Slovenská spisovateľka prezradila, čo skrývajú saudské ženy pod abájou

Saudská Arábia je považovaná za jednu z najkonzervatívnejších krajín na svete, ktorá sa v poslednom čase stáva otvorenejšou. Ženy už dnes môžu sadnúť za volant, a dokonca tam môžete vycestovať aj na turistické víza. O živote na Blízkom východe, pravidlách, zákazoch, ale i zmenách, ktoré sa udiali v posledných rokoch, nám porozprávala slovenská spisovateľka Soňa Bulbeck, ktorá v Saudskej Arábii nielen žila dlhé roky, ale z prostredia arabského sveta píše aj knihy. 

Vydali ste už jedenásť kníh, pričom prvý román Ženy z Rijádu vyšiel už aj ako druhé vydanie. Váš posledný román Vyhorená má v podtitule, že je inšpirovaný skutočným príbehom… Sú všetky vaše knihy podľa skutočných udalostí? 
Námetom knihy je tzv. syndróm vyhorenia, ktorý bol diagnostikovaný mojej mladej slovenskej priateľke, pracujúcej v Londýne, ale zvyšok príbehu je vymyslený. Podobne je to aj z ďalšími mojimi románmi, kde vždy využívam nejakú skutočnú inšpiráciu a miestne reálie na vytvorenie zaujímavého príbehu.

Práve v románoch z arabského prostredia dochádza často k mystifikácii a príbehy utláčaných a týraných žien sú vyhlasované za skutočné a ľudia im potom veria a informácie z nich automaticky zovšeobecňujú na celý arabský svet. Ja okrem románov píšem aj cestopisy a tzv. „cestovateľské memoáre“, a tam si teda naozaj nevymýšľam, ale držím sa faktov – v románoch si môžem vymýšľať, ale nesmiem to vydávať za skutočnosť.

Vydávajú sa vaše knihy aj v angličtine alebo dokonca v arabčine? Bolo by to pre vás bezpečné?
V januári som dostala ponuku na spoluprácu od anglického vydavateľstva Medinapublishing, ktoré sa špecializuje na literatúru o Blízkom východe. Mali záujem vydať moju knihu „Denník saudskej manželky“, ktorá mimochodom vyšla aj v češtine a je mojou obľúbenou, keďže je v nej veľa humoru. Bohužiaľ, prišiel koronavírus a z vydavateľstva sa mi viac neozvali.

Viem, že vydavateľstvá na celom svete momentálne doslova len prežívajú a že to zjavne chvíľu potrvá, kým sa situácia s vydávaním kníh vráti do normálu. A čo sa týka arabčiny, nie, ani o tom neuvažujem, a asi by to naozaj nebolo pre mňa ani bezpečné, keďže hlavne v tých cestopisoch komentujem – síce s humorom a nadhľadom – ale predsa len komentujem ten odlišný arabský svet, čoby nemuselo byť z ich strany adekvátne pochopené…

V roku 2011 ste sa s manželom architektom presťahovali do Saudskej Arábie. Ako učiteľka angličtiny ste mali možnosť sa osobne stretnúť s mnohými saudskými ženami, čo sa obyčajne cudzincom bežne nepodarí… 
Áno, máte pravdu, učenie angličtiny mi umožnilo nahliadnuť do zákulisia života saudských rodín, a tak som videla viacej, ako vidíte na uliciach. Tu je k videniu obyčajne kompletne v čiernom zahalená žena, oblečená v čiernych dlhých šatách, tzv. abáji (počas môjho pobytu tam som ju nosila aj ja), s vlasmi zakrytými čiernou šatkou a na tvári s čiernym závojom, spoza ktorého im vidno iba oči.

Takto chodia von, keďže ich odhalené nesmie vidieť cudzí muž. Doma nosia tradičné domáce voľné šaty, tzv. džalabíje, ktoré sú farebné, často krásne vyšívané alebo pohodlné domáce oblečenie či letné šaty alebo voľné nohavice a tuniky. Majú rozpustené vlasy, sú obyčajne decentne namaľované alebo aj vôbec nie – jednoducho, tak ako aj my. Aj ich starosti sú veľmi podobné – čo bude na večeru, či deti majú úlohy, kedy pôjdu na nákupy alebo na stretnutie s priateľkami na kávu.

Štúdium na univerzite sa považuje za bežné, hlavne v tých vyššie postavených rodinách, kde som učila, podobne ako dovolenky v zahraničí, čiže majú aj isté vedomosti a informácie o živote tam. V súčasnosti je ich čoraz viac aj zamestnaných, takže sa rieši aj uplatnenie, keďže predsa len existujú povolania, ktoré veľmi neobľubujú, napríklad letušky či zdravotné sestry, ktoré sú, naopak, u nás veľmi populárne. Vláda v Saudi v snahe zvýšiť zamestnanosť žien určila niektoré povolania ako vhodné iba pre saudské ženy, takže aj situácia tam sa veľmi zmenila a mnoho z nich pracuje, hlavne ako učiteľky na dievčenských školách, predavačky, ale aj doktorky či recepčné. 

Viem, že sa veľmi dlho diskutovalo o diskriminácii saudských žien v súvislosti so zákazom šoférovania, ktorý bol nakoniec zrušený v júni 2018, a odvtedy si môžu aj saudské ženy sadnúť za volant. Využívajú to?
Využívajú, a vo veľmi hojnej miere, keďže v globále je naozaj lacnejšie šoférovať, ako platiť rodinného šoféra, ktorý bol dovtedy nevyhnutnosťou. Keď sme prišli s manželom do Saudi v roku 2011, naozaj bola Saudská Arábia jedinou krajinou na svete, kde ženy nemohli šoférovať a ja som, podobne ako domáce, bola odkázaná na večne nedochvíľnych a anglicky nehovoriacich pakistanských šoférov a chvíľu mi trvalo, kým som si na to zvykla – aj keď som nešoférovala ani predtým v Londýne, ale tu bola vynikajúca verejná doprava, tak som to nepotrebovala.

V Saudskej Arábii však prakticky žiadna verejná doprava neexistovala, iba školy, firmy alebo nemocnice si vozili svojich zamestnancov autobusmi, ale žiadne mestské čí prímestské linky tu neboli a vlaky už vôbec nie – a to pritom Rijád mal už vtedy okolo šesť miliónov obyvateľov. Takže všetci tam chodili autami a zápchy tam boli naozaj na dennom poriadku. Mne sa však podarilo stráviť v Rijáde celý december minulého roku a mala som tak možnosť vidieť zmeny, ktoré sa udiali od môjho odchodu na jar 2017, a áno, šoférovanie žien tam je už bežné – mňa tiež vozila po meste moja slovenská priateľka svojím autom. A verejnej doprave už tiež svitá na lepšie časy – metro by malo byť otvorené už koncom tohto roku a novopostavené stanice s netradičným dizajnom sú viditeľné po celom meste.

S akými ďalšími zmenami ste sa tam ešte stretli? Ako je to tam teraz napríklad s internetom, sociálnymi sieťami, zábavou, kultúrou?
Áno, musím povedať, že niektoré zmeny sú priam markantné – už len to, že som tam mohla cestovať ako turista, je veľký pokrok, keďže turistické víza sa tiež začali vydávať len v septembri 2019 a bola som prakticky jedna z prvých. Ďalej napríklad, počas môjho pobytu predtým neexistovali kiná, koncerty, všetky kultúrne podujatia zastrešovali iba rôzne ambasády a my, cudzinci, sme mali možnosť sa ich zúčastňovať.

Ďalšou zábavou pre nás boli výlety do púšte. Domáci preferovali hlavne nakupovanie a piknikovanie – či už tiež na púšti, alebo napríklad v okolí Rijádu v nádhernom údolí Wadi Hanifa, ktoré sme my mali prakticky za rohom a tiež sme tam často chodievali s priateľmi.

Teraz tu rastú obrovské IMAX-y ako huby po daždi a populárni speváci, skupiny a dídžeji usporiadavajú koncerty pre tisícky ľudí pod holým nebom, na ktorých sa môžu v pohode miešať muži a ženy, čo bolo predtým nemysliteľné. Takisto reštaurácie rušia tzv. single a family section, kde predtým jedávali oddelene muži a rodiny. Mala som pocit, že si všetci tieto zmeny mimoriadne užívajú a mladí ľudia zvlášť. Smartfón tu má prakticky každý a všetci visia na sociálnych sieťach alebo komunikujú cez WhatsApp, dá sa povedať, že nonstop…

Podľa toho, čo hovoríte, to vyzerá, že sa už môžu chlapci s dievčatami aj normálne zoznamovať. Takže tam už nefungujú dohadzované manželstvá? A platí stále, že muž môže mať až štyri ženy?
Áno, toto platí stále a nielen v Saudi, možnosť mať štyri ženy je záležitosť islamského náboženstva, aj keď je to len pre bohatých, keďže manžel musí byť ku každej rovnako štedrý. A s tým zoznamovaním sa je to možno teraz naozaj trochu jednoduchšie, ale stále platí, že svadbu musí odobriť rodina, takže ja by som skôr povedala, že tie manželstvá tu sú akési „polo-dohadzované“. Dievčina síce môže povedať, že má nápadníka, ale ten musí prejsť sitom, aby sa mohol o ňu uchádzať, a takisto v prípade mládenca zase budúca nevesta.

Prezraďte nám, čo také sito obnáša…
Nuž, u dievčat je nevyhnutné, že musí byť panna – niečo, čo sa naozaj v dnešnej dobe inde zriedka vyžaduje. Ďalej sa rieši, či chodí zahalená, či vie variť, aké má vzdelanie a, samozrejme, v neposlednom rade aj to, aké má veno. U mládenca, či chodí do mešity, aké má vzdelanie a zamestnanie, a či  bude schopný neveste ponúknuť aspoň taký životný štandard, ako má momentálne doma. Takisto je dôležitým faktorom aj príslušnosť k istému kmeňu  – nesmieme zabúdať, že Saudská Arábia je síce kráľovstvo, ale v podstate stále je to kmeňová spoločnosť…

Čo vás na živote tam najviac iritovalo, s čím ste sa nevedeli zmieriť a čo vám najviac prekážalo?
Mne osobne veľmi vadilo zatváranie obchodov, reštaurácií a úradov päťkrát denne v čase modlitby, taký ten stres, že ste museli neustále pozerať na hodinky, či náhodou už nie je čas a zavrú vás v obchode alebo naopak, nepustia vás do reštaurácie a musíte čakať pol hodiny v aute vonku. S týmto som mala naozaj problém a veľmi som sa tešila, že keď sme sa presťahovali do Kuvajtu, že tam to takto nefungovalo a všetko ostalo otvorené aj cez modlitbu. Aj keď prvých pár mesiacov tam som ešte stále mala taký podvedomý „tik“, že sa musím ponáhľať, keď zaznelo z mešity „Allah Akbar…“ 

Momentálne žijete v Londýne… Je to oproti Blízkemu východu určite veľká zmena. Plánujete tam aj zostať alebo uvažujete o návrate na Slovensko?
Aj keď som v Londýne už žila aj predtým, naozaj po ôsmich rokoch na slnečnom Blízkom východe vnímam anglické vlhké počasie ako mimoriadne limitujúci faktor mojej ďalšej existencie tu.

Aj keď, samozrejme, celé je to hlavne o manželovom odchode a o tom neuveriteľne ťažkom období, ktoré jeho smrti predchádzalo. Stále sa z toho všetkého neviem spamätať a ostala som tu prakticky len na nevyhnutnú dobu doriešenia pozostalosti. Akonáhle to bude možné, chcem odtiaľto odísť, aj keď stále ešte neviem, kde presne. Košice sú medzi štyrmi miestami, nad ktorými práve uvažujem a uvidím, ako to dopadne. Čas ukáže, aj keď verím, že aspoň na dovolenku sa sem určite ešte tohto roku dostanem…

Aký máte vzťah ku Košiciam?
Môj vzťah ku Košiciam je priam nostalgický – nielenže som tu v osemdesiatych rokoch študovala geológiu na Baníckej fakulte Vysokej školy technickej (VŠT), ale do Košíc som chodievala od detstva, keďže tu žil môj strýko s rodinou a moja babka. Bývali zhodou okolností na Jarnej ulici, práve oproti budove VŠT a ja mám na prázdniny tu len tie najkrajšie spomienky.

Chodili sme sa voziť na vláčiku do Čermeľa, na zmrzlinu, či len tak na prechádzku po centre mesta – celé detstvo som prežívala na dedine, Košice boli pre mňa veľkomesto. Stále sa sem rada vraciam a pred pár rokmi som sem doviedla aj manžela a moju nórsku priateľku, ktorým sa tu veľmi páčilo. A, samozrejme, áno, Fashion Point Café patrí mojej najlepšej priateľke Mary Gildein, takže autogramiády mojich kníh sa dejú vždy práve tam. Samozrejme, okrem nej tu mám aj iných priateľov a známych, i keď môj strýko s rodinou sa medzitým odsťahoval do Prešova a moja babka zomrela.

Stále dúfam, že keď pominie toto koronavírusové šialenstvo a dostanem sa z Londýna, že sa v Košiciach opäť ukážem. Musím priznať, že mi stretnutia s čitateľmi  – a nielen s nimi – naozaj veľmi chýbajú…