Prečo sprievodca Milan Kolcun Silvestre nemusí

Pozná ho vari väčšina Košičanov (hlavne na jeho retro bicykli) i návštevníci nášho mesta. Deň pred Štedrým večerom oslávil okrúhlu päťdesiatku. Málokto však tuší, ako Milan Kolcun prežíva konce jednotlivých rokov.

Čoraz viac Košičanov sa s ním “potuluje” po meste a vďaka nemu spoznáva jeho krásy a zákutia. Milan Kolcun však nie je len sprievodca, ale aj zabávač. Známa je jeho talkshow Bez šepkára na Malej scéne Štátneho divadla, či kultivované i neformálne glosovanie zaujímavostí z Košíc a ich okolia (teda z celého sveta) v programe  GlosatorsKE.

Ako čerstvý päťdesiatnik ba mohol bilancovať. Kto však pozná Milana, vie, že na hodnotenie svojho doterajšieho života nemá poriadne čas. Pravidelne niečo vymýšľa, píše knihy a aj keď už neučí, rád sa stretáva aj so svojimi bývalými študentmi.

Je proste v tvorivom móde a robiť bilanciu sa jednoducho ešte nechystá. Ale trochu zaspomínať, práve pred Silvestrom, by bolo celkom fajn. Zhovárali sme sa ešte pred jeho narodeninami.

V závere roka ťa teda čakajú rôzne oslavy…
Keď mám povedať pravdu, nie som typ na oslavy. Mám rád spontánnu zábavu. Teším sa, keď sa stretne partia, len tak sedíme, bavíme sa a zrazu zistím, že sú tri hodiny nad ránom…

A čo posledný deň v roku? Ten vari oslavuje každý…
Aj tento deň mi pripadá akýsi umelý. Prečo by som mal  byť práve 31. decembra veselý a prečo by mala dobrá nálada gradovať tak, že presne o polnoci by som mal byť najveselší? Toto nedokážem. Už som skúsil byť na Silvestra na plese i v meste, kde to vyzeralo ako počas vojny… Pripadal som si všade veľmi čudne.

Mal si stále takýto negatívny vzťah k prelomu rokov?
Veru nie. Kedysi bola iná zábava! V detstve som pripravoval pre svojich rodičov moderovaný program. Inšpiroval som sa výbornými silvestrovskými programami, ktoré moderovala Jiřina Bohdalová s Vladimírom Dvořákom či Vladimírom Menšíkom, na ktorých boli prítomní všetci významní českí a slovenskí umelci. Vtedy sa robilo to najlepšie televarieté väčšinou v réžii Jána Roháča. Silvester bol v minulosti o humore. Teraz je to o delobuchoch a prázdnej zábave.

Ako vyzerali silvestrovské zábavy u vás doma?
Ako maličký som pripravoval Silvestra pre rodičov – mal som úvodný prejav, žongloval som, púšťal im obľúbené pesničky z gramofónu, vymyslel som si pre nich krížovky, aby si zasúťažili, bilancoval som celý uplynulý rok, nahlas som rozmýšľal čo by som chcel, aby sa stalo v nastávajúcom roku. Tento môj program trval niekedy aj dve hodiny. Robil som to každý rok asi od svojich siedmich rokov až kým som nedovŕšil devätnásť. Celý rok som sa na to pripravoval. Už v januári som si spisoval čo sa dialo. Napríklad keď sme kúpili práčku alebo v lete boli na dovolenke. Bola to taká moja rodinná kronika. Po mojom programe sme sa bavili pri televízii.

 
Bol si dlhší čas na Kube. Zažil si aj tam nejaké silvestrovské oslavy?
Veruže zažil a veľmi som sa tešil. Bývali sme v meste Holguín a na Silvestra sme si kúpili letenky do Havany, lebo tam mal vystupovať Jean-Michel Jarre. Už si síce nepamätám, prečo bol koncert zrušený, ale koniec roka som prežil v hlavnom meste Kuby. Musím sa priznať, že ani neviem, aké boli oslavy. Mal som tam totiž kubánsku frajerku, riešil som iné veci…

A čo neskôr? Našiel si niečo, čo ťa oslovilo?
Jasné, že len tak nesedím a nepozerám do prázdna. Odkedy máme k dispozícii satelitné programy, tak si pozerám rôzne Silvestre vo svete. V ruskej televízii beží každý rok jeden film, ktorý mi pripomína Pelíšky, či, podľa môjho názoru, komédiu storočia S tebou mně baví svět. Film sa volá Irónia osudu. Je to komédia, ktorú dávajú už asi 40 rokov vždy pred polnocou. Je veľmi nadčasová, aj keď ju nakrútili ešte v roku 1975. V roku 2007 k tomu dorobili dvojku. Vždy som si myslel, že dvojka nemôže byť rovnako dobrá ako jednotka. Ale podarila sa im. Herci Barbara Brylska a Andrej Mjagkov sú vynikajúci. Tak, ako v Československu v tých rokoch natáčali výborné komédie, tak aj táto sovietska je vynikajúca. Jednoducho patrí k mojej silvestrovskej noci. Ale programy si rôzne prepínam, páči sa mi tiež, ako Taliani oslavujú v Rimini, odkiaľ dávajú priamy prenos. Občas sa mi stane že pri telke zaspím skôr, než je polnoc a vôbec sa za to na seba nehnevám…

Nie je to tak trošku stereotyp, nuda?
Už pár rokov dozadu chodím pravidelne 31. decembra do divadla. To sa mi zdá zmysluplné a veľakrát veľmi vtipné. Posledné predstavenie v roku má vždy úplne inú atmosféru. To silvestrovské si užívajú nielen diváci, ale aj herci, keďže vo viacerých scénach tak trochu zámerne odchádzajú od scenára.

Ak by si si mohol vybrať, s kým by si najradšej trávil posledný deň roka, aby si tak skoro nezaspal?
Asi s mojimi meninovými menovcami Milanom Markovičom či Milanom Lasicom. Mám však pocit, že ani oni nie sú tí, ktorí sa na pokyn dokážu zabávať. Aj pán Lasica povedal, že súčasné zábavné programy sú také, že sa v nich zabávajú len účinkujúci.

Napriek tomu, že cielene záver roka nesláviš, zvykneš si aspoň niečo dobré pripraviť pod zub?
Ja som ten, čo nevie variť a nemám žiadne požiadavky na jedlo. Jednoducho zjem, čo príde. Gastronomicky tento deň nijako nepodčiarkujem.

A čo Milan a ohňostroje?
Ak mám povedať pravdu, som rád, že tohtoročný bol zrušený. Nie preto, že by som bol pes, ale podľa mňa sú to peniaze vyhodené do vzduchu. Doslova. Pár minút a niekoľko tisíc je v lufte. Radšej by to mali dať každý rok napríklad na geriatriu. Ja som žiaden delobuch ani petardu v živote neodpálil. Podľa mňa je to primitívna zábava. A na sídliskách by si radšej mali ľudia spievať ako strieľať. Skôr by som zniesol veselých opilcov…

Dávaš si na Nový rok nejaké predsavzatia?
Ani tomu neholdujem. Nepotrebujem na to Silvester. Skôr si v duchu hovorím, že by som mal častejšie zavolať príbuzným, alebo ísť k nim na návštevu. Mrzí ma, že na to niekedy počas roka zabúdam.

Čo ťa čaká budúci rok?
Ešte chvíľu by som rád potiahol GlosátorsKE. Akosi na toto naše podujatie prichádza menej ľudí. Musím zistiť, či je to mnou, alebo formátom tejto zábavy. Veľmi sa však teším na prvé potulky. Už v tie prvé budú venované štyrom košickým pokladom. Pôjdeme aj na autentické miesto, kde napríklad našli strieborný poklad. Zaujímavé podľa môjho názoru budú aj ďalšie. V máji sa vyberieme na Luník IX. Na túto potulku pozývam všetkých “krčmových odborníkov”, ktorí presne vedia, ako to tam nefunguje. V júni zas do Bernátoviec, kde je domov bezdomovcov. Bude to potulka s presahom – kto príde, dozvie sa, čo potrebujú ľudia bez domova, čo im vôbec nie je treba, ale aj to, ako sa s nimi napríklad na ulici porozprávať.