Tomáš Gabzdil Libertíny: Včely ma naučili pokore
Tomáš Gabzdil Libertíny patrí medzi najúspešnejších súčasných košických umelcov. Jeho diela si mohli pozrieť ľudia v galériách v New Yorku, Miláne, Tokiu, Paríži či v Južnej Kórei. Vytvára “ekologické” diela, s ktorými mu pomáhajú včely. V Košiciach sa predstavil v rámci medzinárodnej konferencie Place! 2016. Nášmu denníku košice:dnes poskytol exkluzívny rozhovor.
Ako dizajnér a umelec ste získali svetový ohlas vďaka vázam vytvoreným z včelích plastov. Ak by ste sa mali vrátiť na začiatok vašej kariéry, aká bola vaša cesta za úspechom?
V Košiciach som študoval dva roky na Fakulte umení, potom som odišiel na VŠVU do Bratislavy, lebo som mal pocit, že som to prostredie vyžmýkal. V Bratislave som tiež nevydržal dlho, po tom, čo som získal štipendium, som odišiel do Seattlu v Amerike. Bol som hladný po skúsenostiach, a to ma poháňalo dopredu. Mal som ambície vytvárať skvelé veci, nad ktorými publikum buď zaplače, alebo sa zasmeje, ale vždy vyvolajú nejakú emóciu.
Prečo ste sa rozhodli realizovať v Holandsku?
Ostal som tam po magisterskom štúdiu, zdalo sa mi to ako dobrý štartovací bod. Holandsko má vysoký ekonomický potenciál, čo je dôležité aj pre rast kultúry. Keď tam niečo robíte, ľudia si to všimnú.
Bol práve vosk materiálom, vďaka ktorému ste prerazili?
Vosk som si vybral, pretože som študoval konceptuálny dizajn, čo bolo štúdium kritického zmýšľania o dizajne. Voľbu včelieho vosku som poňal ako kritiku. Inšpirovalo ma pri tom aj Slovensko, napríklad tisícročná včela, môj otec architekt bol fanatický turista. Ako dizajnér som preferoval jednoduché veci. Jeden z týchto ikonických dizajnov, ktoré ma vždy fascinovali, bola jednoduchá sviečka z vosku. Je to ekologický produkt, ktorý pochádza z prírody. Vosk som začal študovať ako potenciálny výtvarný materiál. Stretával som sa s včelármi v Holandsku a snažil sa dozvedieť o ňom čo najviac. Podarili sa mi prvé veci, ktoré sa stali ikonou. Išli do galérií do Milána, neskôr ich prebralo Museum z Modern Art (MoMA) v New Yorku.
Ako sa vám pracuje so včelami? Nedajú sa ovplyvniť ani prinútiť, aby niečo robili.
Máte pravdu, nedajú sa ovplyvniť. Ja som bol zvyknutý na úplnú kontrolu a myslím, že to je aj mužská vlastnosť. Včely ma naučili pokore. Môžete mať nejakú víziu, ako to môže vyzerať, ale výsledok je iný. Človek sa tak učí akceptovať veci, aké sú a nie aké by chcel, aby boli. Pracuje sa mi so včelami síce dobre, ale je to dlhý a náročný proces. Navyše, máte časové obmedzenie, kedy sú včely produktívne, pracovať s nimi môžete len od apríla do júna.
Ako vzniká dielo zo včelieho vosku? Ako prvú vytvárame konštrukciu. Tá sa potom vloží do úľa. Ak sa to nedarí, tak vymýšľame rôzne finty, ako staviteľskú aktivitu včiel podporiť.
Koľko trvá celý proces?
Príprava dlho netrvá, no celý proces prebieha možno 3-4 mesiace.
Realizovali ste podobné projekty z včelieho vosku aj na Slovensku?
Na Slovensku som robil takýto projekt len raz, aj to bolo pre olympijské hry v Londýne. Mal som spraviť veľkú inštaláciu so živými včelami. Bola to najväčšia skulptúra, akú som kedy robil a podľa mňa aj najväčšia, akú včely vôbec vyrobili. Robil som to pri Bratislave v Múzeu včelárstva. Vytvorili sme objekt, ktorý mal viac než meter a pol. Celá vitrína mala až tri metre. Celý proces prebiehal asi rok, no samotná realizácia štyri mesiace.
S akými reakciami ste sa stretli v súvislosti s prácou s voskom?
Stretol som sa aj s reakciami, že zneužívam prírodu a že to, čo robím, je týranie včiel. Sú to však reakcie ľudí typu „tree huggers“, tí, čo objímajú stromy. Nie veľmi tomu rozumejú. Včely to, čo robia pre mňa, by urobili aj tak. Ja ich nemôžem prinútiť, nie je to žiadne týranie. Denne môže v úli zomrieť prirodzeným spôsobom aj tisíc včiel. Na jednej výstave v Londýne sme ich mali v uzavretom priestore, nevedeli sme sa zbaviť mŕtvych tiel. Potom sme sa z toho poučili a na ďalšej inštalácii sme pod vitrínou vytvorili priestor, do ktorého včely prepadávali. Takže stretávam sa aj s negatívnymi reakciami, ale skôr z nedorozumenia. Nevyrábam stovky skulptúr ročne. Sú to unikáty, za rok vytvorím maximálne 5 diel. Dôležité je povedať, že okrem výtvarného zámeru, jedným z dôvodov, prečo tieto diela vytváram, je poukázať na environmentálne a ekologické problémy.
Kde ste v rámci Európy alebo sveta už vystavovali?
Svoje práce som vystavoval v galériách v Miami, New Yorku, Miláne, Paríži, Londýne, Libanone, Benátkach, Turíne, Barcelone, Južnej Kórei, Japonsku, Tokiu. Ešte som nevystavoval v Južnej Amerike. Moje veci sú dosť náročné na manipuláciu, veľmi nerád ich rozposielam do rúk vystavovateľov, ktorí s tým nemajú skúsenosť. Múzeá, v ktorých som vystavoval, sú veľmi profesionálne, vedia s dielami narábať. Excelentná bola napríklad MoMa v New Yorku.
Plánujete nejakú výstavu aj v Košiciach?
Veľmi rád by som tu mal výstavu, ale ešte ma nikto nepozval.
Tomáš Gabzdil Libertíny
Narodil sa v Rožňave, no krátko po jeho narodení sa rodičia presťahovali do Košíc. Študoval priemyselný dizajn na Technickej univerzite v Košiciach, neskôr na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave. V roku 2001 získal štipendium Georgea Sorosa na University z Washington v Seattli. Po štúdiu ostal žiť v Holandsku, svetový ohlas získal vďaka vázam vytvoreným z včelích plastov.
O tvorbu Tomáša Gabzdila Libertínyho sa zaujímali aj také osobnosti, ako manželka princa Charlesa Camilla Parkerová Bowlesová či svetoznámy herec Brad Pitt. „S Bradom Pittom sme sa stretli na výstave v Bazileji, kde sa pri mne pristavil a pýtal sa, či ja som autorom diel. Ako zákazník bol super. Zaujímal sa o moje veci. Sám sa venuje architektúre a dizajnu. Zdá sa mi, že bude trochu nižší ako vo filmoch, ale možno preto, že ja som vysoký,“ porozprával o svojom zážitku Tomáš. Úlohu dizajnéra si vyskúšal aj samotný herec. Pred štyrmi rokmi začal vyrábať nábytok, debutoval s limitovanou kolekciou 12 kusov, medzi ktorými bol napríklad stôl, luxusná posteľ či vaňa.
Foto: Veronika Janušková, archív TGL
