Po viac ako polstoročí konečne dovolenka

Po ukončení štúdia na Pedagogickom gymnáziu v Košiciach a Vysokej škole pedagogickej v Bratislave pôsobil na košickom konzervatóriu, ktorému zostal verný 38 rokov. Aj keď sa narodil v Plechoticiach na Zemplíne, v našom meste žije už od 23 rokov a za Košičana sa považuje.

Ovplyvnil tri generácie učiteľov a interpretov hudby, vydával odborné články, recenzie, písal texty do bulletinov napríklad Štátnej filharmónie Košice.

Dlhoročný pedagóg košického Konzervatória a hudobný kritik koncertného života v Košiciach Štefan Čurilla sa v rozhovore, v ktorom sa osobné zážitky konfrontujú s dobovou skutočnosťou, otvoril svoju dušu.

Inklinovali ste už odmalička k hudbe? 
Muzikantské bunky som zdedil zrejme po otcovi, ktorý bol učiteľom a kantorom v jeho rodnej dedine. Na klavír som začal hrať v deviatich rokoch a v štúdiu som pokračoval na Hudobnej škole v Košiciach, kde ma skvelá pani učiteľka Homolová dokázala povzbudiť a upriamiť na nasledujúce vysokoškolské štúdium. Už na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi som sa rozhodol, že budem učiteľom hudby. 

Vojnové udalosti, ktoré ste prežili, môžu v človeku akumulovať vzburu a túžbu po mieri. Vnímali ste takéto tendencie u ľudí okolo vás?
Nadšenie z obnovy vojnou zničeného územia našiel odozvu v tvorbe budovateľských piesní a oslavných kantát. Pokračujúce štúdium v Bratislave moju orientáciu v hudbe upriamilo na profesionálne umelecké výkony. Tam ma ovplyvňovala Slovenská filharmónia, Slovenské národné divadlo a koncertný život. Môj profesor Eugen Suchoň rozširoval hudobné obzory študentov pozvánkami do Slovenskej filharmónie, ktorá hrala premiéru aj jeho novej skladby Krútňava. 

V tom čase bolo pomerne vzácne študovať na vysokej škole a vy ste sa v roku 1953 dostali až do Bratislavy. Aké zvučné mená vás učili?
Po ukončení Pedagogického gymnázia v Košiciach v roku 1953 som dostal umiestnenku na Ľudovú školu v Snine. Keďže to nebola moja predstava budúcnosti, pomoc som hľadal u vedúceho odboru školstva v Prešove, Vasila Biľaka (vyučený krajčír, neskôr ideologický tajomník Ústredného výboru KSČ, jeden z iniciátorov okupácie Československa v roku 1968 – pozn. autora). Doporučil mi, aby som nastúpil na miesto, kde budem môcť „spivaty i hraty keľo sa mi choče”… Nakoniec mi sused vybavil na ministerstve školstva uvoľnenie z učiteľských služieb, až potom som sa dostal do Bratislavy. Na vysokej škole som zachytil vynikajúcu pedagogickú zostavu: Eugen Suchoň – Jozef Tvrdoň – Miroslav Filip – Viliam Fedor. Profesor Suchoň ma učil hudobnú teóriu, teda náuku o hudbe, o harmónii, hudobných formách, kontrapunkte a rozbor skladieb.

Boli ste pri vzniku košického štátneho konzervatória v školskom roku 1958-59. Aké boli prvé roky praxe?
V prvých rokoch sa konzervatórium ešte volalo Vyššia hudobná škola v Košiciach. Podľa vtedajšej riaditeľky sa mal každý učiteľ vyznať vo všetkom a keďže predmety, na ktoré som mal kvalifikáciu, učila staršia kolegyňa, musel som pár rokov učiť zemepis, dejepis, občiansku náuku, metodiku, pedagogiku a psychológiu. Až s príchodom nových pedagógov po piatich rokoch som sa snažil rozvíjať hudobno-teoretické oddelenie, vyučoval som povinný klavír a bol som aj korepetítor. Akurát som korepetoval v baletnom súbore Štátneho divadla, keď po Leninovej, dnešnej Hlavnej, prechádzali tanky v roku 1968. Pozoroval som ich z okna baletnej sály. 

Vaša odborná činnosť sa neobmedzovala len na školu, ale písali ste odborné práce a recenzie v hudobných a denných periodikách. Ktoré to boli?
Predovšetkým Hudobný život, Hudební rozhledy, Hudební nástroje, Večer alebo Východoslovenské noviny. Keďže sa vtedy vznikom filharmónie koncertný život rozrástol, vznikla potreba komentovať a propagovať umelecké vystúpenia. Aj keď nemám odborné muzikologické vzdelanie, učil som sa sám písať a pomocníka som našiel v mojom priateľovi Ivanovi Sokolovi.

Ivan Sokol bol zakladateľom a organizátorom organového festivalu. Neprekážali ideológii socializmu koncerty v Dóme sv. Alžbety? 
Áno, Medzinárodný organový festival, ktorého prvý ročník sa uskutočnil v dóme, bol problémom. O rok už druhý ročník zrušili. Až v nasledujúcom roku festival mohol pokračovať aj vďaka výraznej osobnosti organistu a dramaturga Ivana Sokola, uznávaného umelca doma aj v zahraničí. 

Aká je vaša najzábavnejšia a naopak najšokujúcejšia spomienka zo školských čias?
Zo štúdia na gymnáziu to bola dvojka zo správania pre neslušnosť na povinných hodinách hry na husliach… Do spomienok na školstvo sa vkrádajú aj tie nepríjemné a nepochopiteľné. Najšokujúcejšie je, že po 38 rokoch pôsobenia na konzervatóriu, trinástich na strednej umeleckej škole a siedmich na Súkromnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu sa nenašiel nik, kto by povedal jednu milú vetu za odučené roky. Ako povedal skladateľ Jozef Grešák po množstve úspešných premiér: „To nič, veľké veci len prídu” a „Svetská sláva – poľná tráva”…

Mnoho študentov, ktorých ste učili, sa stali časom známymi nielen na Slovensku. Ktorí to sú?
Z mnohých spomeniem Karola Petrócziho, koncertného majstra Košického rozhlasového orchestra a Štátnej filharmónie, ďalej to bol klavirista Peter Toperczer, rektor Akadémie múzických umení v Prahe, hudobný skladateľ a klavirista Peter Breiner, klarinetista a súčasný riaditeľ Štátnej filharmónie Július Klein, klavirista Stanislav Zamborský, skladateľ Norbert Bodnár,  hráči Českej a neskôr Viedenskej filharmónie bratia Norbert a Gabriel Madasovci či známa skladateľka Iris Szeghy. Ospravedlňujem sa tým, ktorých mená neuvádzam, ale rád na nich spomínam.

Vaším posledným pôsobiskom bolo Súkromné hudobné a dramatické konzervatórium na Požiarnickej, kde ste učili najmä hudobnú teóriu. „Začínali ste” tam v pokročilom veku, po sedemdesiatke.
V auguste roku 2010 ma oslovil riaditeľ Gejza Adam s otázkou, či ešte viem učiť… Tak som vyučoval hudobnú teóriu v škole, ktorá rozvíja rómsku hudbu sedem rokov.

Na konci školského roka 2016/2017 ste definitívne prestali učiť. Čo teraz plánujete robiť? 
Konečne po viac ako polstoročí budem dovolenkovať… Chcem vydať monografiu o mojom už zosnulom priateľovi a kolegovi, výbornom akordeonistovi Vladimírovi Čuchranovi. Uskutočnil prvý verejný akordeónový koncert s Košickým rozhlasovým orchestrom, ktorý dirigoval Vojtech Adamec v roku 1961.  

Mgr. Štefan Čurilla

• Narodený 24. júla 1934 v Plechoticiach
• 1945 – 1953 Gymnázium v Spišskej Novej Vsi, PG gymnázium v Košiciach
• 1953 Vysoká škola pedagogická v Bratislave
• 1958 – 1996 Konzervatórium v Košiciach 
• 2010 – 2017 Súkromné hudobné a dramatické konzervatórium
• 2017 definitívny odchod do dôchodku

Monika Ištvánová