„Najlepšie definitívum je dobré provizórium“
Jedným z divácky úspešných programov televízie KOŠICE:DNES je relácia Nečakaný hosť. Ako prezrádza názov, naši redaktori nečakane prepadnú známu osobnosť doma, v štúdiu, na pracovisku či kdesi na ulici, aby ju vyspovedali.
Tentokrát sme navštívili bývalého primátora Košíc a prezidenta Slovenskej republiky Rudolfa Schustera. Rozhovor poskytol vo svojom dome.
Vonku je momentálne pochmúrne počasie. Čo zvyknete robiť v taký čas?
Mám rozpracovaných niekoľko rukopisov. Pripravujem knihu o Čukotke i moje spomienky. Nenudím sa, chvalabohu. Keby mi niekto zobral prácu, neviem, ako dlho by som ešte požil. Z toho žijem.
Čo pre vás znamenajú Košice?
Košice sú moje mesto. Tu som sa narodil, aj keď som tu nevyrastal. V Košiciach som chodil na stavebnú priemyslovku, tu som maturoval, odtiaľ som išiel na vysokú školu no a v šesťdesiatom druhom som sa vrátil domov, do Východoslovenských železiarní. Začal som od nuly, až som mal byť námestník generálneho riaditeľa VSŽ. Žiaľ, to sa nestalo, lebo som bol Dubčekovec, tak ma „potrestali“ – poslali ma za to „do mesta“. Ale neľutujem, pretože som potom v národných výboroch pracoval a mohol som si toto mesto, ktoré som si obľúbil, zveľaďovať, skrášľovať spolu aj s ostatnými poslancami, kolegami.
Aká bola najväčšia výzva vo funkcii primátora?
Jednoznačne rekonštrukcia centra. Začal som ju ešte v starom režime, potajomky, pretože pamiatkári nám to nechceli schváliť. Tak som začal rekonštruovať pod rúškom provizórií. Robili sme fasády domov na Hlavnej, brány. Vtedy sa košický architekti spikli proti mne – vraj si robím potemkinovské dediny. Áno, zvonka som domy skrášľoval a vnútri bol neporiadok, nerekonštruované, špinavé dvory… Ja som ale povedal – budeme to robiť postupne. Najprv budovy zachránime zvonka, urobíme strechy, štíty, komíny, fasády a brány, potom máme čas ísť dovnútra. Potom si zavolali na pomoc hlavného architekta Prahy, ktorý prišiel do Košíc. No a nakoniec ten hlavný architekt povedal, že si zobral vzor z Košíc od pána Schustera. A pokračovali sme postupne ďalej. Tak vzniklo heslo v Košiciach: Najlepšie definitívum je dobré provizórium.
Je známe, že ste vášnivý cestovateľ. Ktorú krajinu považujete za najzaujímavejšiu?
Brazíliu. Otec spolu s dvoma strýkami prešli v rokoch 1927 – 28 jej vnútrozemím. Nakrútili prvý slovenský dokumentárny film o brazílskej džungli, ešte nemý. Keď som bol slovenským veľvyslancom v Kanade, zorganizoval som rovnakú expedíciu. No a v roku 2001 som išiel okolo Brazílie s treťou generáciou Schusterovcov, už aj so synom, dcérou a manželkou. V roku 2014, keď vnučka mala 20 rokov, nechcela iný darček len cestu okolo Brazílie po stopách prastarého otca, starého otca a otca.
Máte v živote ešte nejaký cieľ?
Je toho veľa, lenže neviem, ako to všetko stihnúť, pretože roky mi nejako rýchlejšie utekajú. Tohto roku v zime mám v pláne cestu do Antarktídy. Rád by som znovu navštívil Punta Arenas v Chile, kde bol náš spisovateľ Martin Kukučín ako lekár. Tam by som chcel ešte postaviť jeho sochu. Verím, že sa to teraz podarí.
Foto: Veronika Janušková
