťom Malachovským, ste veselé kopy. Ako to vyzerá, keď sa spolu stretnete? Znásobí sa vtedy váš humor?
Ľudia, ktorí na obrazovkách sršia vtipom, sú v súkromnom živote skôr nostalgickí. Sú síce príjemní, ale nesnažia sa byť za každú cenu vtipní. Aj my sa snažíme užiť si príjemne čas, keď sme spolu. Samozrejme, nebránime sa humoru, ale ho ani nasilu nevyvolávame.
Ste aj doma skôr zabávač alebo si chcete v súkromí od humoru oddýchnuť?
Verím, že som aj doma vtipný. Situácie, ktoré smiech vyvolávajú, prídu vždy sami od seba. Prináša ich totiž život. Aj doma, keď som s deťmi, aj na skúškach s kamarátmi muzikantmi. Je to vlastne môj život, ktorý žijem a nechcem s tým nič robiť. Niekedy som však doma ticho, aby som si oddýchol. Ja totiž v práci v kuse rozprávam.
Ste autorom aj interpretom viacerých úspešných piesní. Máte už v zásuvke ďalšie, ktoré by mohli mať ambície stať sa hitmi?
Teraz mám veľkú radosť z hry, ktorej premiéra bude na sviatky v rozhlase. Napísal som ju s Danielom Hevierom, má názov Snehulienka a je v nej veľa veľmi pekných pesničiek. Moja práca nie je o tom, aby som mal v rádiách veľa hitov, robím svoju hudbu, ktorá sa k poslucháčovi dostane napríklad v divadle. To ma napĺňa.
Vašou vášňou je aj zbieranie starých vozidiel – veteránov. Je medzi nimi aj nejaký unikátny kúsok?
Zbieram staré veci, pretože k nim mám úctu. Sú dôkazom, že kedysi ľudia, z ktorých mnohí už nežijú, vedeli vymyslieť a zhmotniť úžasné veci. Teraz presne neviem, koľko ich vlastne mám, od áut až po staré bicykle – skladačky, esky. Pre mňa je najvzácnejšia fi atka päťstovka, ktorú som kúpil od jedného 90-ročného uja. Keď mal 88 rokov, lietal na vetroni ponad cintorín a tešil sa, že ešte žije. Trvalo mi dlho, kým som to auto zrekonštruoval, ale podarilo sa a rád sa ním preveziem.
Vozíte sa aj na ostatných alebo sú to skôr len výstavné kusy?
Keby som chcel výstavné kusy, tak budem zbierať angličáky a dám si ich do vitríny. Ja sa na autách chcem voziť. A som hrdý na to, že sú pojazdné, majú všetky náležitosti, napríklad STK, a môžu ísť na cestu. Rád investujem do dobrých vecí. Sú to len veci, ale robia mi radosť. Nemá zmysel byť príliš šporovlivý. Na peniazoch sa totiž nikam neodveziem.
Ste populárny, o tom niet sporu. Vyrovnali ste sa už s tienistými stránkami popularity?
Popularita je veľmi vratká záležitosť. Veľakrát sa stane, že ak idem niekam s deťmi von, musím sa fotiť s neznámymi ľuďmi. Ale robím to rád. Vďaka tomu, že ma ľudia majú radi, môžem robiť, čo ma baví a ešte ma to aj uživí. Mal som vo svojom živote šťastie, že som sa stretol s tými správnymi ľuďmi. A to, čo môžem robiť, robím rád. Lebo len čo robíte naozaj radi, môžete robiť naozaj dobre.
Zvyknete si na prelome rokov spomenúť na svojho otca, ktorý tragicky zahynul?
S postupom času sa smútok stráca alebo je stále pri spomienkach intenzívny? Ja som jeho stále živá spomienka.
Stretávate sa so svojou sestrou Ľubkou tak často, ako by ste chceli, najmä počas sviatkov?
Teraz je to už menej, keďže žije v Bratislave a ja v Košiciach. Ale stále sa snažíme byť aspoň v telefonickom kontakte. Verím, že sa nám to v budúcnosti podarí zorganizovať tak, aby sme boli spolu častejšie.
Aký bol váš rok 2015?
Môžem poďakovať Bohu za tento rok. Stále vás niečo prekvapí, niekto do vášho života príde, niekto odíde. Ale to všetko vás posúva dopredu, tam, kam sa nakoniec dostanete. Pre mňa to bol v podstate úspešný rok.
Foto: Veronika Janušková
