„Prežila som peklo, hádam prežijem aj koronu“

Narodila sa počas najväčšieho židovského sviatku – Chanuky, dva dni pred najväčším sviatkom kresťanov – Vianocami. Akoby dátum narodenia predurčil jej cesty životom.

S tromi sestrami zázrakom prežila peklo holokaustu. Rodičia, starší brat Miklóš a najmladšia sestrička Marta sa domov už nikdy nevrátili.

Košičanka Magda Zadorová, rodená Sternová, sa dožíva na budúci týždeň 101. narodenín…

Strach

Práve sa vrátila z testovania na Covid. Ako stále usmiata, dokonale upravená, plná optimizmu. Navštívila ju totiž známa, u ktorej o niekoľko dní neskôr nebezpečnú chorobu diagnostikovali.

„Moja priateľka ma dopredu objednala, už nás tam čakali, ani som nevstúpila z auta, za desať minút som bola hotová. Či sa nebojím? Momentálne sa nemám čoho, nemám žiadne príznaky. Keby náhodou zistili, že som infikovaná, potom sa budem báť. Prežila som v živote oveľa väčší strach. Tak či tak, všetky cesty vedú do hrobu. Ja už mladá nezomriem, nemám čo stratiť,“ hovorí s humorom vitálna stará dáma.

Na osemramennom svietniku svieti šiesta sviečka. Mamko, ako ju volajú najbližší, spomína na svoje šťastné detstvo.

„Bolo nás šesť detí. Ja som bola druhá najstaršia. Každý rok sme sa na Chanuku veľmi tešili, dostávali sme od rodičov darčeky, neskôr sme aj nejaké drobné peniaze, s babičkou sme hrali hru o cukríky. Spolu s našou pomocnicou sme oslavovali aj Vianoce. Mama jej dovolila, aby si v izbe postavila vianočný stromček. Na Štedrý večer k nej prišiel priateľ a my, deti, sme sa tešili s ňou, lebo pod stromček nám stále dala nejaké drobné darčeky…“

Najsmutnejšie sviatky prežila v roku 1944. V tom čase bola so sestrami Alicou a Juditou v lágri. „Ani sme si neuvedomili, že je Chanuka. Boli sme rady, že žijeme…“

Súmrak

Magda Zadorová prežívala detstvo a mladosť v 1. Československej republike. Mnohojazyčné Košice zažívali v 20. a 30. rokoch nebývalý rozkvet. Začala sa výstavba obytných domov, infraštruktúry, vznikali nové školy, mesto sa postupne stávalo priemyselným, spoločenským a kultúrnym centrom mladého štátu ako protiváha Bratislavy.

Darilo sa aj rodine Sternovcov. Otec mal prosperujúcu firmu s 15 zamestnacami na spracovanie morských rýb. Dovážali ich od Severného mora v sudoch naložené v soli. Bola to síce len sezónna práca od septembra do Veľkej noci, pretože v tom čase nejestvovali kvalitné chladiarenské zariadenia, ušetrené peniaze však stačili na slušné živobytie celej rodiny počas zvyšku roka.

„Najskôr som chodila do maďarskej ľudovej školy na Hunaydiho ulici (dnes Timonova). Otecko mi ale hovoril – dievča, keď sa chceš uplatniť v tomto štáte, musíš mať slovenské školy. Dodnes sa čudujem, ako ma mohli prijať do Prvého slovenského reálneho gymnázia, keď som ani poriadne nevedela po slovensky…“

Na gymnáziu boli výborní profesori, väčšinou Česi. Magdu bavili jazyky. V škole mala latinčinu, nemčinu a francúzštinu, otec jej zaplatil aj súkromné hodiny angličtiny. Maturovala v roku 1938. Bol to posledný maturitný ročník.

Vo vitríne útulného bytu má Magda Zadorová portrét prvého československého prezidenta Tomáša Gariquea Masaryka. „Náš tatíček,“ usmeje sa. „Milovali sme ho a ja ho milujem dodnes. Úžasný človek, veľký filozof, politik, štátnik, demokrat. Takí sa rodia možno raz za sto rokov…“

Na jeseň v roku 1938 sa Košice na základe Trianonskej dohody stali súčasťou Maďarska. A 11. novembra vstúpili do Košíc maďarské vojská na čele s regentom, admirálom Miklósom Horthym na bielom koni…

Väčšina Košičanov ho nadšene vítala. Pred hotelom Schalkház postavili slávobránu s nápisom Isten Hozott (Boh ťa vítaj)!

„Ja som bola veľmi sklamaná. Prijali ma na Karlovu univerzitu v Prahe, kde som chcela študovať nemčinu a francúzštinu. A bolo jasné, že nikam nepôjdem… Keď sme išli 
s mamou kúpiť do mesta kufor, bolo to niekedy v auguste, stretla som priateľku. A tá hovorí: Načo to kupujete, nevidíte, čo sa deje…?“

Represálie

Kým na území Maďarska, ku ktorému boli pričlenené aj Košice, žili Židia spočiatku relatívne slobodne, na Slovensku, ktoré bolo vyhlásené ako samostatný štát 14. marca 1939, vládol od jeho vzniku tvrdý antisemtizmus. Slovenská vláda vydala 9. októbra 1941 tzv. Židovský kódex, prvý transport Židov do vyhladzovacieho tábora vypravili z Popradu už 25. marca 1942. 

„My sme išli z Košíc do Osvienčimu tretím transportom až 24. mája 1944. Mali sme teda dva roky života navyše…“

Slovenskí Židia húfne hľadali záchranu v Maďarsku.

„Jedného dňa zaklopala na naše dvere cudzia žena v slovenskom kroji. Pýtala sa mamy, či nechce nejaké vajíčka. Mama ju odmietla a chcela zavrieť dvere. A vtedy tá neznáma hovorí: Teta Bela, vy ma nepoznáte? Bola to mamina neter, moja sesternica. Z Bardejova, kde žila mamina sestra, išli pešo s kamarátkou a jej snúbencom. Ostali všetci u nás, aj keď v tom čase to už bolo veľmi nebezpečné…,“ spomína teta Magda.

Aj v Košiciach sa začali represálie židovského obyvateľstva. Židia mali zakázané chodiť do kina, divadla, na kúpalisko, museli odovzdať rádiá, šperky, kožušiny, deti vyhodili zo škôl, dospelých zo zamestnania, nemohli podnikať, všetci museli nosiť na oblečení žltú Dávidovu hviezdu.

„Otecko zrušil firmu, rozpredal zariadenie. Ťažko sa nám žilo – veď sme boli veľká rodina…“

Aby odbremenila otca a mamu, začala štrikovať a šiť paplóny.

Mala dvadsať rokov, keď sa rozhodla vydať. „V roku 1939 som sa zasnúbila, o rok neskôr som sa vydala. Andrej bol sympatický, vzdelaný a ani chudobný nebol. Ľutovala som otca, ktorý mal na krku šesť detí. Dúfala som, že svadba pomôže našej rodine. Lenže aj Andrejovym rodičom zhabali všetok majetok. V Ťačove, mestečku na zakarpatskej Ukrajine, ktorá patrila pod Československo a potom pod Maďarov, mali najkrajší dom na námestí. Keď prišli Rusi, nasťahovali sa tam, keď prišli Nemci, tiež… Andrej rok po svadbe musel nastúpiť do pracovných jednotiek maďarskej armády. Štyri roky som nevedela o ňom nič. Bála som sa, že sa už nikdy neuvidíme…“

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

Predpeklie

Sternovci žili v rodinnom dome na ulici Tibora Patakyho (dnes Paláriková). Spolu so susednými ulicami ju mesto uzavrelo a v marci 1944 vytvorilo geto, ktoré nikto nemohol opustiť. Každý deň vychádzali nové diskriminačné vyhlášky. Represálie sa síce stále stupňovali ale boli radi, že majú aspoň vlastnú strechu nad hlavou.

„Naša mama bola fešanda, inteligentná, aktívna žena. Zrazu akoby sa opustila, akoby bola paralyzovaná. Nechcela veriť, že čo sa deje, môže byť pravda. Takže ja som musela vziať rodinné kormidlo do rúk. Presťahovala som sa z ukrajinského mesta Ťačovo, kde som žila, späť do mojich milovaných Košíc.“

Vtedy priviezli do Košíc Židov z Abaújszántó. Každá rodina v gete ich musela ubytovať. „My sme prijali rodinu so štyrmi deťmi. Žili sme štrnásti pokope. Síce skromne, ale slušne. Po vojne sa z celej ich rodiny vrátil len jeden syn…“

Sternovci spolu s ďalšími Židmi museli 25. apríla 1944 na základe vyhlášky mesta opustiť svoj dom a odísť do zberného tábora v starej tehelni na dnešnej Moldavskej ceste.

„Priatelia mi hovorili – nechoďte tam, chcú vás všetkých zhromaždiť a pozabíjať. Neverila som, hnevala som sa na nich, že nás len zbytočne strašia. Nemecký vojak nás presviedčal, že nám dajú prácu, starší ľudia budú dozerať na deti, že sa nám nič nestane. Človek je taký – pokiaľ chce, tak verí…“

Realita bola iná. Magda mala stále pocit, že je to len zlý sen. „Nedokázala som pochopiť, že človek sa môže správať ako zviera. Že sa dokáže vyžívať, keď niekoho trýzni. Taký bol aj veliteľ tábora László Csatáry.“

Až neskôr si uvedomila, že zberný tábor v tehelni je len predpeklie. Peklo ich ešte len čakalo…

Peklo

Od 16. mája do 3. júna 1944 vypravili z Košíc do Osvienčimu päť transportov. Z 15 707 „cestujúcich“ sa vrátilo necelých 600.

Magda s mamou a tromi mladšími sestrami sa ocitli v treťom transporte 24. mája. Otca s bratom Miklósom deportovali do pracovných táborov.

„Pri rozdeľovaní v tábore smrti poslal Mengele mamu, Martu a Juditu na jednu stranu, mňa s Alicou na druhú. Kričala som na Juditu, aby prišla k nám. Nebadane sa jej podarilo prekĺznuť. Mamu a Martu sme už nikdy viac nevideli…“

V Osvienčime strávili v neľudských podmienkach štyri mesiace. Blížil sa front a nacisti potrebovali tábor vyprázdniť. Tri sestry spolu s ďalšími 50 dievčatami presunuli do továrne na výrobu pušného prachu v Gleiwitzi. 

„Dňa 19. januára 1945, keď sovietske vojská oslobodili Košice, nás čakali najťažšie dva týždne – cesta vlakom smrti do tábora Mauthausen. Strastiplná púť v otvorených vagónoch pri dvadsaťstupňových mrazoch preriedila rady väzenkýň.

„Našťastie, pred odchodom sme si vzali zo skladov chlieb a oblečenie. To nás zachránilo. Nemali sme ale vodu, a tak sme si ju vyrábali z roztopeného snehu…“

Tábor v Mauthausene bol však preplnený. Čakala ich ďalšia cesta do Ravensbruecku. 

„Tam sme zažili zázrak – koniec vojny a stretnutie s našou ďalšou sestrou Editou. Išli sme si oči vyplakať od štastia…“

O Edite nemali dovtedy žiadne správy. Otec jej ešte v Košiciach vybavil falošné doklady na meno Mária Vargová, aby mohla odísť na Slovensko, kde už bolo po transportoch. Viac peňazí na papiere pre ďalšie dcéry už nemal. „Darilo sa jej skrývať až do novembra. Potom ju niekto udal. Zmlátili ju do bezvedomia a poslali do tábora…“

Aj keď mali po konci vojny možnosť vycestovať do viacerých krajín, vrátili sa do rodných Košíc. „Vedeli sme, že mamu s Martou už nikdy neuvidíme. Ale dúfali sme, že otec s Miklósom prežili a vrátia sa. Až tu sme sa dozvedeli, že už nežijú… Dom sme našli vyrabovaný, ostal len nábytok v jedálni, ktorý bol veľmi ťažký. Ale boli sme doma!“

Do Košíc sa vrátil aj manžel Andrej. V roku 1946 sa im narodil syn Ivan. Žije v Kanade, sestry sa vysťahovali do Izraela.

Teta Magda nerada spomína na hrôzy, ktoré prežila, chcela by zahnať desivé sny, po ktorých sa prebúdza spotená. Napriek tomu je ochotná deliť sa o svoju trpkú životnú skúsenosť.

„Hnevá ma, keď niekto spochybňuje holokaust, prekrúca dejiny. Je moja povinnosť hovoriť o zverstvách, ktoré páchal fašizmus na nevinných ľuďoch. A keď vidím a počujem, ako sa aj u nás znovu prebúdza, mám strach. Nie o seba, ale o všetkých ľudí, ktorým sa ľahostajnosť môže veľmi škaredo vypomstiť…“

Optimizmus

Magda Zadorová si udržiava duševnú sviežosť, brilantnú pamäť, životný optimizmus a zmysel pre humor vďaka nezlomnej vôli žiť.

„Keďže nechcem zlenivieť, vstávam každé ráno o ôsmej. Urobím si kávu s mliekou a zeleninový šalát podľa toho, čo mám v chladničke. Potom sa osprchujem, dám do poriadku seba aj byt. Pred koronou som učila angličtinu, týždenne som mala aj desať hodín. Keď sa mi nechcelo variť, chodila som na obed do vývarovne, teraz si ho nechám doviezť. Každý deň komunikujem cez skype so synom Ivanom, jeho rodinou a príbuznými v Izraeli. Keď sa náhodou neozvem, hneď mi jeden za druhým volajú… Mám priateľov, počítač, televíziu, rádio, mám knihy, časopisy, nestačím ani prečítať všetko, čo by som chcela, keď je pekné počasie, chodím na prechádzky. Ja sa nikdy nenudím…“

Aj keď je spoločenský človek a rada má svoju rodinu a priateľov, o trištvrte na šesť do štvrť na sedem ju nikto nesmie vyrušovať. V televízii totiž vášnivo sleduje vedomostnú súťaž Duel. „Moderátor je veľmi sympatický, dozviem sa množstvo nových vecí z najrôznejších oblastí života. A keď viem odpovedať aspoň na desať z tridsiatich otázok, mám dobrý deň. Precvičujem si takto pamäť, pretože, či chcem, či nie, začína mi trochu vynechávať. Vy viete len to, čo viem, ale neviete, na čo zabúdam,“ smeje sa teta Magda.

V stredu dostala výsledok testu na koronu. Negatívny!

„Chvála Bohu! Keď som prežila peklo, hádam prežijem aj koronu…,“ teší sa úžasná žena.

„Rodinný žúr“ pri príležitosti nádherných 101. narodenín odložila na leto. „Vlani sme oslávili moju stovku s celou rodinou. Pricestoval syn Ivan z Ameriky, príbuzní z Izraela. Tohto roku nám korona prekazila plány. Ivan príde až v lete. Dovtedy musím vydržať…“

Posledné roky trávi Štedrý večer v spoločnosti priateľov. Tieto Vianoce však budú iné. „Nechceme zbytočne riskovať. Budem doma. Keď už to ináč nejde, aj sama sebe som celkom dobrou spoločníčkou…“

Milá teta Magda. Nenechajte sa nikým a ničím v živote vyrušovať! Žite dlho a dobre!!!