Na najznámejšej európskej púti nájdete samého seba
Chodia pešo s batohom na chrbte. Usmievajú sa na vás, keď ich stretnete. Nič im nechýba. Aspoň nie v daný čas. Každý má iný životný príbeh. Pochádzajú z rôznych kútov sveta. Majú však spoločný cieľ. Dostať sa do španielskeho mesta Santiago de Compostela. Naša bývalá kolegyňa Renáta Petrašková (31) je jednou z nich. Pútnička, ktorá prešla vyše 320 kilometrov. Po vlastných. Nakoniec to nebolo o nej a jej ceste, ako si spočiatku myslela. Bolo to o nich – o ľuďoch, ktorých stretla…
Svätojakubská cesta alebo Camino de Santiago je najznámejšia európska púť, ktorá už dávno nie je výzvou len pre veriacich. Ročne ju prejdú tisíce ľudí rôznych vierovyznaní, rás či národností. Každý hľadá niečo iné. Vieru v Boha, vieru v seba, priateľov, dobrodružstvo, silu, odvahu…
[ad][/ad]Najstaršia cesta
O púti sa Renáta dozvedela z filmu. „Prišlo mi to ako veľmi pekná a očistná cesta. Len ja a moje myšlienky. Nemala som žiadny náboženský cieľ. Chcela som to skúsiť, zažiť, prevetrať hlavu, ale bolo to tiež o dobrodružstve, turistike a o horách,“ prezradila.
O absolvovaní púte však premýšľala už pred pár rokmi. „Odišla som z práce, ale veľmi rýchlo som si našla novú a akosi mi to nevychádzalo. Počas Vianoc som si s kamarátom písala predsavzatia a vtedy som sa rozhodla, že to tento rok dám.“ Renáta bola na niekoľkých prednáškach v Košiciach, aby sa o púti do jedného z najvýznamnejších pútnických miest v Európe dozvedela trochu viac. „Ľudia o tejto ceste, zážitkoch, o pútnikoch, ktorých stretli, rozprávali tak zanietene, že ma to nakoplo ešte viac. Mala som z toho dokonca až zimomriavky. Hovorila som si: toto chcem zažiť aj ja, chcem to vyskúšať. Začala som teda svoju cestu plánovať na máj tohto roku…“
Do Santiaga de Compostela vedie viacero trás. Pôvodne chcela prejsť tzv. francúzsku cestu (približne 800 km), ale to by jej trvalo takmer mesiac. Z práce sa nemohla uvoľniť na taký dlhý čas, a tak sa vybrala na najkratšiu trasu Camino Primitivo, čo však vôbec neznamená, že je jednoduchá. Práve naopak. Je to najstaršia cesta do Santiaga, ktorá vedie cez hory a lesy. Dlhá je okolo 320 km a človek by ju mal zvládnuť za 14 dní. Renáta ju prešla nakoniec za 11,5 dňa. Denná dávka bola okolo tridsať kilometrov.
Talianska spriaznená duša
Spočiatku plánovala celú púť prejsť sama, ale plány jej „narušila“ sympatická Talianka Veronica. „Keď som letela z Budapešti do Madridu, zazrela som ju už na letisku. Ubytovaná som bola v Oviede, odkiaľ začínala aj trasa Camino Primitvo. V tom istom hosteli mala aj ona rezervované ubytovanie. Dali sme sa do reči a rozhodli sa, že vyrazíme spolu. Veronica na púti bola už štyrikrát. Povedala som si, že to bude pre mňa dobrý začiatok a neskôr sa oddelím.“ Nakoniec však celú trasu prešli spoločne.
O trase Camino Primitivo sa hovorí, že niekto zhora zariadi, koho máte na ceste stretnúť a drží nad vami ochrannú ruku. Brala to ako osud. „Nielenže sme sa stretli na začiatku, ale dokonca robíme obe v zdravotníctve. Vždy sme sa nechtiac obliekli do rovnakých farieb a veľmi sme si rozumeli.“
Štyria ľudia, štyri krajiny, štyri jazyky
Púť v nej čoraz viac vyvolávala spirituálny nádych. Mala pocit, že všetko, čo sa tam udialo, do seba zapadlo neuveriteľným spôsobom. „Na tretí deň sme stretli chalana Bena z Californie. Zaumienil si, že celú cestu neprehovorí po anglicky a bude celý čas rozprávať iba po španielsky. A podarilo sa mu to. Spoločne do cieľa nakoniec dorazili štyria. V piaty deň sa k nim totiž pridal Španiel Juan José. „Zo všetkého najzábavnejšie bolo to, že ja som vedela po anglicky, po španielsky veľmi málo.
Veronica trochu po anglicky a tým, že je Talianka rozumela po španielsky. Ben vedel po anglicky, ale rozprával iba španielsky a Juan José vedel iba po španielsky. Po takmer dvanástich dňoch sme si však rozumeli všetci navzájom,“ dodáva s úsmevom.
Pod jednou strechou
Pútnici len málokedy spia pod holým nebom. Po trasách je k dispozícii množstvo ubytovacích zariadení. „Čarovné je na tom, že už na ceste sa mnohí poznáte a večer sa v ubytovni navzájom čakáte. Rozpoviete si, čo ste zažili, aký máte plán na ďalší deň. Spolu večeriate i raňajkujete. V jeden večer som všetkým vypekala naše palacinky a musím povedať, že mali riadny úspech.“ Čím sa však pútnici blížia do cieľa, tým je v ubytovniach viac ľudí. Približne 50 km pred Santiagom sa spájajú dve cesty Camino Frances a Camino Primitivo.
„Zo začiatku spíte v jednej miestnosti možno desiati, ku koncu vás je aj dvesto. Zo začiatku som sa vôbec nevedela vyspať. Mnohí chrápu a nepomôžu vám ani štuple do uší. Po pár dňoch som bola taká unavená, že mi to už bolo jedno.“
V núdzi spoznáš priateľa
Keďže sme všetci len ľudia aj Renáta mala počas cesty menšiu krízu. Bolo to na deviaty deň.
„Veľmi zle som sa vyspala a celý deň pršalo. Dala som si návleky na topánky. Nasledujúci deň ma neskutočne začali bolieť lýtka. Myslela som, že to prejde, čakala nás totiž dlhá cesta bez zastávky, ale neprestalo to. Osem kilometrov pred rezervovaným ubytovaním som našla iné. Mojim kamarátom som povedala, že to nedám, nech pokračujú ďalej bezo mňa a ja tam ostanem. Veľmi ma to trápilo. Na jednej strane som túžila ísť s nimi. Vedela som, že ich už nedoženiem… Volala som priateľovi domov, že to už fakt nedám, ale vďaka jeho podpore a podpore mojich súpútnikov som to však zvládla. Zobrali mi spacák aj vodu a spolu sme dorazili na ubytovňu.“
[ad2][/ad2]Nebola to len jej cesta
Podľa Renáty pútnici žijú vlastným životom, vo vlastnom svete. „Za celý čas som nepocítila žiadny strach či nebezpečenstvo. Všetci sú na vás milí a človek sa tam nikdy necíti sám. Je súčasťou niečoho väčšieho, ako je on. Nakoniec som zistila, že to nebolo o mne, ale o ľuďoch, ktorých som stretla a o našej spoločnej ceste.“
Košičanka vraví, že človek za ten čas doslova splynie s okolím. „Mala som pocit, že so mnou komunikuje príroda. Videli sme divoké kone, ktoré sa k nám s noblesou približovali. Všetko krásne vonia. Magické boli aj rána ponorené do hmly, keď sme si pospevovali a vtáky nám ako keby odpovedali. Človek je nabitý endorfínmi z krásneho prostredia a chôdze. Je to akoby ste celý čas športovali. Cítite sa šťastný a zabúdate na konzumný svet.“
Všetci nakoniec dorazili do svojho cieľa – Santiaga de Compostela. „Boli to neopísateľné emócie. Posledné dni sme tam ani nechceli dôjsť. Tešila som sa, že som to dokázala, no bolo mi aj smutno, že to končí… Bolo veľmi emotívne vrátiť sa domov. Táto cesta bol životný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Vraví sa, že ak človek raz prejde Camino, bude sa chcieť vrátiť. A ja sa tam určite raz vrátim. Dúfam, že už o rok.“
Počas púte je možné zbierať pečiatky z miest, ktoré ste navštívili. O pútnicky pas tzv. credencial môžete zažiadať aj v Košiciach v Dóme sv. Alžbety. „Chcela som ho veľmi mať z nášho mesta, ale v tom čase boli všetky rozdané. Nakoniec som si ho vybavila v Španielsku,“ dodáva Renáta. Všetky pečiatky z cesty tvoria potvrdenie o vykonaní púte. Overiť si ich dáte v cieli. Potvrdenie o zdolaní púte však dostanete iba vtedy, ak prejde minimálne sto kilometrov po vlastných.
Najdôležitejšie je pripraviť sa na púť nielen psychicky, ale vedieť sa aj zbaliť. „Predtým, ako som sa tam vybrala, naplnila som si ruksak vecami a chodila s ním na túry v okolí Košíc, aby som zistila, akú záťaž budem mať po celý čas na pleciach.“ Vraví sa, že človek by si mal zobrať so sebou iba desať percent svojej váhy. Košičanka by podľa všetkého mala mať so sebou len necelých šesť kíl.
„Snažila som si nabaliť minimum vecí, ale aj napriek tomu môj batoh vážil okolo desať kíl. Postupne som sa chcela zbaviť každého gramu, aby sa mi ľahšie kráčalo. Po pár dňoch som vytlačila do koša pol zubnej pasty a pol opaľovacieho krému, aby som mala ruksak o trošku ľahší,“ smeje sa. Človek podľa nej toho naozaj nepotrebuje veľa.
Po celom dni je taký unavený, že je rád, že sa osprchuje. „Ja som si zabudla ešte aj šampón a celý čas som si vlasy umývala mydlom..,“ dodáva s úsmevom.
[ad3][/ad3]
